ZVLÁŠTNY SEN

Tiež mávate také živé sny, že neviete či spíte, alebo nie? Mne sa jeden taký zvláštny sen prisnil, tak som ho spísal. Bol to deň ako každý druhý. Pokojne som si kráčal mestom a pozeral na nebo preto že počasie bolo naozaj pekné. Trošku som spomalil a pozeral na tie masy ľudí ktorý vedu uponáhľaný a stresujúci život. Uprostred tohto chaosu som si sadol na lavičku uprostred námestia a naďalej v kľude sledoval svoje okolie. Zrazu som začal mať veľmi zvláštny pocit, ako som ja sledoval a vnímal Všetko čo sa okolo mňa dialo, tak niečo začalo sledovať mňa. Po chvíli som spozoroval niečo čo som dovtedy nevidel. Bola to veľmi zvláštna bytosť, z ničoho nič sa objavila v diaľke medzi ľuďmi. Neviem ako ju správne pomenovať, ale tu chvíľu som cítil že môj život sa blíži ku koncu a tá bytosť si ide po moju dušu. V tej chvíli sa môj pekný deň zmenil v nočnú moru. Zachvátila ma panika a beznádej. Dal som sa na útek. Chvíľami som mal pocit že sa mi podarilo ujsť, preto že sa mi ta bytosť stratila z dohľadu. Zastavil som na rohu jednej budovy aby som si odpočinul. Zanedlho sa ta bytosť objavila a pomaly rovnakou rýchlosťou sa blížila ku mne. Veľa ľudí sa na mňa pozeralo nechápajúc čo mi je. Dal som sa znova na útek. Čím som viac utekal tým sa ma viac zmocňoval pocit beznádeje. Prosil som ľudí aby mi pomohli, ale veta pomoc prosím ide si po moju dušu. Nepadla prave na úrodnú pôdu. Pokračoval som v úteku. Zarazilo ma že niektorý ľudia sa na mňa pozerali ako by vedeli čo sa deje, ale nikto mi nedokázal a ani nemohol pomôcť. Dochádzali mi sily a ta bytosť sa stále približovala. Nevedel som čo robiť. Beznádej ma už skoro úplné ovládla. Začal som na ňu kričať, prečo to robí, prečo pravé ja, čo som spravil že si ide pravé po mňa. Ona sa stále mlčky blížila. Ostal som stať na mieste a stále na ňu kričal, až sa priblížila úplné ku mne. Tu chvíľu so slzami v očiach som padol na kolena. Pochopil som že mi nemôže pomôcť nič čo spravím. Tak som len dvihol pohľad a zapozeral sa jej do azúrovo modrých očí. Videl som v nich že to nie je len bezduchá bytosť s polo ľudskou postavou. Čítal som v nich že to robí preto, že musí. Ako by ju niekto preklial a odsúdil na večný život, nepochopenej a nenávidenej bytosti. Videl som na nej, že je jej to ľúto, ale musí to tak byť. Okolitý svet pre mňa prestal existovať, ta chvíľka bola úžasná. Všetka ta panika a stres zo smrti boli preč. Už som tu bytosť nevnímal ako niečo zle, ale skôr ako anjela ktorý robí len to čo musí. Mala peknú tvar a dlhé blond vlasy. Zvyšok postavy mal ženské krivky ale zahalene v bielom rúchu. Ako sme sa na seba mlčky pozerali, už som vôbec nemyslel na nič zlé a potom sa to stalo. Tým že som nevnímal okolitý svet, tak ma niečo zabilo. Netuším čo to bolo, ale bolo to rýchle. Ta bytosť natiahla ruky k môjmu lícu a hrudi. Vtedy prví kráť zmenila vyraz tvare, trošku sa milo pousmiala, ako by chcela povedať: neboj sa, už ti nič neublíži. Stále som sa jej pozeral do tých nádherných oči, až sa stratila vo veľkej žiare svetla a moja duša s ňouo