Neznámo : Nick a Katie

NEZNÁMO

od Ľuboša Zahradníčka

Nick a Katie

Katie potichu sedela na stoličke chrbtom ku stene, z ktorej sálal chlad vysokohorskej jesene a skladala rubikovu kocku. Svojho strážcu, veľkého a urasteného Nicka so silne ryšavou bradou a krátkymi vlasmi si nevšímala. Chlap na ňu najprv len nemo zíral. Držal si bezpečný odstup niekoľkých metrov. Mal obavu, že dievčaťu pretrhne šnúru myšlienok, ktorá nakoniec neodvratne viedla k dokončeniu úlohy. Katie urobila ešte niekoľko pohybov a následne si začala hravo kocku pohadzovať v ľavej ruke. Poskladanú hračku bolo vidieť v odraze plamienka v kahanci, ktorý položil pred chvíľou na stôl uprostred miestnosti a v slabom prúde denného svetla, ktoré prenikalo cez poškodenú výplň okeníc.

Podišiel bližšie a naklonil sa nad dievča. Na moment sa zahľadel na hlavolam, potom do jej čiernych očí. Nemo mu podala kocku do chlapských dlaní, ktoré mal pokryté sieťou vyblednutých tenkých čiar hovoriacich o tvrdej  práci.

„Na začiatku musíš na to ísť logicky. Najprv poskladáš jednu farebnú stranu tak, aby na hranách boli vždy iba dve farby. Potom musíš dostať stredy bočných strán, aby farebne pasovali k hranám. Ďalšie skladanie je o vzorcoch. Niekto si sadol a vypočítal,“ preriekla pokojným tónom.

Nick si ju s údivom prezeral, akoby sa chcel presvedčiť, či sú všetky strany správne poskladané. Obdivoval nie iba hlavolam, ale aj dvanásťročné dievča, ktoré pred ním sedelo a dokázalo to vyriešiť.

„Rutina,“ pokračovala nesmelým hlasom, „stačí sa to raz naučiť a potom to robíš aj po slepiačky,“ opatrne sa usmiala, no kútiky hneď stiahla, akoby cítila obavu, že to je zakázané, zlé. Chvíľu pozoroval jej polodlhé tmavé vlasy. Položil skladačku na skrinku vedľa. Kvokol si pred dievča. Chcel niečo povedať, no skôr, ako stihol myšlienku vysloviť, Katie ho predbehla.

„Ďakujem, že mi pomáhate,“ pozrela sa mu do očí.

„Robíme, čo sa dá,“ pošepkal po chvíli ticha.

Bojí sa, prebehlo mu hlavou. „Bojí sa a ja neviem, ako z nej ten strach dostanem. Neviem, ani len toľko či konám správne, ani len toľko, či to má zmysel!“

„Ty necítiš strach?“

„Každý ho máme. Ale je nás viac a viacerí si pomôžeme,“ pohladil ju po ramene, na čo Katie hlasno dodala „nepoznáte ich! Neviete čoho sú schopní. Nájdu si ma aj po druhé!“

Už už chcel odísť, no zastavil. Otočil sa naspäť k dievčaťu, „tu o nás nikto nevie! Keď je nejaké bezpečné miesto, tak je to tu, v horách!“

„Ja som to zažila,“ pošepkala akosi tvrdo s bolesťou v očiach a nevyrieknutou výčitkou, ktorá však nepatrila Nickovi, „schovávali sme sa na tých najtemnejších miestach, kde by nikto nikoho nehľadal. Aj tak nás...“ sklopila pohľad.

Išiel sem s presvedčením, že to môžu zvládnuť. Aj keď budúcnosť je zahalená tajomstvom väčším, ako si pôvodne myslel a nedávala odpoveď na všetky otázky. Dokedy sa budú musieť ukrývať? Robia všetko pre ňu a možno má šťastie, že stretla ich, že sú jej ochotní pomôcť. Sám sa občas pýta, prečo to robí? Veď sa tým ohrozuje. Možno preto, že sám nikoho nemá? Možno preto, že aj Rose, aj on už videli skutočné zlo? Bolo správne prijať túto úlohu a skúsiť Katie ochrániť, kým sa situácia nevylepší?

V prípade ohrozenia môžu tento „ostrov“ bezpečia opustiť za niekoľko minút. Z tejto chaty vedie úniková chodba vytesaná do skaly. Ústí v lese, v strmom svahu. Na spodku údolia tečie potok, ktorý ich po prúde zavedie do najbližšieho mesta. Je to asi deň chôdze. Ak budú niekedy musieť tunel využiť, budú len sami na seba a len s tým, čo si zoberú. Signál z mobilných sieti neexistuje a prístup k chate je možný cez náročný skalnatý terén len peši. Nick niekoľko krát zariskoval, vyšiel von, na verande nahodil dieselový generátor a vysielačkou skúšal zachytiť signál. Žiaden nenašiel. Sám radšej nič nevysielal, vie aké nebezpečné by to mohlo byť.

Žiadne auto, ani iný dopravný prostriedok sa tu nedostane. Prístup je len po nevýraznom lesnom chodníku, ktorý kedysi bol lesnou cestou pre autá.

Čím viac dní uplynulo, tým na nich doliehala väčšia a väčšia ťažoba a tušenie že tam dole toho veľa neostalo. Len neznámo...