Až za hrob...

Kvapky dažďa padajú na už aj tak rozmočené vlasy, spodok plášťa sa obtiera o nohy. Pomalé kroky nepočuje nik, ani tlkot srdca, ktoré si užíva svoje údery.
Šum dažďa v korunách stromov, aj suché listy prahnúce po vode konečne dostali svoj prídel. Nechty sa zaboria do žíl, dotyk železnej chuti... Horúce pramienky nechávajú ligotavé stopy na bledej pokožke, pretínanej iba zhlukmi modrastých žíl, skrytých pod priesvitnou pokožkou. Blúdiac po striebre, vpíjajúc sa do čierneho zamatu postupujú v smere gravitácie, kým ich neoblíže maškrtný jazyk, užívajúc si ich dotyky.
Vo vytržení zakláňa hlavu, spod zavretých viečok vidí krvavú žiaru temnej noci. Z úst sa mu vyderie slastný vzdych.
Za sebou počuje dych. Inštinktívne sa otočí, pozerá sa do žiarivo zelených očí, ktoré pozná tak dôverne... Pootvorí pery v snahe nadýchnuť sa, na hrudi však pocíti iba mučivú bolesť, ktorá mu nedovolí dýchať.
Posledný úder, posledný pramienok, posledný pohľad tmavých očí. Kolená sa podlomia, oči vychladnú. Počuť už iba žuchnutie, čosi zdvihlo lístie do povetria, a jemný cinkot ocele...
Ústami sa dotkne jeho tuhých pier, čosi zašeptá a na jeho líce dopadne horúca slza, aby ihneď zmenila teplotu.