Ponurá noc

Malé, staré, auto sa blížilo k ešte staršiemu kaštieľu, ktorý som zdedil po matke a otcovi. Na zadnom sedadle auta, sedel Michael a pospevoval si nejakú novodobú neznámu pieseň, určenú asi predovšetkým na tanec. Mala síce rytmickú melódiu, ale mňa človeka, žijúceho už tridsať deväť rokov, nezaujala. Oto, môj druhý syn, mal dnes opäť svoj mlčanliví deň. Už sme tu chlapci. Oznámil som im to aj keď som na tvári oboch uvidel skôr strach, než radosť z nového domova. Vážne musíme bývať v tomto múzeu, otec ? Áno synak, ale nie je to múzeum je to kaštieľ. Michael vystúpil ako prvý a jeho malé topánočky sa dotkli starej, asfaltovej, cesty po ktorej sme sa sem s veľkou dávkou šťastia dostali. No nie je to tak zlé oci. Vravel som vám že si to tu zamilujete. Vyšiel som z auta zamkol som ho a pomaly som sa začal približovať k dverám kaštieľa.
Od teraz je tento palác naším novým domovom, dúfam že to tu hneď prvý deň nezničíte. Rozumiete mi ? Áno oci, zborovo skoro akoby na povel dirigenta mi naraz odpovedali.
Vytiahol som z vrecka kľúč a otvoril som tie staré, pachom staroby, zapáchajúce dvere. Jeden po druhom sme vošli dnu a ucítili vôňu dejín ľudstva a teraz už aj našich dejín. Budeme to tu musieť poriadne poupratovať. A vy chlapci mi s tím pomôžete. To ako fakt ? Áno Oto. Oto na moje prekvapenie po dlhom čase, opäť prehovoril. Všetci sme sa rozhodli že to tu poupratujeme hneď teraz a tak sme nasledujúce hodiny drhli podlahu a umývali okná a samozrejme sme urobili aj iné práce. Pri práci sme sa smiali takže sme túto prácu dokončili za tri hodiny. Už dlho po smrti rodičov tu nikto nebol a tak ma ani veľmi neprekvapilo keď som pri večernom čítaní kníh, objavil niekoľko životopisov o predchádzajúcich majiteľoch. Pri prezeraní životopisov som si až teraz naplno uvedomil aké dlhé a staré sú korene našej rodiny.
Pomaly som zatvoril knihu a pobral som sa pospať si. V posteli som premýšľal o svojej žene.V ten deň, keď sa zabila som cítil vo svojom tele mrazenie a v hlave som mal usadenú malú, neviditeľnú, predtuchu. Pomaly som zavrel oči a upadol som do hrobového ticha, snového sveta v ktorom som si svojou vôľou upravoval a vytváral nový dej, svojho života. Pri potulovaní sa snovým svetom, som sa dostal až k svetu temných spomienok. Obkolesila ma noc a stál som pred veľkým, starým, kaštieľom. Došlo mi že je to kaštieľ, ktorí sa má stať naším novým domovom. Vstúpil som do kaštieľa. Monumentálny luster sa kýval na strope a vydával pri tom nárek z minulosti. Prešiel som na chodbu kde na stenách, viseli parohy skolených jeleňov. Nezľakol som sa ich naopak, pripadali mi krásne. Hlavy jeleňov ma sprevádzali v prechode snom. Ich oči sa na mňa dívali a vyzeralo to že mi chcú pohľadom prepichnúť oči a zmraziť ma strachom. Nezastrašilo ma to ale dostatočne aby som z tohto kaštieľa utiekol. Svojím spôsobom akoby ma ten kaštieľ priťahoval, neznámou energiou. Moje vlastné kroky vydávali zvuky, ktoré fantasticky ladili zo zvukmi tohto miesta. Chodba skončila pri krásne vyrezávaných dverách a ja som pri nich zastal. Chytil som kľučku na dverách a neisto som otvoril dvere.
V strede miestnosti sa na mňa díval obrovský, dlhý ,stôl. Z miestnosti sa ozval hlas. Zľakol som sa ho a jediné čo zabránilo môjmu úteku z miestnosti ,bol hlas mojej ženy. Sadni si k nám Erik, skvelo sa tu bavíme. Odrazu sa na stoličkách pri stole zjavili hostia oblečený v starých, zašpinených, veciach ako z čias keď sa medzi sebou zabíjali vojská najlepších kráľov stredoveku. Prišiel som ku stolu a zastal som. Moja bývalá, mŕtva, manželka, vstala zo stoličky a ja som sa na ňu prekvapivo zahľadel. Musím pripiť na pána domáceho, ktorý nám zabezpečil skvelé jedlo a vynikajúcu hostinu. Moja žena chytila do rúk kalich a napila sa. Po brade jej stekala červená tekutina a bradu si oblizla jazykom. Vycerila na mňa zuby a z brady jej pomaly kvapkala červená tekutina na zem. Ahoj miláčik, pán domáci nám dnes nepriniesol hlavný chod, nechceš sa ním stať ? Odvrátil som zrak od svojej ženy bez odpovede aj keď mojou odpoveďou asi bol očakávaný útek z miestnosti. Bol som už takmer pri dverách keď ma zvráskavené a biele ruky mojej ženy, chytili za krk a hodili ako nepotrebnú handru na zem. Pokúsil som sa vstať a bojovať s ňou, ale moje oči ma zradili a zahmlili môj zrak.
Zobudil som sa celý dolámaný na stole v miestnosti a moja žena ma pozorovala s ostatnými z vidličkou v ruke. Ostatný hostia sa na mňa pozerali ako na veľkonočného baránka a sliny im stekali po bradách. Moja žena sa odhodlala k útoku a ja pripútaný k stolu pevným lanom som už len videl jej ruku, ktorá ako rýchlo vystrelení šíp, vyletela k môjmu bruchu. Vidlička sa zapichla do môjho brucha a ja som pocítil v bruchu nepríjemnú bolesť. Teraz som už naozaj vedel že si na mne chutne pochutia a kúsok si zo mňa možno odložia na horšie časy. Vykríkol som. Nieže sa nám pokúsiš vzoprieť, lebo ináč si ťa nájdeme aj keby si mal byť vo vesmíre. A keď ťa nájdeme, uvidíš čo je to skutočná bolesť. Budeme si ťa krútiť na ražni ako veľké, tučné, prasa. Opäť som sa zobudil. Ležal som na posteli a na chodbe som uvidel malú postavu. Priblížil som sa k nej. Vycítil som v ovzduší svoj strach a napätie. Potom som začul ten príjemný hlások. Ocko sníval sa mi z maminkou zlí sen. Na chodbe, doslova zahalenej v temnote, stál Oto a slzy mu zaplavili oči. Objal som ho a povedal mu aby si ku mne ľahol do postele a že zajtra ráno sa o tom sne porozprávame. Spolu sme si ľahli do postele a rýchlo sme zaspali.
Ráno som sa zobudil skôr ako Oto a vybral som sa na prechádzku po záhradách nášho nového domova. Neustále ma znepokojoval ten včerajší sen. Takí desivý sen, som už dávno nezažil. Otvoril som dvere na kaštieli tak ako včera vtom sne a pokračoval som rovno po malej cestičke až k záhradám. V záhrade rástli malé stromčeky, väčšinou brezy a duby. Jedna časť záhrady, bola pod nadvládou tulipánov, rôznych farieb. Kam len oko dovidelo, všade videlo kvety a stromčeky. V strede záhrady som videl malé jazierko so zakalenou vodou. Polohou sa rozprestieralo v záhrade ako veľké kyklopovo oko. Obišiel som jazierko a namieril som si to smerom ku kaštieľu.
Svieži, marcový, vzduch, prečistil moje nosné dutiny. Po pár minútach som už stál vo veľkej jedálni a obzeral si dlhý stôl, ktorý ma včera vo sne podrobil skúške obetného baránka. Túto časť kaštieľa som ešte nepoznal a tak som sa uchvátene prechádzal po jedálni a môj mozog pri tom pracoval z fantáziou. Prekvapený veľkosťou tejto miestnosti som na prvý krát ani nezačul výkrik. Hneď ako som ho započul som šprintoval z miestnosti so strachom v celom tele. Dobehol som k miestnosti v ktorej na zemi ležal Oto a jeho oči ma neprítomne sledovali. Malá útulná izba s malým okienkom pri posteliach mojich synov sa teraz premenila na miestnosť plnú obáv a strachu. Oto čo sa ti stalo ? Odpoveď som nedostal a tak som Ota chytil za nohy a zavesil som si ho o plece ako vrece cementu.
Do miestnosti vbehol Michael a jeho zrak sa sústredil len na dve postavy v strede izby. Oci, čo sa to tu deje ? Oto sa veľmi zľakol a nechce sa so mnou rozprávať. Oci, sníval sa mi strašidelný sen. Vtom sne, ma mama, chcela zabiť. Nechceš si dať palacinky ? Áno oci, odpovedal Oto. Ďalšie hodiny som sa s Otom a Michalom hral rôzne hry a úplne som zabudol na dnešné ráno a včerajší sen s hostinou. Ako náhle nastala tma, rozhodol som sa preskúmať toto miesto. Aj napriek tomu že som to tu mal rád, cítil som aj iný pocit, zahalený rúchom tajomstva. Prechádzal som chodbou s ktorej sa na mňa zo stien dívali hlavy, skolených jeleňov. Strašne sa to podobalo na včerajší sen a dokonca aj moje pocity, ako keby, mali tú istú krvnú skupinu. Vonku sa poriadne rozpršalo. Kvapky dažďa tvrdo dopadali na starú strechu kaštieľa. Postupne ako hudba v hororovom filme sa hudba dopadajúcich kvapiek zrýchľovala až prepukla v záverečný nápor na moju myseľ. Konečne som sa dostal k dverám cez ktoré by som sa mal dostať do najväčšej izby v kaštieli. Otvoril som tie dvere. Vedel som že ak zobudím Ota, svojím výkrikom, tak zo strachu určite skolabuje. V izbe som nič nezačul. Len moje vlastné kroky a moja chorobne bojazlivé predstavivosť, vydávali zvuky v mojej hlave. Vlastne som bol aj rád že nič nepočujem. Môj nebohý otec, často hovorieval niektoré múdrosti, podľa ktorých som sa mal v budúcnosti riadiť. Jedna z nich mi utkvela v pamäti. Neskúmaj zvuky, ktoré nepoznáš to bola určite jeho najhlavnejšia múdrosť. Pohol som sa vpred a obozretne som načúval zvukom v miestnosti, dakedy už dávno, určenej na privítanie hostí.
Videl som len starú pec v rohu miestnosti. Odrazu som započul smiech. Ľutoval som že nevidím aj v tme.
Teraz tu stojím a čakám na to monštrum, ktoré tu pre do mnou stojí. Niečo ma chytilo za ruku. Pomaly sa mi to dotýkalo nôh až som zacítil mokrú ruku na svojom líci. Ruka temna mi hladkala líce a ja som tušil že to určite nie je dobré znamenie. Odstrčil som tú neznámu, tajomnú, vec a utekal som z miestnosti. Kroky sa premenili na hukot, mojich strachom ovládnutých nôh. Bežal som a nemienil som za nijakú cenu otočiť hlavu dozadu a pozrieť sa do očí, toho monštra. Utekalo to za mnou, počul som zvuk, jeho cvakajúcich tesákov.. Chrčalo to a vydávalo zvuk, ktorý vydáva lovec, šťastný že uloví svoju korisť. Dobehol som smerom k izbám svojich synov a prudko som za sebou zatvoril dvere. Zamkol som ich a až potom mi došlo, aká hrozná hlúposť, bola utekať k izbám svojich synov. Sadol som si na zem a otočil som hlavou smerom k ich posteliam. Po zemi sa ku mne plazila, hlava môjho syna, Ota. Z jeho nosa, premeneného na kus kosti, tiekla prúdom krv do jeho krvou, zafarbených úst. Nezmohol som sa na nič. Hlava Ota zastala pred mojimi nohami a jeho oči sa pozreli na moju tvár. Ahoj oci, sníval sa mi zlý sen. Vtom sne si mi odrezal hlavu a zjedol si ma. Chutilo ti najmä moje hrubé črevo, ktoré si si omotal okolo hlavy. Odkopol som tú hlavu a odomkol som dvere na izbe. Vybehol som z miestnosti a rozhodol som sa skryť v pivnici aj keď som tam ešte niky nebol. Bolo to asi jediné miesto, kde by som sa mohol skryť. Bežal som k pivnici v očakávaní že práve teraz sa tento hrozivý sen skončí. Monštrum, ktoré ma naháňalo, odrazu vybehlo z chodby smerom ku mne a nič, ho nedokázalo zastaviť. Zvonka s okien presvitalo mesačné svetlo a osvetľovalo chodbu. Z hrôzou som zistil že vec ktorá ma naháňa nie je monštrum, ale moja žena. Mala na sebe šaty z našej svadby. Ruky sa jej dotýkali šiat a zanechávali na nich, krvavé fľaky. Dívala sa na mňa, krvou, podliatymi, očami. Videl som aj jej vlasy, suché ako tráva v savanách. Rozbehla sa na mňa. Dokázal som sa otočiť a bežať smerom k jedálni. Nevedel som prečo bežím práve tam. Dobehol som ku dverám a otvoril som ich. Na stoličkách pri stole nesedeli nijaký hostia, jediným hosťom na stole, bol prach.
Pri dverách v jedálni ležal na zemi lampáš. Chytil som ho do ruky. Vybral som z vrecka zápalky a zapálil som lampáš. Svetlo v lampáši, prebudilo tmu z hlbokého spánku a osvietilo miestnosť. Môj hlavný cieľ bol nájsť svoje deti aj keď som začínal tušiť že to nedokážem. Chcel som sa pomalým krokom pobrať z miestnosti ale vtom ma niečo prekvapilo. Nedáte si so mnou kúsok jahňaciny ? Otočil som sa a na jednej zo stoličiek pri stole, sedel muž so zvláštnou hlavou. Videl som ho zozadu a tak som k nemu prišiel bližšie a sadol som si vedľa neho na stoličku. Vieš kde sú moje deti ? Neodpovedal mi. Chcel som tento nudný rozhovor ukončiť keď som odrazu zbadal že ten chlap má ruky a telo ako človek, ale hlavu má ako prasa. Zostal som bez pohybu sedieť na mieste. Viem kde sú tvoje deti, ale si si istý že ich chceš nájsť ? Áno samozrejme že ich chcem nájsť. Chlap aj napriek svojmu handicapu v podobe prasačej hlavy, rozprával bez vážnejších problémov. Si duch, alebo si výplod mojej fantázie ? Len ty rozhodneš čo som a len ty vieš, kto som. Pozrel som sa na jeho prasačiu hlavu a uvidel som ako sa prasačími očami, díva, priamo do mojich očí. Toto je sen, alebo je to skutočnosť ? Trpezlivo som čakal ako odpovie na otázku. Len ty rozhoduješ čo je sen a čo je skutočnosť, tak ako rozhoduješ kto si ty. Veľa som sa z tejto jeho odpovede nedozvedel, ale aspoň som sa pokúsil získať odpoveď. Určite sú to len moje halucinácie, musím sa z nich dostať naspäť do skutočného sveta. Keď ma budeš hľadať, zapamätaj si že smrť je most k inému životu a život je most k smrti a za mostom je cesta k iným svetom. Prekvapene som sa mu zahľadel do očí a v tej chvíli chlap zmizol. Úplne sa vyparil zo sveta. Vstal som zo stoličky a bez vážnejšieho plánu som to tu chcel opäť preskúmať. Dúfal som že monštrá, ktoré tu boli zmizli a premenili sa na popol času. Prísne som si kontroloval hlasitosť krokov. Chodba s jeleňmi sa mi zdala neuveriteľne dlhá. Približne v strede chodby som zastal. Asi desať metrov pre do mnou som uvidel dve postavy. Po dôkladnejšom prezretí som zbadal že to sú moje deti.
Oto a Michael sa navzájom držali za ruky a upierali pohľad, smerom ku mne. Oto, Michael, konečne som vás našiel. Obaja sa pomaly začali približovať. Ja som stál na mieste a ešte stále som nemohol uveriť že túto noc prežili. Boli už takmer pri mne. Chcel som opäť zacítiť, hebkosť ich rúk. Približovali sa veľmi pomaly, ale konečne, už boli meter o do mňa.
V tele som po dlhom čase pocítil rieku radosti, ktorá pretekala cez moje telo. Vystrel som k nim ruky a očakával dotyk ich rúk. Odrazu zhaslo svetlo v lampáši a prvýkrát som ľutoval že tu ešte nie je elektrina. Moja ruka sa vybrala na výlet do môjho vrecka kde som mal zápalky. Vybral som z vrecka zápalky a zapálil som lampáš. Moje deti stáli priamo pri mne, ale hneď ako som sa im pozrel do tvárí, vedel som že to neboli moje deti. Oto nemal pravé oko, namiesto neho tam mal kráter. Michaelovi z úst tiekli červené sliny a na rukách nemal prsty. Oto ma strčil na zem. Pokúsil som sa vstať, ale aj Michael ma strčil na zem. Lampáš mi vypadol z ruky a rozbil sa. Rýchlo som sa plazil dozadu a dúfal som že ma ruky príšer, nechytia za nohy. Pach hnijúceho mäsa som ucítil všade, okolo seba. Tma bola skutočne tmou, plnou zla. Počul som smiech tých bytostí. Priplazil som sa až k nejakým dverám, vstal som a opatrne som ich otvoril. Z okna v miestnosti svietilo mesačné svetlo a mesiac v splne určite doprial vlkolakom, dobrí lov. Na stenách viseli obrazy, predchádzajúcich majiteľov, kaštieľa. Môj strach začínal naberať na intenzite. Niečo buchlo do dverí.
Skryl som sa pod stôl a očakával som smrť. Dvere v miestnosti sa otvorili. Slabé, mesačné, svetlo, svietilo na Ota a Michaela, ktorý ma chceli naučiť dobrému správaniu. Približovali sa k stolu. Videl som ich úsmev na perách. Michael si olizol pery a zasmial sa. Určite ma našli pomyslel som si. Oto stál priamo nad stolom a cez jeho roztrhané nohavice som uvidel ako si mu na jeho mäse, pochutnávajú, tučné, červíky. Vybehol som zo stola, vrazil som pesť Otovi, ktorý preletel miestnosťou. Michael sa na mňa vrhol ja som ho však odstrčil a on spadol na zem. Kľakol som si na neho a začal som ho škrtiť. Neskutočne sa mi to zapáčilo. Pocítil so ako ma pokropil prúd energie. Oci, čo to robíš, skríkol Oto. Pozrel som sa na neho a opäť som uvidel svojho syna. Po do mnou na podlahe ležal Michael a z úst mu netiekli sliny.
Bol to môj syn.
Oto sa postavil na tvári mal obe oči a rozplakal sa. Michael ležal na zemi a z jeho úst už nevychádzal výdych. Z hrôzou som si uvedomil že som zabil svojho syna. Oto a Michael neboli monštrá, bol som ním ja. Po miestnosti sa ozývali, chorály mŕtvych.
Ozývali sa v mojej hlave, alebo to skutočne boli hlasy prekliatych duchov ? Na túto otázku som si nevedel odpovedať. Rozbehol som sa ku Otovi a kopol som ho do hlavy. Napriahol som sa a pesťou som mu zasadil, smrtiacu ranu do tváre. Išlo ma od žiaľu roztrhať. Kľakol som si na kolená k mojim synom a rozplakal som sa. Čo ma vlastne donútilo ich zabiť ? Boli to rady duchov, alebo to bola moja chorobná myseľ ? Z tela Ota, vytryskla ako vodopád, krv.
Vo vrecku som mal zápalky. Vytiahol som ich a zapálil som si svoje tričko. Pomerne rýchlo sa rozhorelo a pálilo moje telo. Necítil som bolesť. Plamene pohltili moje telo a odoslali ho ako darček, smrti. V posledných chvíľach, som myslel na svoju rodinu.
Keď sa tam dostanem, uvidím svetlo, alebo tmu ?
Uvidím, tam svoju rodinu ?
Čo tam vlastne uvidím ?
Uvidím, tam to čo je na druhej strane.