Sen ( 2 )

pozerám sa po izbe: otcov a mamin kufor otvorený, veci vybalené a mama s otcom už raňajkujú a po šepky sa rozprávajú.
Vyteperil som sa z postele: ,,Dobré ráno" povedal som mechanicky,vybral si chleba a začal si ho natierať paštékou. ,,S otcinom pôjdeme za chvíľu čom sa poprechádzať popozerať ulicu a zohnať nejakú turistickú mapu,pôjdeš s nami?" Prechádzky som odjakživa neznášal,a v tom zmysle som jej aj odpovedal. ,,Dobre,ale nikam nechoď!" Povedal mi otec keď sa obliekal. Prevrátil som oči o odhryzol si ďalší kus chlebíka:,,Kam by som už len tak išiel?" Obliekli sa a vyšli z izby. Keď zatvárali dvere mama sa otočila: ,,Za chvíľu prijdeme" usmiala sa. Iba som kývol s chlebom v ústach. Zavreli sa dvere. Pokojne som dojedol chleba. Mal som jedinečnú príležitosť! Nechcel som aby sa táto nevinná dovolenka opäť zmenila na horor spred štyroch rokov kedy sme s mamou behali po pamiatkách a otec bol celý čas na izbe s notebookom. Keď odišli som chvatne dojedol a začal hľadať otcovu elektroniku. Otvoril som všetko: skrine,kufre stolíky... A našiel som len jeho ultrabook a mobil. To ma dosť sklamalo,väčšinou si otec bere celý vypočtový arzenál. Všetky tieto vecí som starostlivo premiestnil a schoval si pod matrac. Potom som sa pustil do vybalovania svojich vecí. Nezabralo mi to veľa času. Oblečenie,foťak a kniha,to jediné som si zobral. Oblečenie som si dal do skrine vedľa vecí rodičov,a foťak a knihy som si dal na posteľ. Zobral som si tú čo bola na vrchu,otvoril som a začal čítať.

Otvorili sa dvere: ,,No čo pripravený výletník?" Ozval sa otcov hlas. ,,Jasné oci!" Povedal som zavrel knihu,rýchlo vstal s postele a už aj si obliekal topánky. Pozrel na mňa: To chceš ísť takto?" ,,A ozaj nevidel si môj mobil?" Usmial som sa: ,,ver mi oci,nebudeš ho potrebovať" opäť som v tvári pocítil teplo a v otcových očiach uvidel červený záblesk. ,,Hej,hmm máš pravdu" pozrel sa na hodinky:,,už meškame,mali by sme ísť' a vyšiel von z izby. ,,Počkaj oci!" Zakričal som a nasledoval ho chodbou a dolu schodmi. Ocitli sme sa na recepcii,keďže bolo svetlo a nebol som unavený mohol som sa rozhliadnuť: okrem čierneho nalakovaného stola za ktorým sedel opálený talian tam bola ešte polička z klučami za ním. Vnutrajšok bol tiež netretí na oranžovo. Vyšli sme s hotela,do ranajšieho ruchu Rímskych ulíc. Medzi toľkými ľuďmi ste sa aj na obyčajnom chodníku cítili ako v bludisku. Otec si z toho nič nerobil,asi vedel kam ideme. Bol som za to vďačný. Mať niekoho na koho sa môžte spoľahnúť,kto vás povedie,kto vás podrží v núdzi sa vždy hodí. Maminu sme našli sedieť na lavičke s jedným kňazom. Mal čierne oblečenie hnedé vlasy a modré oči. Okolo krku sa mu hompálal drevený kríž na koženej gumičke. Keď nás uvideli vstali. Mama sa postavila k otcovi:,,Peter,toto je otec Andrej,náš sprievodca Rímom." Predstavila mu kňaza. ( mám meno po otcovi ) podali si ruky. ,,Teší ma že vás môžem po Ríme sprevádzať" povedal Andrej, ,,nechodí sem totiž veľa slovakov,takže.." vytiahol mapu: ,,Naša prvá zastávka je koloseum,je to najbližšie k vášmu hotelu." ,,Áno!" Zvýskol som natešene: Na Rímske koloseum som sa tešil asi najviac, aj keď ocino nám neprezradil aké pamiatky vybral.. ale to nebolo to podstatné. Podstatné bolo že už od rána nespomenul nič o práci, čo bol jeho nový rekord! Žeby za to mohla moc ktorú som dostal? Keby som aspoň vedel ako poriadne funguje. ,,Takže teba zaujma Rímska história?' vyrušil ma z úvah andrejov hlas keď sme kráčali. ,,Áno" prikývol som: ,,a veľmi!" ,,Svojho času bol Antický Rím svetovou veľmocou a bol dokonca poctení svetlom." (Neviem prečo mi začalo robiť problémy vysloviť Ježišovo meno ) ,,To je pravda" pritákal mi Andrej: ,,Preto sa aj potom obrátil,síce podstatne neskôr ale obrátil." Môžem sa spítať čo robite v Ríme otče?" ,,Píšem pre katolícke noviny,prekladam omše pre televíziu lux, ale nie som kňaz,som exorcista."
Niečo v mojom vnútri sa ticho zasmialo pohŕdavým smiechom.Ale nebola to moja hlava a ani moje svedomie... To zistenie ma desilo.

Do kolosea sme došli okolo jedenástej. Videl som už veľa koloseí ale žiadne naživo,bola to proste nádhera! Andrejove vedomosti z histórie boli obdivuhodné: on ti tuším vedel o každom jednom cisárovi! Čo pristavil,čo postavil atď. Dozvedel som sa,že v Rímskom koloseu bol špeciálny kladkový a navyjakoví systém cez ktorý mohli Rimania dostať do arény akékoľvek kulisy od trávy až po makety domov,a tým pádom nasimulovať každú bitku.
Prehliadka nám trvala do jednej. Potom sme sa išli najesť k Anjelskej fontáne ktorá ( ako Andrej tvrdil ) bola blízko,ale poviem vám než sme sa tam dostali poriadne sme sa nachodili. Naobedovali sme sa a potom nás čakala ďalšia hodinová túra k bazilike santa Mária Majore ( čítaj madžóre ) kde sa to po prví krát začalo:


Už ste pred ňou stáli cítili ste z nej istú majestatnosť,ale vnutri som si fakt pripadal ako mravec:Podlaha z mramoru,po stranách mramorové stĺpy,zlatý strop a zlatý oltár s fréskami. Pod oltárom boli schodíky a dole bol relikviár v ktorom,ako nám Andrej rozprával, bolo drevo z jasličiek. Celý kostol ( ak sa to kostolom dalo vôbec nazvať keďže to bolo večie ako nákupný dom ) mal pôdorys kríža a po stranách mal ešte dva sekundárne oltáre. Také oltáre nemáme ani mi v pezinku ako hlavný! Po stranách boli sochy: sochy mučeníkov,sochy ježiša sochy anjelov...
,,Kto je toto?" zastal som pri anjelovi s mečom v ruke. ,,To je..." Chcel mi odpovedať,keď vtom sa tá socha rozbila a vyletela z nech čierna hmla a pustila sa do ľudí. Chaos: Ľudia začali kričať a bezhlavo bežať k únikovym východom,tých menej zdatných dokonca zhodili a hrozilo že ich pošlapú. Keď hmla niekoho obalila, tak ostalo len bezduché chladné telo s prázdnym pohľadom. Stihla dostať troch ludi než zakročil Andrej:,, strhol si z krku kríž a namieril ho na hmlu: ,,V mene Božom nehýb sa!" Hmla zastala,a začala sa smiať,áno smiať pisklavím hlasom. ,,Odíď démon! Choď tam odkiaľ si prišiel!" Okolo démona sa začali štahovať zlaté stuhy ktoré sa objavili len tak zo vzduchu a hmla sa začala zmenšovať. Vtedy démon prehovoril: ,,Ste mŕtvy! Všetci ste mŕtvy hahaha Cirkev bude zničená...MY zvíťazíme!" Čím bol menší tým viac sa smial, až nakoniec za huronskeho smiechu zmizol. Stál som ako prikovaný ani nie dva metre od tej scény. Všetko sa to odohralo približne za päť minút takže môj mozog ( podobne ako aj ostatný ) si lámal hlavu nad tým či to čo sa stalo je vôbec pravda. Do baziliky začalo prichádzať čoraz viac a viac kňazov a rozprávali sa z Andrejom po latinsky. Na chvíľu prerušil rozhovor s ( podľa fialovej čiapky som odhadoval ) kardinálom a podišiel k nám: ,,Teraz to tu musíme uzavrieť,odíďte prosím,ráno si pre vás prídem znova" a naliehavo odkračal k ostatnim kňazom. Mal som strašné nutkanie rozbehnúť sa za ním potahať ho za rukáv a popitat sa viac ale ovládol som sa keď na mňa spred dverí zakričal hlas: ,,Peter!" ,,Už idem!" odpovedal som otcovi a spolu sme vyšli von z baziliky,ale ešte pred východom som sa pozrel na jedinú vec ktorá dokazovala to,že démon tu naozaj bol: Na rozbitú sochu anjela.

Mama sa cestou do hotela rozplakala že ona si takto dovolenku nepredstavovala, že Rím je moc nebezpeční a ona chce ísť preč. Tým pádom sme ju museli utešovať,čo nám nerobilo až taký problém,aspoň sme sa nemuseli rozprávať medzi sebou. Došli sme na izbu a prezliekli sa do pyžama a ľahli si spať. Otec s mamou zaspali hneď lebo boli unavený chodením a tak isto nemohli celkom pochopiť ten zjav. Ale ja som sa neprestal obávať: bola to len náhoda? Alebo hľadali niečo konkrétne.. presnejšie NIEKOHO? Súvisí to nejako s mojou dohodou? Ale ako sa mne stáva zasa som nič nevymislel lebo som zaspal.

Ráno bolo akési mlkve. Nikto pri raňajkách neprehovoril ani slovo,to isté platilo aj kým sme išli na križovatku Via Corsa kde sme sa mali stretnúť s Andrejom. Ale ani tomu dnes nebolo do reči,sice tam už na nás čakal ale neprehovoril počas celej cesty k našemu ďalšiemu cieľu: Svätým Schodom. Ak mám pravdu povedať čakal som niečo honosnejšie. Nie malú budovu čo vyzerala ako mestský úrad v budmericiach a nutne by potrebovala malovku. Vo vnútri panovalo posvätné ticho,tak ako v knižnici. Prekvapilo ma že v celej budove sú len jedny schody hore ( a vôbec tie najširšie ) a až šesť schodov dole. Všimol som si že schody sú zakryté drevenými doskami. Spítal som sa na to Andreja: ,,Po týchto schodoch údajne kráčal pán ježiš. Preto sa tu chodí po kolenačky," povedal a dodal pár vecí z histórie. Išiel som na tie schody z rodičmi:kľakol som si na kolená a vzopal ruky. Ale aj keď som sa snažil sebaviac nešlo my spomenúť si ani na text,nieto ešte sformulovať nejakú súvislú prosbu. A tak som pred každým krokom len nepritomne hladel na ďalší schod pred sebou. Keď som konečne vyšiel spolu s rodičmi tých tridsiať schodou boleli ma kolená ako fras. Hore som čakal nejaké dvere do krásnej miesnosti alebo do nejakých kúpeľov. Ale nie! Iba holá stena s obrazom! Skoro som od zúfalstva padol. Štrašne,ale že ŠTRAŠNE ma tie kolená boleli. Ani neviem ako som zišiel tých dalších päťnásť schodov dole. Moji rodičia trvali na tom že sa musia ešte dva krát pomodliť a Andrej sa ponúkol že pôjde s nimi. Sadol som si na malú lavičku obďaleč a rozmýšľal,no aspoň sa o to pokúšal ale nešlo mi to lebo ma strašne bolela hlava. Ale nechcel som strašiť rodičov keď zajtra odlietame. Modlili sa veľmi dlho,už som aj uvažoval o tom že sa ich na drzovku spitam kedy už pôjdeme ďalej,keď vtedy Andrej vyhlásil že je čas ísť na omšu do vatikánu. Našťastie to bolo len desať minút cesty autobusom,takže to sa dalo prežiť bez väčšieho utrpenia. Ale keby ste videli tú baziliku! Majestatnosť,to je slabé slovo! Na námestí pred ňou ( kde teraz bola šora ľudí ) boli sochy,zvonku boli mramorove stĺpy a okná ramované zlatom,kopula z bronzu na ktorej boli biblicke ornamenty a nad tým sa vypinal zlatý kríž, no proste nádhera!
Umenie bolo dostať sa do vnútra,ale keď ste sa tam dostali nezavreli ste ústa! V porovnaní z týmto boli ostatné baziliky len skromné kostolíky! Šťastie bolo že sme si medzi toľkými ľuďmi stačili chytiť miesto. ,,Pôjdem sa pripraviť,pôjdem miništrovať" povedal Andrej z úsmevom a zmizol v dave.

Svätá omša začala a neslužil ju nik iný ako pápež františek. Aj keď bola celá omša po taliansky a nerozumeli sme ani fň,ale videli sme čo robia ostatny,opakovali sme po nich a pritom sa potichu modlili po slovensky. Čím dlhšie omša pokračovala tým viac ma bolela hlava,nevedel som si to vysvetliť. Vydržal som to až po homíliu ( čiže kázeň ) a potom mi došli sily.
Zavreli sa mi oči,padol som na kolená a začal vracať. Najprv to bolo normálne ( berte to v úvodzovkách ) ale potom som pocítil strašnú bolesť v krku: akoby mi ho zvnútra niečo rezalo. Prinútil som sa otvoriť oči a naskytol sa mi strašný pohľad: zistil som že to čo dávim nie sú zvratky: predo mnou v krvavej mláčke bola kopa žiletiek! Videl som ako ľudia v panike vstávaju,a podľa ich úst aj kričia,ale nepočul som krik. Môj mozog tú hrôzu nezvládol a proste sa vypol. Za chvíľu sa mi znova zavreli oči a padol som bezvládne nabok:
Tma.

Za chvíľu, ( mne to pripadalo ako chvíľa? Alebo to bola chvíľa? Neviem )
Sa v tme objavilo svetlo,v tom svetle stala osoba v rúchu, to svetlo ma oslepilo čiže som hneď nerozoznal kto to je,až keď prišiel bližšie: bol to Andrej. Chcel som kričať,chcel som vystreť ruku,chcel som sa rozbehnúť k nemu ale nešlo to,stál som tam ako prikovaný. ,,V mene božom odíď Satan!" zavelil. Smiech, počul som smiech tam mrazivý a tak krutý že v ňom musela byť hádam všetká nenávisť sveta. Chcel som zistiť odkiaľ ten zvuk prichádza,ale keď som to zistil ľutoval som ,že som to zisťoval: z mojich úst! ,,Tu nemáš žiadnu moc knažík!" Povedal hlas: ,,Tu je náš svet!" Andrej si zvesil z krku retiazku z krížom,odtrhol kríž a odhodil retiazku. Kríž začal žiariť,bola to žiara tak silná že som si musel zakryť oči. Keď som sa opäť mohol pozrieť andrej držal v ruke meč,a ohnal sa po mne. Démon/ja uskočil a zrazu som mal aj ja v ruke až dva meče,a namieril ich naňho. Rozbehol sa proti mne, zahnal som sa mu po hlave,ale zohol sa,zobral ma a hodil o stenu. Videl som rukovat jeho žiariveho meča ako sa mi rúti na hlavu. S tmy vyletel netopier a postavil sa do jeho dráhy,meč ho prebodol. Neviem prečo,ale rozzúrilo ma to do krajnosti:Zdvihol som ruku: z tmy vyleteli húfy netopierov a rútili sa naňho. Začal sa oháňať s prekvapujucou presnosťou,niekoľkých dokonca zabil, tak že z nich vyfrkla krv a z odseknutími krídlami v horšom prípade rozseknutý padali na zem. Zatiaľ som sa v klude postavil, a potom som sa rozbehol naňho. Pozor! Chcel som zakričať ale ten démon ovládol aj moj hlas. Našťastie ho videl. Netopiere sa rozpŕchli a ja som uvidel nastavenú čepeľ jeho meča pripravenú na obranu. Lenže démon ju videl tiež: ťukol na ňu jedným mečom a keď chcel otec Andrej spraviť výpad spravil vyvrtku a vrazil mu meč do chrba. Vyvalil oči. ,,Vravel som ti že nevyhraš." Andrej sa začal smiať:Tvoj pán...s...s teba..s teba bude mať radosť. potom sa zmenil na biele svetlo,a zmizol. Čierny meč cinkol na zem. Zrazu niekto začal tleskať, inštinktívne som si kľakol hoci som nevidel kto tlieska. Všetko zrazu začalo zamŕzať,dokonca aj podlaha podomnou. ,,Bravo Terax!" Povedal ktosi, ,,fakt excelentná práca!" ,,Ďakujem pane" povedali moje ústa: démon očividne vedel s kým sa rozpráva hoci ja som o tom nemal ani tušenia. ,,Si dobrý služobník" povedal neznámy a dotkol sa ma: bola to ruka,ale bola tak studená akoby ste na líci mali kus ľadu z najstudenšej oblasti arktídy....

Strhol som sa.
,,Maťo! Raňajky sú na stole!" Začul som z kuchyne hlas. ,,Idem mami! Odpovedal som. Rozhliadol som sa po izbe: uf! Bol to len sen! Pomyslel som si. Vyšiel som s izby v pyžame,keďže bol vykend nerobil som si starosti z obliekanim. Sadol som si k stolu: otec čítal knihu. O čom inom ako o železe? Koniec koncov bol kováč,bolo to jeho hobby aj práca. Mamina predo mňa položila hemendex. ,,Si nejaký bledý,čo sa tí snívalo?" ,,Aaale zase nejaká blbosť" povedal som. ,,Mohla som si myslieť" zašomrala,aj keď to len hrala lebo sa pritom usmievala: ,,Už nikdy ti nedovolím brať si tie tvoje knihy do postele!" ,,Rozkaz herr general!" Zasalutoval som,aj keď som veľmi dobre vedel že už najbližšiu noc ho porušim.