Spln11

Zobudila ju tupá bolesť, ktorá jej nečakane udrela do čela. Je to horšie ako po opici... pomyslela si. Vtom sa jej v hlave spätne prehrali včerajšie udalosti, ako film, z ktorého si niečo môže vziať, ale nemusí. Kiežby sedela doma na gauči, veľké oči upierala na obrazovku a po ruke mala čokoládu a spiaceho Ľuboša...
To, že ho nevidela už dlhší čas (koľko vlastne?) ju frustrovalo. Zvykla si a za žiadnych okolností si nechcela odvyknúť... Zaštípali ju oči, čo ju vyviedlo z pochmúrnych myšlienok. Sedela na tej istej posteli ako predtým, čo upadla do... bezvedomia? Pamätala si iba Viktorove ostré oči, ktoré sa jej zavŕtavali do duše, čoraz viac a viac... Spomínala si na tiché brnkanie na gitare, ale tento zvuk znel iba v jej hlave. Bola to gitara prekrytá klavírom, a jej to pripomínalo... Pripomínalo... Čo vlastne? Pri čom zažila rovnaké pocity ako pri týchto zvukoch?
„Á, ty už si hore...“ Miestnosťou sa znova ozval ten výrazný, zvučný hlas, no teraz tam nebolo počuť ani len odtieň irónie.
„Áno, som... Čo sa dialo, prečo si odvčera nič nepamätám?“
„Prepáč, to... Viktor sa trocha pohral.“
„Aha, takže Viktor... Odkiaľ sa vy dvaja vlastne poznáte?
„Prepáč, ale do toho ťa naozaj nič nie je. Okrem toho, keď si si nevšimla, sme tu väzeňkyne, takže nejako extra fajn s ním vychádzať nebudem...“ Povedala to možno až príliš chladne vzhľadom na to, čo bolo včera.
„Včera som ten pocit nemala.“
„Vieš, nie je všetko také, ako sa zdá. A teraz už buď ticho, chcem ti niečo ukázať...“

Ľuboš nemohol zaspať. Jednak preto, že mesiac bol každým dňom okrúhlejší, a jednak preto, že mu hrozne chýbala Betka... Bál sa. Čo sa deje, prečo sa neukazuje? Prečo nie je u seba v byte, prečo mu neotvára, nepíše, nevolá...? Hneval sa. A možno to bolo len zástierkou za jeho hysterické a prehnané predstavy. No možno neboli až také prehnané...
Znova sa pristihol ako si predstavuje, ako mu oznámia jej smrť...
„Prestaň ty idiot, stačilo, pozviechaj sa!“ Kričal do mŕtveho ticha, kričal na seba, na slzy ktoré mu stekali po tvári... Krik sa odrážal od bledých stien malého bytu, prenikal cez okná a zanikal v pouličnom ruchu. Aj tak je to iba ďalší výkrik do tmy...

Cez malé zamrežované okienko bolo vidieť iba dorastajúci mesiac. Už bol takmer celkom okrúhly...
„Čo mi chceš ukázať?“ Betka sa pýtala zvedavo, chcela vedieť o všetkom čo sa týka vonkajšieho sveta, a hlavne čo sa týka Ľuboša...
„Pozri... Viem že miluješ Viktorovho brata. Viem aj to, že je to vlkodlak... Prepáč, bola si pre mňa tajomstvom, prečítala som si ťa.“ Betka chcela niečo namietnuť, no Arya ju pohybom ruky umlčala. „Ak chceš, môžeš sa za ním ísť pozrieť. Môžeš byť chvíľu pri ňom, no možno ťa nebude ani cítiť, ani vidieť, ani počuť...“
„Ako? Ako to spravíš, ako... Ako sa odtiaľto dostanem?“
„Ty budeš tu. Tvoje telo tu bude, duša bude pri Ľubošovi, no nie nadlho, Viktor ťa nesmie prichytiť! Keď tebou potrasiem, budeš sa musieť vrátiť. A teraz mysli na miesto alebo človeka,pri ktorom chceš byť...“
„Ale ako...“
„Kašli už na to a mysli, možno nemáme veľa času!“
Betke sa v hlave vynárali útržky Ľubošovej tváre ako malé kúsky roztrhaných fotiek. Spomínala na prvé stretnutie s ním, spomínala na jeho dotyky, objatia, na vôňu jeho vlasov... Odkiaľsi zavial príjemný teplý vánok, ktorý iste nemal nič spoločné s počasím vonku. Iba sa jej to zdalo, alebo pocítila zmenu tepla, odrazu svetla pod viečkami...?