Energia : Príbeh raneného muža, kapitola IV.

kapitola 4.

Špagát. Zospodu som pozrel na svoj stôl, ktorý bol tesne vedľa mňa. Je niekde hore pri monitore. Načiahol som ruku, ale dotkol sa iba šuplíkov. Dvihnúť som sa nedokázal a pravdupovediac ani neodvážil. Končatina mi spadla dolu a ja som zase cez úzsku škáru uvidel tú spúšť. Črepy a jeden z nich v mojej nohe. Na moment sa mi zdalo, že sa v niektorých vidím. Nemôžem sa v nich vidieť. Odraz, ktorý sa mi dostal do očí bolo iba moje vlastné zúfalstvo. Všetko to, čo sa v živote posralo. Čo som v živote posral. Vrátilo sa to ako momentka, v krátkom vizuálnom odraze s tušením, ako zle na tom vlastne som.

Si adoptovaný a je to vidno.

Uhol som pohľadom.

Rachot. Rozbité zrkadlo.

Je večer, nikto ma nepočuje. Mohol by som kričať do bezvedomia. Mobil mám vo vetrovke a to je rovnaké akoby bol na Mesiaci.

Odrazu som počul akési piskľavé zavŕzganie. Čo to je? Pripadalo mi to, akoby ktosi otáčal vodovodným kohútikom. Obzrel som sa.
Nie. Je to bližšie. Je to niečo tu. Zvuk utíchol. Čo to bolo? Zrak mi padol na koliesko od kancelárskej stoličky.

Nehýbalo sa, ale ten zvuk bol práve tomu podobný. Po malej chvíli nemého zírania zapráskal čierny plast, z ktorého bola stolička vyrobená. Jasne som videl a aj pocítil, že sa posunula. Smerom od skrine. Neurobil som to ja. Stalo sa to samé akoby to malo nejakú energiu. Bolo to tiché, ševeliace.

Drevenná skrinka sa po hrane začala šmýkať.

Nie.

Nie, tá skriňa nesmie spadnúť!

Nesmie!

Už sa opieralo iba o malý kúsok. Stolička sa znova odsunula. Dodal som si odvahu a opäť sa pokúsil dostať nohu spod skrine. Bojoval som s bolesťou. Znovu na mňa začala útočiť. Narážal som členkom do dosky. So slzami v očiach a hrozivom výraze, ktorý mi na tvári vyčarovala bolesť. Ostrý črep sa niekoľko krát pohol. Podarilo sa mi chytiť vrchu stola. Zovrel som ho v dlani, ale nie preto, že by som sa chcel dvihnúť, ale dostať sa zo zovretia. Hocijako. Len čím skôr.

Nepodarilo sa mi to. Skriňa sa po hrane zošmykla. Vrazila mi do kolena a pritlačila ho dolu. Ku zemi. Črepina v lýtku sa spriečila. Nevydržala tlak. Zlomila sa.

Zakričal som, najviac ako len moje hlasivky dokázali. Z lýtka mi vystrekla krv. Poranilo to tepnu. Nadvihol som sa. Zaťal päste. Už to snáď ani nemôže bolieť viac.

Ruka, ktorou som sa držal stola sa mi šmykla. Dopadol som na chrbát. Ťažký kus nábytku sa mi celou váhou zvalil na koleno a potom na stehno. Zdalo sa mi, že ma azda úplne paralyzuje. Pripraveného na návaly mučivej bolesti, ktorá však nakoniec neprišla, ma kus nábytku znehybnil skôr svojou váhou a mohutnosťou. Opäť som sa chytil stola. Druhú, zdravú nohu som použil ako páku. Po kaluži vlastnej krvy, miešajúcej sa s črepmi a bordelom sa mi šmýkalo. Skriňu sa mi podarilo mierne nadvihnúť. Hranou sa mi zošmykla po stehne nezranenj nohy, cez koleno až dole k lýtku a kúskami lepeného dreva mi spôsobila odreninu. Dolu bolo všetko červené. Z otvorenej rany sálalo teplo. Najprv som vytiahol krvácajúcu nohu a potom sa mi podarilo vytiahnuť aj tú zdravú.

Skrinka dopadla na zem. Poriadne to rachlo, až spoza dverí z chodby prišla tlmená ozvena. Z posledných síl, som siahol hore na stôl a vzal ten prekliaty špagát

Cítil som, že to nezvládam. Veľmi som sa triasol a zatmievalo sa mi pred očami. Podarilo sa mi ho rozmotať.

Musíš! Musíš, rýchle! hovoril som si, Nesmieš omdlieť!

Podarilo sa mi urobiť škrtidlo nad kolenom a po tomto úspechu - čiastkovom úspechu - som ostal nehnute ležať na zemi. Noha bolela, prestával som ju cítiť. Tepalo mi v spánkoch a studený pot ma čoraz viac chladil. Ostávala mi zima.

Pokúsim sa zavolať pomoc. Dostať sa z tadeto. Zachrániť sa. Tak som si to v rýchlosti predstavil. Tak by to malo byť. Chcel som prevziať opraty, stať sa režisérom a tvorcom svojho príbehu. Nie ako doteraz. Nie takým zlým ako doteraz. Dostať sa z toho, cielene, s rozvahou. Potom sa uvidí. Pokračovať akosi lepšie. Prevziať konečne kontrolu s tým, že by sa už mohlo konečne niečo podariť.

Avšak scenár môjho boja o život vyzeral nakoniec úplne inak.