To..

Naozaj nie. Všetko, čo poznal zo svojho vesmíru, bolo guľaté. Aj jeho vlastná hlava mala ten tvar i keď z nej trčali uši a nos. Ak vyplazil jazyk, trčal tiež, ibaže dočasne. Nevládal ho udržať vonku dlhšie ako púhych pár minút.
To čo tu je, je beztvaré. Všetko sa zlieva dokopy a nič nie je osobitné, samo sebou. Tento vesmír je taký tesný, že má dojem, akoby sa mu obtieral o telo zo všetkých strán do každého záhybu, pod pazuchy a preniká mu nosom, ústami a ušami do hlavy. Celkom ho pohltil, i keď srdce mu bilo ako doposiaľ, ťuťuk ťuťuk ťuťuk.. Úplne obkolesený vnímal ten zvuk ako čosi, čo sem nepatrí. On sám sem nepatrí, pretože je individualita, jasne si seba uvedomujúca a pohybujúca sa tým amorfným čímsi. Kde to má začiatok a tým pádom aj koniec? Áno, kde to má koniec? Myšlienka nájsť okraj beztvarého vesmíru nie je odtiaľto, tú si priniesol odinakiaľ. Cesta späť sa mu začala javiť ako jediný únik zo všadeprítomnej masy. Je jednoduchšie vyliezť na Everest a potom zísť dolu.
Logika návratu sa v neuchopiteľnom prostredí, bez čo len jediného záchytného bodu, stala nelogickým blúznením. Skúsil sa otočiť a zamieril nazad. Nazad? O chvíľu nevedel, čo je nazad a čo je vpred. Hore a dole sa tiež pomiešalo, lebo ak vypľul slinu, nepadala, ale hneď sa stratila v amorfne. Vpravo a vľavo bolo to jediné, čo mu ostalo z domovského vesmíru. Symetria. Amorfno je tiež symetrické? Potom mu ale napadlo, či sa symetria týka iba jeho tela, alebo ak ukáže prstom napravo, je tam naozaj všetko napravo. Začal sa otáčať okolo svojej osi, najprv v smere hodinových ručičiek. Aha, ďalší dôkaz, že ešte stále existuje ako solitér, hoci pohltený beztvarým vesmírom. Ten však sám zo svojej podstaty nemôže mať geometrické hranice alebo predsa len? Kto ho tu nájde, kedy a ako?
Začal sa otáčať rýchlejšie, celkom ako mixér v smotane na šľahačku. Točil sa tak rýchlo ako len vedel, až sa mu zakrútila hlava. Srdce sa mu rozbúšilo a.. nechcel sa zobudiť. Keby sa našiel niekto, kto by ho práve teraz zobudil, nedozvedel by sa nikdy, kde vlastne bol.
- Vstávaj, čo nepočuješ? Ide sa ďalej, vyčasilo sa, začul celkom zblízka a otvoril oči.
- Kde si zas bol? Nenapraviteľný spachtoš, kvôli tým tvojim snom prespíš pol expedície, zaznelo z druhej strany vonku vedľa stanu.
Otvoril som oči a srdce mi ešte stále bilo ako zvon. Doparoma, bol som tam!
Kde vlastne?
A prečo?
Prečo?