Prsty

Prsty

            „Jožo, pozor! Do riti!“ Skríkol Ivan, no už bolo neskoro. Nasledoval mierny otras, buchot a škrípanie bŕzd.

,,Boha, ja som toho debila vôbec nevidel. Z kej riti sa tam objavil?!“

,,Neviem. Prirútil sa tam z tých kríkov. Idem von omrknúť, či žije a ty volaj sanitku.“

„Pane, ste v poriadku? Nezranili ste sa?“ Neistým krokom sa približoval Ivan k neznámemu, no kým k nemu prišiel, ten sa postavil a dal sa na útek, pričom si neustále šomral slová, ktoré nepočuli.

„Pane stojte!“ Skríkol Ivan, avšak neznámy sa, ani neotočil a utekal ďalej. Ivan sa za ním rozbehol, lebo celé sa mu to nejako nepozdávalo. Čo keď niečo spravil? Pred čím uteká? Možno je to šokom z nehody. Pomaly ho už dobiehal, no v tom sa naňho s vreskotom ohnal. V jeho tvári sa krížil zúfalý strach s nepríčetnosťou, ktorý v kontraste so studenou mračnou nocou vyvolával hrozný obraz.

„Čo to do riti..,“ viac už Ivan povedať nestihol, lebo ho neznámy trafil rovno do tváre. Našťastie stihol pribehnúť Jožo a spacifikovať ho.

„Daj tomu chujovi putá. Správa sa ako nepríčetný.“ Len tak tak ho udržal, kým mu Ivan nasadzoval putá.

„Sanitka už je na ceste?“

,,Áno, o pár minút by mali byť pri aute.“

Cestou k autu neznámy nepoľavoval vo svojom zúrivom besnení, nesúvisle vykrikoval aby ho pustili a hneď na to nech okamžite vypadnú preč. Kým čakali, neustále sa ošíval. Bol nervózny, neodpovedal na otázky a nemal pri sebe ani žiadne doklady totožnosti. Čoraz viac sa im zdal podozrivý. Buď niečo ukradol, alebo sa sfetoval.

„Mám z toho skurvisyna zimomriavky,“ prehovoril Jožo, pričom sledoval bizarné predstavenie odohrávajúce sa na zadnom sedadle.

,,No čaute chlapci. Čo ste to vyviedli?“ Kričal smerom k nim saniťák.

„Tomáš, neser ma aj ty. Prezri hentoho debila. Ťukli sme doňho s autom, keď sa vyrútil z kríkov a pritom ako sme mu chceli pomôcť mu preskočilo a dal sa na útek. Neviem, či nie je sfetovaný, alebo v šoku. Ešte mi stihol aj pridrbať, debil jeden.“

Dali ho do sanitky, kde mu Tomáš aj s kolegom začali robiť prehliadku. Kontrolovali mu pulz, zreničky, pýtali sa ho ako sa cíti, no stále nereagoval, iba opakoval nech idú preč.

„Chlapci, zoberieme mu krv, dychovú skúšku odmieta, ale chľast z neho, aj tak necítim. Ale nevylučujem ani šok. Udrel sa do hlavy?“

„Myslím, že nie. Ťukli sme mu len do nôh a našťastie sme  nešli veľmi rýchlo.“

„Dobre, ale aj tak by som ho zobral pre istotu na CT, či nemá otras mozgu.“

„Kurva, pustite ma! Chcem ísť odtiaľto okamžite preč!“

Neznámy začal vykrikovať, metať sebou, chrlil zo seba jednu nadávku za druhou.

„Pichnite mu niečo na upokojenie, ešte si ten debil ublíži!“ Ivan už strácal nervy. A to mohla byť taká fasa nočná! Akurát im musel ten debil vbehnúť do cesty. Koľko papierovania a času tým odserú. Trepať sa do nemocnice, tam čakať kým mu spravia vyšetrenia. A ak bude v poriadku, tak ho zobrať na stanicu a vypočuť. Nemali ani komu zavolať, keďže stále nevedeli ani jeho meno. Po CT a vyšetrení krvi zistili, že chlap nemá otras mozgu, ani nie je pod vplyvom nejakej návykovej látky. Previezli ho na stanicu, kde ho nechali asi hodinu vo vyšetrovacej miestnosti, kým sa trochu ukľudní a spamätá.

            „ No čo pane? Už ste kľudný? Ste ochotný nám porozprávať, čo sa tam všetko stalo? Viete útok na verejného činiteľa pri vykonávaní služobného zákroku je vážny prečin.“ Muž len mlčky prikývol, pozrel sa na Ivana s očami plnými strachu a začal.

„Môžem dostať najprv pohár vody? Viete bude to na dlho a už teraz mám sucho v ústach.“

„Jasné, nech sa páči.“

„Mám rád sliepky.“

Miestnosť náhle stíchla, Ivan sa pozrel na Joža a pokrútil očami, že dnes tu majú blázna a bude to dlhá noc.

„Hmm, tak to je fakt paráda,“ povedal Jožo vážne.

„Pane, nechcem byť pesimista na tejto našej večernej seanse, ale mám taký pocit, že ako ospravedlnenie za útok na verejného činiteľa, nepostačuje ako dôvod vaša nehynúca láska k hydine. Čo takto, keby ste nám najprv povedali vaše ctené meno? Na začiatok by nám to celkom postačilo.“

„ Som Ján Krajniak, mám 43 rokov, bývam na Petrvalzkej 4, úplne na konci pri lese. Chovu sliepok sa venoval už môj otec.“

Bože, zas tie sliepky, pomyslí si Ivan a chytá sa za hlavu. „ ja som mu odmalička pomáhal a venujem sa tomu doteraz. Minulý týždeň, mi ale začali po nociach postupne miznúť. Sliepky som vždy zatvoril do kurína, nikde nebola žiadna krv ani perie, proste žiadne stopy. Prišlo mi to zvláštne, nehovoriac o tom, že mám dvoch psov, ktorí štekajú aj pri najmenšom pohybe. Ale počas týchto nocí nič. Ani len jedno brechnutie. Áno viem, čo si myslíte. Ako by som to mohol vedieť? Mám strašne ľahký spánok, hneď som hore aj pri najmenšom zvuku. A moji psi nie sú žiadne čivavy, ale poriadne psiská. Po druhej noci som si všimol neďaleko kurníka krtinec, trocha väčší ako býva zvyčajne, ale neprišlo mi to nejako divné, veď krtkovia sliepky nekradnú. No, ale po druhej noci pribudli okolo kurníka ďalšie a už mi to prišlo trochu zvláštne. Možno nejaké iné zviera, ktoré nepoznám zanecháva také krtince. Žeby kuna? Ale nešlo mi do hlavy, prečo neštekajú psy. Rozmiestnil som večer pasce, psov som dal na reťaz a išiel som spať. Skoro ráno som sa ponáhľal do kurníka a zas chýbali tie posraté sliepky! Psy na reťazi, pasca nesklapla ani jedna, nikde nič. Bohoval som na celý dvor, na psov, čo robili celú noc a načo mi sú, keď nepostrážia posraté sliepky v zavretom kuríne. A zrazu pri pohľade na kurník sa mi niečo nezdalo. Na dverách boli také čudné škrabance a vznášal sa okolo nich taký zvláštny zvierací puch. Keď som k tomu zobral psov, strašne sa od toho odťahovali a kňučali. Tak som sa nasral, išiel do domu skontrolovať pušku, či mám náboje a že si večer na tú zlodejskú sviňu počkám! Doboha, mňa nikto o moje sliepky okrádať nebude! Nebojte sa, páni policajti, pušku mám legálne a mám aj zbrojný preukaz.“

Ivan zas prekrútil očami, za jeho časov bolo psychologické vyšetrenie očividne prísnejšie. Dnes už fakt všetko dajú každému chujovi! Stačí, že pozná tých správnych ľudí, alebo má peniaze.

,,Cez deň som ešte išiel pre istotu skontrolovať  sliepky, pozbierať vajcia a všimol som si, že jedna kvočka, ktorá už dlhšie sedela na jednom väčšom hniezde, tam nebola. Hniezdo trebalo zlikvidovať  a keď som ho dvihol zo zeme tak pozerám, že pod ním je krtinec! V tom mi napadlo počkať na toho zlodeja rovno v kurníku.“ Jožo s Ivanom si vymenili veľavravné pohľady, no v tom Ján hneď pokračoval.

„ Páni, ja som vám vravel, že mám rád sliepky! Môj kurník je obrovský, zmestí sa tam aj 80 sliepok. A tak som začal svoju nočnú stráž. Noc plynula pomaly a veľa sa toho nedialo. Jediné, čo som počul, bol vietor prefukujúci cez dvere kurníka a jemné šuchotanie pierok. Prešlo pár hodín a ja som zadriemal. Neviem ako dlho som spal, keď ma zrazu zobudil pohyb sliepok, boli také zvláštne a nepokojné. Tušil som, čo bude nasledovať, že náš nočný návštevník je na ceste. Nemohol som sa dočkať až tú sviňu uvidím a pustím jej to medzi oči! V tom som zacítil hrozný puch, akoby naplnil celý kurník za sekundu. Cítil som ho v ústach, nose, akoby vychádzal zo mňa. Neviem ani slovami opísať, čomu sa podobal. Kým som sa stihol spamätať, začul som niečo ako chrčanie. Najprv len slabé, no postupne ten zvuk silnel. Cítil som ako mi vibrujú ušné bubienky a plomby akoby mi vyskakovali von zo zubov. Mal som pocit, že sa mi celá hlava rozletí z toho tlaku a smradu. Zrazu som zbadal, ako sa začala hýbať hlina na krtinci, nejako sa mi podarilo pripraviť pušku, ale nemal som ani tušenie, čo bude nasledovať.“ Jánovi sa čoraz viac triasol hlas a v tejto chvíli bolo otázne, či vôbec dokáže pokračovať a svoj príbeh dokončiť. Napokon však pokračoval.

„ V tom sa to objavilo. Najprv som myslel, že je to možno nejaké divné zviera. No čím viac sa to vynáralo spod zeme, uvedomil som si, čo vlastne vidím. Bol to niečí ukazovák. V tej chvíli som úplne stuhol, neschopný vydať hocijaký zvuk, alebo sa pohnúť. Postupne sa z hliny vynorila celá ruka, hnusná, bledá a šľachovitá, šmátrala po zemi, ako keby niečo hľadala. Nechtami sa zarývala do zeme a začala škrabať. V tej chvíli už bolo to hnusné chrčanie neznesiteľné, ale ja som nebol schopný utiecť, nemo som sledoval to hrôzostrašné divadlo, ktoré sa mi naskytlo. Následne sa zo zeme vynorila ďalšia ruka, rovnako odporná ako tá pred ňou. Vtedy som vedel, že bude nasledovať zvyšok toho monštra. Spod zeme sa vyplazila nejaká bytosť. S rysmi podobnými človeku, no verte mi od človeka to bolo vzdialené na tisíce kilometrov. Chudé, šľachovité telo, na ktorom bolo detailne vidieť hádam každú kosť v tele, bez nejakého ochlpenia alebo šiat. V sprievode toho nechutného smradu a chrčania, sa to neprirodzeným spôsobom začalo plaziť smerom k mojím sliepkam. Viete, mieril som na tú obludu celý čas, prst na spúšti, každým svalom v tele som sa snažil zatlačiť ten posratý kohútik na spúšti a nič. Nedokázal som sa pohnúť, zakričať iba sa nemo prizerať ako sa to škrabe po zemi k mojim úbohým sliepkam. Zrazu neviem ako, ale vydal som tichý, zdesený vzlyk, ktorý mal na tú bytosť hrozný účinok. Ako keby dostal kŕč do každej končatiny, zvrtol sa smerom ku mne a vtedy si ma všimol.

Ach bože, na tú jeho odpornú tvár nikdy nezabudnem. Holá hlava a v nej veľké biele oči, ktoré mali v strede malú čiernu bodku s hnusným pohľadom plným zla. Nos to malo neúplný, akoby z neho niekto kúsok odhryzol. Namiesto úst mal len akýsi podivný otvor plný zubov podobných zajačím. Civel na mňa, sekundy, minúty, alebo hodiny, vôbec netuším. Premeriavalo si ma to a pomaly začalo mojím smerom cvakať tými odpornými zajačími zubami. V tej chvíli som si uvedomil, že moja posledná šanca, puška, mi práve vypadla z ruky. Prestalo to chrčať a začalo sa to hýbať mojím smerom. Ale nie tým odporným plazivým pohybom ako po mojich sliepkach, toto pôsobilo ako keby sa snažil postaviť na nohy, no očividne mu ten pohyb bol cudzí. Približoval sa ku mne kŕčovito, krútil sa na zemi a tlačil sa nohami a celý čas mi pozeral do očí. Neviem koľko času prešlo odkedy som uvidel jeho prsty, až kým sa to ku mne dostalo a chytilo ma za členok. Úplne som stratil pojem o čase. Zrazu som cítil ako padám, stisk na členku bol stále silnejší a vtedy som si to uvedomil. Ten zmrd ma ťahá so sebou pod zem. Začal som kričať, vlastne nie kričať, ale vrieskať. Neveril som, že moje hrdlo je schopné vydať taký zvuk. Celé telo mi zaplavil adrenalín, kopal som, vrieskal, udieral, ale tá vec bola stále hlbšie v zemi a ja som bol stále bližšie k rovnakému osudu, ako moje sliepky. V tom šialenom besnení sa mi ho nejakým zázrakom podarilo kopnúť do hlavy, pocítil som ako stisk na členku povoľuje, až nakoniec povolil úplne. Potom si už len pamätám, ako ma dvaja debili nakladajú do auta.“ Na to sa Jožo s Ivanom na seba pozrú a pomyslia si, že niektoré veci je lepšie nevedieť.

Staromestské noviny, 19.8.2017

            Polícia stále pátra po príslušníkovi zo svojich vlastných radov, ktorý je nezvestný už 4 deň. Jeho kolega tvrdí, že posledné dni pred zmiznutím bol akýsi zvláštny, možno nejaké rodinné problémy. Manželka nezvestného však odmieta akékoľvek rodinné problémy a naopak tvrdí, že zmena správania súvisela s nejakým prípadom z práce. Žiadnu oficiálnu správu sme ale od Polície Slovenskej republiky neobdržali, viac sa vraj dozvieme ak budú mať viac stôp týkajúcich sa jeho zmiznutia. Podľa svedkov  bol naposledy videný na Petrvalzkej ulici, preto ak máte akékoľvek informácie, ktoré by pomohli pri jeho nájdení, kontaktujte našu redakciu.