Energia : Príbeh raneného muža, kapitola I.

- Otec! Potrebujem iba blbý podpis! Nič viac! – prosil som, no aj keď to tak nevyzeralo, snažil som sa tlmiť svoj hlas. Aj steny majú uši.
- Nepodpíšem! Dom by si potom predal. Je to náš majetok. Patrí našej rodine už celé desaťročia a chcem, aby to tak ostalo aj po mojej smrti. – hovoril pokojne. Až ma to mrazilo. Svoj hnev musel potláčať. Každé, aj menšie rozčúlenie ho môže stáť ďalšiu žilku v mozgu.
- Je to perla našej rodiny!
- Otec! Tá perla je rozpadnutá a zanedbaná. Takto bude jeho cena len klesať a aj tak ho neskôr predáme.
- Za všetkým vidíš iba peniaze! Anita sa oň postará!
Lomcovala so mnou zlosť. Štvalo ma, že nedokáže pochopiť, pripustiť, priznať si, ako sa veci majú. Dnes to je inak. Času je málo, nie ako kedysi. Keď ho mal viac, venoval sa napríklad pestovaniu kvetov, čo bolo jeho hobby.
- Anita je v Austrálií na druhom konci sveta. Myslíš, že ju nejaký starý rozpadnutý barák trápi? - bolo to zbytočné. Presvedčeného nepresvedčíš.
Bol to drahý a krásny dom. Bol. Uvedomoval som si to. Ale uplynulo už veľa času, veľa vecí sa zmenilo. Napríklad pomery. Napríklad financie. Fakt, že sa nemá kto o to postarať a nie v ňom ešte bývať. Starí ľudia majú svoje maniere. Sú predsa „múdrejší“. Oni svoj život už „prežili“. Starí ľudia často strácajú kontakt s realitou.
- Myslíš, že príde sem, aby poutierala prach a povysávala? Myslíš, že príde robiť omietku, opravovať strechu a sadiť kvety? – pokračoval som. – Ona nemá čas na seba a nie na to dať tento dom dohromady.
- Hovoril som s ňou. Povedala, že ho nepredá – pokračoval trpezlivo pokojným hlasom. A pri tom z neho išla neuveriteľná energia. Niečo zvláštne, odzbrojujúce. Bol silnou osobnosťou, ale teraz to vychádzalo na povrch vo svojej najčistejšej podobe.
- Povedala ti, čo si chcel počuť. Vyserie sa naň úplne. Super! – tleskol som a na chvíľu vyvrátil oči. Prebleslo mi mysľou, že Anita asi vie, čo robí. Prečo aj ja nie som taký? Mať na háku, prikývnuť a nakoniec si potichu urobiť aj tak po svojom?
Pozrel na mňa, ale nepovedal nič. Prekvapilo ho to.
- Ja by som aspoň niečo získal z toho.
- Pre seba! – povedal – opäť dráždivo pokojne, navyše so zdvihnutým obočím a ukazovákom. Bolo to stále tam. Akoby ďalšia osobnosť. Alebo on sám umocnený na druhú. Temná energia. A vo mne to vrelo. Mal som čo robiť, aby som sa ovládol.
- Myslíš, že ja tak skoro zomriem? Už by si ma chcel z tadeto dostať, že? Ešte sa neteš, ešte som stále tu!
Ruky mi zbeleli. Triasli sa.
- Ešte sa tu so mnou ...
- Prestaň! – oboril som sa na neho.
- Zle sa to počúva. Nezabúdaj, že ty nie si môj syn. Si adoptovaný. A je to vidno. Teraz sa to ukázalo. – povedal iba tak s úškrnom. Potichu. Mimochodom. Rukou udrel do paplóna a mne vrazil dýku do chrbta. Zaprášilo sa. Prach sa pomaly dvíhal a padal späť. Na náš hnev. Bolo to jeho eso v rukáve. Celým telom mi prechádzal úžasný pocit frustrácie. Bolesť zhmotňujúca sa až do fyzického pocitu v bruchu. Bolo to ako kotol, ktorý práve ide vybuchnúť. Sklonil som pohľad a teraz sa mi už triaslo celé telo. Vychádzali zo mňa nekontrolovateľné vzdychy cez pootvorené ústa na červenej tvári. Bez slova som prešiel ku dverám od izby. Chytil som ich plastovú čiernu kľučku. Otvoril. Neodišiel. Flegma. Urobiť to po svojom, mať na háku. Neviem to. Uprel som pohľad pred seba. Frustrácia sa zmenila. Čosi sa v mojom vnútri zlomilo. Chodba sa mi zdala dlhá. Dlhšia ako kedykoľvek pred tým. Zrakom som prešiel od prahu dverí naproti k svojim nohám. To, čo vo mne bolo, práve dosiahlo bod varu.
Rukou som udrel do zárubne takou silou, až ma to samého prekvapilo. Zo steny opadli malé kúsky starej zašumelej omietky. Druhou rukou som dvere poslal do veľkej dubovej skrine. Ich sklo zarynčalo, ale vydržalo.
Si adoptovaný.
Podpíš to!!
Päsťami som silno udrel do skrine. Opäť. Udieral som. Dvere trieskali. Nepovolili.
A je to vidno.
- KURVA!!!!
A opäť.
Zvrtol som sa. Schmatol džbán v ktorom mal čaj. Plnou silou ho hodil. Do zrkadla. Preletelo ním ako nôž maslom. Rozšplechlo sa to na všetky strany. Ozval sa rachot. Dlhé ostré črepy spadli na zem. Rozlámali sa ešte viac.
- Do riti!!!
A na koniec papier. Roztrhol som ho.
- Poser sa s tým domom!!! Poser sa s ním! - hodil som to do neho, avšak kúsky nedoleteli ďaleko.
Si adoptovaný. Ten hlas, ten posmešný hlas. Ten skurvený posmešný hlas, ktorým mi to vyhodil na oči! Tak, ako to robieval vždy, ako to robieval každý. Každý!!! Ako som to nenávidel, už keď som bol decko!
Z duše.
Vedel by som vraždiť.
Schmatol som jeho mobil a krabičku s liekmi, odišiel z izby a zamkol za sebou dvere. Okno má do dvora, nikto ho tu počuť nebude. Nikomu sa nedovolá.
Moje ruky prevracali niečo, čo malo nápis Insulin. Pri každom otočení krabička vydala šuchotavý zvuk a znova ostalo ticho.

V dome som ostal veľmi dlho – do ďalšieho večera. Jeho volanie a búchanie ostalo bez mojej odozvy, potom sa aj tak prestalo ozývať.
Mal by som zavolať pomoc. Kúpiť oznámenia, kvety. Najlepšie ľalie. Biele. Také mal rád.