Krabica

Sedím za stolom vo svojej malej detskej izbe. Stále jej tak hovorím aj keď už dlho nepatrí dieťaťu. Sedím tu a učím sa do školy. Učím sa veci, ktoré mi v živote budú nanič. Unavuje ma to. Potrebovala by som si pospať. Lenže to sa nedá, keď viem, že príde otec. Príde sťatý na mol. Ako vždy. Začne hulákať, nadávať, trieskať a rozbíjať veci. Ako vždy. Vynadá mame a zbije ju. Ako vždy. Nenávidím ho. Nenávidím ho za to ako sa správa ku mne a k mame. Nenávidím ho za to, že vidí i seba. Nenávidím ho vždy keď ku mne prehovorí. Nenávidím...
„Adriana! Poď sa najesť! Už je večera!“, volá na mňa mama z kuchyne. Pretrhla mi tok myšlienok. Vstanem zo stoličky a prejdem do kuchyne. Tam už je pripravená voňavá zeleninová polievka. Mamu mám veľmi rada. Nikdy na mňa nezvýšila hlas. Nikdy. Hnevá ma, že jej nedokážem pomôcť s otcom. Navrhla som jej už niekoľko krát, aby sme odtiaľto vypadli. Dokážeme sa predsa o seba postarať aj sami.
Dojedla som večeru, poďakovala a vrátila som sa späť k učeniu. Keď som si zobrala knihu do rúk, začula som, že sa otvárajú vchodové dvere. Otec. Už je doma. Zatvorím si dvere na izbe. Obaja už po sebe kričia. Zase sa cítim ako vtedy, keď som bola malá a zatvárala som sa tu vždy, keď sa hádali. Bolo a je mi z toho smutno, že nedokážem tomu zabrániť. Že ich nedokážem zastaviť.
Počujem ako otec rozbíja poháre a taniere. Odomknem dvere, trochu ich pootvorím a pozriem sa von. Vidím z izby až do kuchyne. Obaja po sebe kričia. Kedysi sa milovali. Dnes už z toho zostali iba omrvinky. A každou fackou, ktorú otec práve dáva mame, zabíja aj tu najhlbšiu lásku, ktorú k sebe cítili. Pozerám cez tú úzku medzierku medzi dverami a cítim každú facku, ktorú mame schytá. Vrie vo mne hnev. Chcem to skončiť. Ale nemôžem. Som slabá. Nenávidím sa za to.
Zavriem dvere a vzlykám nad svojou slabosťou a maminým utrpením.
Našťastie to skončilo. Otec konečne prestal.

Ďalší deň. Opäť sedím vo svojej izbe. Učím sa dejepis. Jediný predmet v škole, ktorý ma skutočne baví. Ani neviem prečo. V zošite si všimnem, že do konca týždňa máme spraviť referát o 2. svetovej vojne. Odložím zošit a idem do obývačky zobrať si Kroniku ľudstva. V obývačke je po dĺžke jednej steny veľká knižnica. Hľadám medzi hŕbou kníh tú pravú. Všimnem si ju po chvíli. Hrubá, ťažká, modrá kniha. Je úplne hore. Neviem kto ju dával tak vysoko. Zoberiem si teda stoličku a postavím sa na ňu nech dočiahnem. Keď sa vystriem hlava mi trčí cez okraj knižnice. Je tam veľa prachu. A potom si tam všimnem niečo zvláštne. Zelenú krabicu od topánok. Neviem čo tam robí. Neviem čo je v nej. Ale je mi to jedno. Vytiahnem kroniku a zleziem zo stoličky. Lenže v tom mnou prejde neopísateľne čudný pocit. Mám nutkanie tam znovu vyliezť a zobrať tú zelenú krabicu. Nedá sa tomu odolať. Vyleziem tam teda znovu a zoberiem ju. Na zemi ju utriem od prachu. Trochu som nervózna. Neviem prečo. Opatrne krabicu otvorím. Uvidím tam vec, ktorú okamžite spoznám, lenže nemám potuchy čo tu robí. Rozbúši sa mi pred ňou srdce. Mám z nej trochu obavy. Nikdy by som nepovedala, že ju budem mať tak blízko pri sebe. Koľko tu už leží? S narastajúcou zvedavosťou narastajú aj moje obavy. Radšej krabicu vrátim na miesto.
Keď som naspäť tu u seba v izbe. Stále sa v myšlienkach vraciam ku krabici a jej znepokojivému obsahu. Nedá sa pri tom učiť. Vonku je už tma. Otec zase nie je doma. Mama je v kuchyni. Snažím sa premýšľať na zmyslom toho celého. Prečo som našla tú krabicu? Má to nejaký zmysel? Tok mojich myšlienok ale preruší otcov príchod. Je opitý. Ako vždy. Modlím sa, aby sa nič nestalo. Lenže niektoré modlitby nie sú vyslišané. Zase to všetko začína. Dnes, ale dvere nezatvorím. Chcem to počuť. Zase na seba kričia a rozbíjajú veci. Vyjdem von z izby na chodbu. Chcem to vidieť. Pozerám sa do kuchyne. Otec vrazil tak ako nikdy mame. Preletela cez stôl, zhodila všetko čo na ňom bolo, a spadla na zem. V tom kratučkom momente sa vo mne niečo zlomilo. Chcem to zastaviť. Vbehla som do obývačky, vyliezla na skriňu a dala dole tú krabicu. Začala som chápať význam toho, prečo som ju našla. Mám možnosť zo všetkým skoncovať. Zastaviť otcove vyčíňanie. Otvorila som ju a vybrala z nej tú vec. Zbraň. Vbehla som do kuchyne, inštinktívne som ju chytila, namierila a vypálila.

BANG!
Trafila som.

BANG!
Nenávidím ťa, otec.

BANG!
Nenávidím ťa za to ako sa správaš ku mne a ku mame.

BANG!
Toto je pomsta.

BANG!
Už nikdy sa mamy nedotkneš.

BANG!
Už ti to nedovolím.

Koniec.