Energia : Príbeh raneného muža, kapitola II.

Si adoptovaný!

Už dlho mi bolo mizerne. Nevedel som, ako ďalej. Všetko ma zdolávalo. Vyšetrovanie smrti svojho otca, rozvod s Anitou, pobyt na psychiatrií, ktorý nasledoval po neúspešnom pokuse o samovraždu. Áno – chcel som sa obesiť. Vybral som si však príliš slabý trám. A ten sa zlomil pod váhou môjho tela, podobne ako ja pod váhou Anitinej výpovede pred rozvodovým súdom. Ani jedno ani druhé mi zrovna nepomohlo. Žiadna výhra.

Svojim spôsobom sa mi to vlastne podarilo. Vzhľadom na moju prácu, bolo to, čo sa mi v živote nakopilo v podstate sociálnou samovraždou. Biologicky nažive, ale prakticky odpísaný a to je niečo, s čím sa funguje veľmi ťažko.
Príšerne ma bolel krk, vlastne celé telo. Výčitky svedomia len pridávali na pocite – a nebol to iba pocit – že sa mi rozpadol život priamo pod rukami. Monotónny hlas športového komentátora neoživili ani časté reklamy a moje viečka oťažievali, čím ďalej tým viac.

Doteraz neviem, či to bolo naozaj, alebo iba živý sen. Zaspal som na gauči v obývačke. Okolo tretej nad ránom ma čosi prebralo. Rámus, ako keď prievan treskne s dverami. Najskôr dvere od miestnosti. Neviem či boli otvorené.
Všade bola tma. Ticho, ktoré vo vlnách elektrických spotrebičov vybrovalo v ušiach. Televízor bol vypnutý, aj keď si nepamätám, že by som ho vypínal. Miestnosť som na rýchlo prehliadol očami. Odrazu, neviem ako to bolo možné, sa vo mne celkom spontánne prebudil pocit ohrozenia. Iracionálny, no veľmi intenzívny.

Nie som tu sám. Srdce sa mi rozbúchalo. Pozeral som sa k dverám. Je tam niečo. Niečo neviditeľné. Akási energia. A tá energia, ktorú nebolo vidieť, ani počuť, ale bola v miestnosti, sa pohla ku mne. Pomaly sa približovala. Chcel som vstať, aby som rozsvietil lampu, no zrazu sa mi nedalo pohnúť. Paralyzovalo ma to. Strach? Šok? Alebo čosi iné? Prišlo to až ku mne. Zavrel som oči a krvi by sa vo mne nikto nedorezal.

Energia sa dotkla mojich nôh. To nie je náhoda. Má to svoj tvar, svoju podstatu, svoj dôvod a hlavne – akési vedomie alebo čo. To, čo sa so mnou dialo, bolo riadené. Energiu som cítil ako niečo iskrivé a zároveň horúce. Začala sa rozlievať. Postupovala hore a aj keď som s tým chcel bojovať, nešlo to zastaviť. Vnikala do mňa, ovládala ma. Prešla cez trup a pokračovala vyššie. Zaklonil som hlavu v snahe uchrániť aspoň myseľ. Rútila sa cez moje telo nezadržateľne ďalej a keď prechádzala cez hrdlo, inštinktívne som zalapal po dychu. Zadržal som ho, akoby ponorený do nejakej vody. Akoby som sa topil. Rozliala sa nezadržateľne ku tvári a nakoniec do mozgu.

Preboha, čo to je?

Nadýchnuť sa chcelo odo mňa veľkú odvahu. Očakával som, že sa začnem dusiť, no nestalo sa. Dýchať sa dalo normálne (chvalabohu aspoň za to!), ale ubrániť sa mi nepodarilo. Energia ma celého ovládala. Moje telo nereagovalo na vôľu. Nereagovalo na nič. Mohlo si so mnou robiť, čo chcelo. Úlohy sa vymenili a ja som sa stal hosťom. Po chvíli mi začala ukazovať veci, z tých najstrašideľnejších zákutí mysle.

Nepodpíšem! Poser sa s tým!! Si adoptovaný!

Výjavy trvali chvíľu a odrazu prestali. Do uší mi však ešte prešiel akýsi šepot. Slová „Vrátim sa.“. A potom som bol opäť pánom svojho tela, aj keď oná zvláštna energia neodišla.

Ostala vo mne. Spiaca. Čakajúc na svoju príležitosť.

Pokračovanie nabudúce.