Spln 9

Nasledujúce dni snehu čoraz viac ubúdalo, no nikomu to nebolo ľúto. Zimné odevy znova vystriedalo jesenné oblečenie a oteplenie dovolilo jeseni dokončiť svoj plán. Lístie, sfarbené farbami jesene, unášal vietor, ktorý síce nebol príliš prudký, ale zato chladný. Pohrával sa s dlhými vlasmi, sukňami či kabátmi. Celé toto divadlo pozorovalo dvojo výrazných, zelených očí, ktoré cez sklo okna vyzerali von. Betka si vychutnávala ničím nerušené ticho a teplo v byte, a zatiaľčo Ľuboš spal vedľa v jej spálni, ona zvierala v rukách šálku horúceho zeleného čaju, ktorý jej príjemne hrial ruky. Hoci ju dosť bolela hlava a zhrozila sa, keď vstúpila do obývačky a zbadala, čo tam včera nechali, na tvári mala úsmev.
„Och, ahoj..." Do malej kuchynky vstúpil Ľuboš, strapaté vlasy mu siahali až niekam po lakte a kontrastujúc s jeho bledou pokožkou to vyzeralo naozaj veľmi dobre. Od pupku nižšie siahal pásik tmavých chĺpkov, hoci hruď zarastenú nemal. Rozpačito tam postával iba v trenírkach, ležérne žuval žuvačku, usmieval sa a v očiach mu horeli malé ohníčky.
„Fúha," povedala Betka s úsmevom, „Tuším ti vezmem oblečenie, aby si sa nemohol obliecť."
„Ale to by si predsa neurobila..." smial sa Ľuboš. Podišiel k nej, objal ju svojimi svalnatými ramenami a pritisol si jej hlavu na svoju teplú hruď. „Ako si spala?" zašepkal jej do vlasov. Hlúpa otázka, pomyslela si. Ako spala, keď bol celý čas pri nej, hoci s množstvom alkoholu v krvi? Ako spala, keď po celý čas v podvedomí počula jeho dych? Ako spala, keď vedela, že v tej chvíli k sebe majú tak blízko...
„Výborne... A ty?" Pozrela sa hore do jeho hlbokých očí a jej pohľad mu povedal viac, ako všetky slová, ktoré mu doteraz povedala...

Viktor nervózne sedel na posteli. Odhodil knihu, nevedel sa sústrediť. Bol bledý... A smädný. Otvoril okno s myšlienkou, že len krv by vedela uhasiť jeho smäd, hoci vedel, že nikdy nie úplne... Na jednom z elektrických drôtov, ktoré viedli k budove, kde býval, zazrel lastovičku. Malý, čierny vták tam sedel, odolávajúc ľadovým pazúrom vetra, chvíľu sa obzeral a potom zacítil Viktorov pohľad. Ľudské oči sa vpili do vtáčích... A vták vzlietol, pár zamávaní krídlami a sedel na Viktorovej ruke. Pekný vtáčik... Bol si v zlom čase na zlom mieste... Pomyslel si a silno ho chytil za krk. Ostrými očnými zubami prebodol jemnú vtáčiu kožu a na jazyku pocítil vyslobodzujúcu železnú chuť.
„Prepáč..." zašepkal len čo si odňal polomŕtvu lastovičku od úst. Nenávidel, že za chvíľkový pocit uspokojenia musí zabíjať... Aj keď zväčša len malé vtáky.
Strhol sa, keď začul tlmené kroky. Oblizol si pery aby z nich zmyl stopy po krvi a ďalej postával pri okne, akoby sa nič nedialo. Otvorili sa dvere.
„Prepáč ak ruším... Neklopala som, počul si ma," ozval sa ženský hlas. „Chcem ti len povedať že s Andersom sa niečo deje. Je to s ním zlé, celý deň iba pije. Dnes som ho zbadala s uplakanými očami. Viem, je to zbabelec ale... Mal by si mu pomôcť." Anita mala v hlase ustarostenie. Hoci to nikto z nich nedával najavo, vytvoril sa medzi nimi troma nejaký zvláštny vzťah.
„Pomôcť? A ako? Ako by som mu už len ja mohol pomôcť..." Zavrčal Viktor, hoci to tak vôbec nemyslel. V skutočnosti mu ho bolo ľúto.
„Daj mu vedieť, že niečo znamená, daj mu nejakú dôležitú úlohu..." Keď videla, ako sa zatváril, doložila: „Tak nech je dôležitá aspoň naoko, nemusíš na to staviť tvoj život."
„Dobre, popremýšľam o tom. Aj tak už dlho nič nerobil, asi mu to lezie na mozog."

Ozvalo sa zaklopanie. Kto ma to tu zasa otravuje... pomyslel si Anders, vyvalený na posteli. Keby sa mu nebol minul chlast, už dávno by bol opitý. Potrebuje doplniť zásoby.
Podišiel k dverám a znechutene ich otvoril. Keď tam zbadal Viktora, zabehlo mu. Zčasti preto, že ho tu vôbec nečakal a zčasti preto, že si spomenul na minulé stretnutie s ním, čo veľmi príjemné nebolo... Mimovoľne si pošúchal krk.
Viktor na neho pozrel skúmavým pohľadom.
„Som rád, že nie si opitý. Myslím, že čoskoro už nebudeš mať prečo piť, Anders." Anders sa začudoval. Viktor ho zväčša nevolal menom a ešte nikdy k nemu nebol takýto milý. Čo sa to deje? „Pamätáš sa ešte na môjho brata a tú jeho malú upírku?"
„Jasné, šéfe, pamätám si. Dali sme si od nich na pekný čas pokoj..."
„Práve preto chcem, aby si ju dostal. Čím skôr. Zatiaľ nám stačí ona, môj brat je pre nás naozaj tvrdý oriešok... Dám ti čas. Verím, že to zvládneš, Anders." Odhodlane pozrel do zakalených očí, aby mu dodal sebavedomie. Nato sa zvrdol a odišiel.