Cup back!

Celý jeho vesmír bol pod prevrátenou šálkou a pomaly zabúdal ako to vyzeralo tam vonku. Celý problém vesmíru tkvie v tom, že nevieme, čo je a nie je - vonku.
Opakovane sa snažil rozlúštiť záhadu - je teda on volajúci o pomoc alebo je to ten ´niekto´ vonku, ktorý posúva šálkou a kreslí SOS? To, že ho napadla alternatíva k prvej možnosti, samo dokazuje existenciu dvoch subjektov, ktoré by o sebe nič nevedeli, nebyť toho jednostajného návratu k tomu, čo bolo predtým. Zabúdanie. Ano, zabúdanie je niečo, čo ho spoľahlivo udomácňovalo pod prevrátenou šálkou a on ju celkom prirodzene začínal vnímať ako domov. Nový domov. Práve prívlastok ´nový´ mu začal vzďaľovať ´starý´ domov tam vonku.
Jeho nový domov bol pomerne bezpečný, až na tie nárazy od chrbta. Prispôsobivosť. Zvykol si a zabudol.
Kto ostal vonku? On tam nechal niekoho a sám sa skryl pod šálku, alebo ho oni odstrčili?
Čo robiť, žiť treba. Zrazu sa stalo čosi neočakávané. Akási sila zodvihla šálku a... jeho vesmír sa skokom rozšíril o priestor, ktorému nebolo konca. Celý ohromený sa pozeral do tmy.
Zneistel, lebo vo tme nevidel, kam sa šálka podela. Ani toho, kto ju zodvihol.
Prečo potom písal SOS? Nedávalo mu to logiku. Predbežne sa nezačal pohybovať po tanieri. Ticho sedel a čakal.
Stále tma. A nič. Sedel dlho.
Vstal a vykročil k matne sa lesknúcemu okraju taniera. Skočil.
Vlastne ani nepadol, iba doskočil na plochu pod tanierom.
- Kde si? Odvážil sa zavolať.
- Tu. Ozvalo sa.
Dokonalé. Vyštveral sa naspäť na tanier aby lepšie videl. Ale nevidel.
- Nemohol by si ma zase zakryť tou šálkou? Zakričal.
- Áno. Ozvalo sa.
Sadol si na svoje miesto v strede taniera a čakal. Nič sa však nestalo.
- Nevidím ťa. Povedal skôr sám pre seba.
- Vidím ťa. Ozvalo sa.
- Tak ma už konečne zakry a budeme na tom rovnako. Tak ako predtým. Fifty-fifty! Súhlasíš? Povedal to s očakávaním návratu do bezpečia svojho miesta pod prevráteným dnom.
Šálka sa vrátila na svoje miesto. Nepohybovala sa. Jeho svet už nepatril nikomu inému - iba jemu.