Spln10

Precitla. V ústach cítila zvláštnu železnú pachuť, ako keď oblížete niečo, čo začína hrdzavieť. Dezorientovane sa rozhliadla po izbe. V malej piecke v rohu izby blkotal oheň, ktorý dodával stenám mihotavé oranžové svetlo.
?LKde to som??L pomyslela si zúfalo.
„Vitaj.“ ozval sa sýty ženský hlas. Betka sa strhla a obzrela sa. V tme zbadala nejasné tvary postele a dievčiny, sediacej na nej. Dlhé tmavé vlasy jej padali po pleciach ako čierny závoj. Veľké oči sa v tme leskli, ako oči šialenca...
„Kto je tam?“ Spýtala sa. Zvedavo? Alebo to skôr znelo ako vystrašené pípnutie?
„Preboha, veď sa ma neboj, ja nehryziem...“ Z hlasu vyznievala nefalšovaná irónia, a spôsob, akým zatiahla poslednú slabiku, dojem ešte znásoboval. „Pssst, nekrič, lebo príde Viktor a uhryzne ťa, hahaha...“ Keby bol Betkin prvý dojem z dievčiny dobrý, teraz by už taký určite nebol. Bolo jasné, že s týmto ´človekom´ zjavne nie je niečo v poriadku.
„Pýtala som sa, kto si.“ povedala Betka, tónom, na ktorý ani ona sama nebola zvyknutá, no situácia to vyžadovala.
„Ale ale, kto si to tu otvára pusinku?“ posmešný ironický tón. Betkou prebehli zimomriavky, keď dievčina vstala z postele a priblížila sa k nej. Zablysol sa lesk červených pier a tmavých očí... „Čo to... Si normálna?!“ zvolala dievčina a zatvárila sa ako herci z trápnych hororov, keď ich vystraší vlastná matka. „Sedíš tu a tváriš sa ako úbohé ľudské dievča, mala by si sa hanbiť...“ pohoršene zazerala na prekvapenú Betku.
„Čo som spravila?“ zvolala.
„Čo si spravila?! Ešteže si sa od strachu neschúlila do klbka, trúba! Žiadny z upírov nemá dovolené hrýzť iného upíra, bez jeho súhlasu. Už rozumieš?“ Betka nestihla odpovedať, pretože sa ozvali zvuky ťažkých krokov a obe dievčatá sa strhli. Ťažké kamenné dvere sa otvorili.
Betke sa zúžili zreničky, keď videla, kto pred ňou stojí. „Ty! Čo tu robím? Kde je Ľuboš?“ nával otázok.
„Ticho, maličká, lebo ho už neuvidíš...“ Viktor to povedal rovnako posmešným tónom, aký používala dievčina vedľa Betky.
„Kde je, ty hajzel?!“ nechcela si pripustiť, že by sa mu mohlo niečo stať, nie... Prudko sa obrátila na tmavovlásku, s prosbou o pomoc, no tá sa mu nežne dívala do očí, do tých zelených očí, do tých nádherných zelených očí... Ani nevedela kedy obrátila zrak späť k Viktorovi. Začula jeho hlas, upokojujúci hlas, hoci nerozumela čo hovorí, pôsobil upokojujúco... Neotváral ústa, ten hlas počula iba vo svojej mysli.
„Naozaj to chceš? -aj to chceš? -to chceš? - eš? -eš?“ na perách sa mu usadil úsmev typu ´Ja ti neublížim, len poď bližšie...´
„Áno, chcem...“ odpovedala mu Betka v myšlienkach. Myseľ mala zahmlenú jemným oparom ópia, vychádzajúceho z jeho očí. Chcela viac, ešte, ako keď sa blížite k orgazmu... Je tu tak teplo, je tu tak mäkko, tak prečo sa neponoríš do hlbín tmy, prečo nezaspíš?
Z diaľky k nej nejasne doliehali útržky hlasov dievčiny a Viktora.
„To si nemusel...“ tentoraz bolo v jej hlase cítiť výčitku.
„Ale ja nemôžem, Arya... Nesmiem sa jej vzdať, nesmiem sa k nej správať milo, je mojou väzeňkyňou...“
„Aj ja som tvojou väzenkyňou. Ešte nikdy si ma neomráčil tak ako ju, teda aspoň si to myslím, verím ti... Alebo je to chyba?“
„Nie, veď predsa vieš, že...“
„Áno, viem. A práve preto by si sa k nej mal správať rovnako ako ku mne. Teda... úplne rovnako nie...“ objala ho a svoje pery prilepila na tie jeho.