Nekonečno

Strieľal. Nedával pozor a ruka sa mu pohybovala ako sa jej zachcelo. Guľky padali všade okolo, steny boli dopukané, ramená a chrbát mal doškriabané. Nevládal. Vystrieľal všetko a ani jedna z guliek ho nechcela trafiť. Vyčerpanosť ho zviezla na holú zem. Chladila ho. Žmúril očami. Strašne ho štípali a zavrieť ich nemohol. Čo sa to s ním stalo? Vyštveral sa na starú drevenú posteľ a plakal. Všade. Úplne všade je ticho. Prišlo ráno a on zmizol ako trpká chuť na jazyku.

Toto sa stávalo noc čo noc. Nebol prízrakom, nebol mŕtvym, len nechcel žiť. Cez deň v tejto izbe žili bezdomovci, tuláci, opilci, feťáci, no vždy pred zotmením zutekali. Prečo? Povrávalo sa, že tam straší, no bol tam len on. Celý čas bol tam a nik si ho nevšímal. Cez deň si ho mohli všimnúť ako tichého zdrogovaného pomerne mladého muža, inokedy sa skrýval v skrini alebo pod posteľou, či za zrkadlom stále v tej istej izbe v schátranej budove na okraji mesta. Bol to jeho úkryt. Jeho domov, kde prežíval a umieral každý deň. S nikým sa nerozprával a nik sa nerozprával s ním ale ani oni sa medzi sebou nerozprávali. Nepotrebovali. Stačilo im toto teplé a suché miesto, ktoré ich ochráni. Sami nevevedeli pred čím.

V tej istej miestnosti, len v inom čase, či dimenzii, žilo dospievajúce dievča. Úplne samo. Zarábalo si státim na uliciach a čakaním na fušku a bolo jej jedno, čo to má byť. Spraví všetko, pre peniaze spraví úplne všetko. V izbe mala tú istú posteľ i skriňu, no pri porozbíjaných oknách bol aj malý drevený stôl,na ktorom neprestajne niečo písala. Keď nemala papier, písala na stôl. Ryla doň, farbila ho, značila vlastnou krvou. Rada sa skrývala v kútoch stola a snívala. Toto boli jej jediné šťastné chvíle. Vždy, keď sa vracala z ulice, rozbila zrkadlo vedľa dverí a dorezala sa črepinami. Nenávidela to, čo robí ale nevedela, čo iné robiť môže.

Niekedy bol tento byt útulný, ladený do hnedoorandžova, teplý a mäkký. Na to si však oni dvaja nepamätali. Nevedeli si to ani predstaviť. Teraz je to útočište pre bláznov, vtedy to bolo útočište pre podvodníkov a egoistov. Raz im na niečo prišli. Zaklopal exekútor, vyvalil dvere a vzal všetko, čo malo cenu. Plačlivé výkriky im nepomohli. Pred bytom im vystrelili mozog z hlavy a dievčatko tu začalo svoju “kariéru”. Bola vďačná mužovi so zbraňou ale len dovtedy, pokým neprestal zabíjať, stal sa pasákom a nechcel ju nikam púšťať. Zamykal ju v byte, presne v tejto izbe. Jeho smohla však bola, že sa naučila tomu, čomu aj on. Dobodala ho nožom, skončil v nemocnici, a to nadlho. Odvtedy si žila sama, milovala stôl a svoje príbehy, ktoré raz určite niekto zverejní a stane sa tým slávnou. Len kedy.. Vždy po takýchto myšlienkach skončila pod stolom s črepinami.

Zapisovanie špiny ulice ju bavilo, až pokým sa muž nevrátil. Podrezal jej črepinami zo zrkadla, ktoré tentoraz rozbil on, hrdlo. Zťažka dýchala, krv bola všade a on sa smial. Pocit zadosťučinenia už nemal fakt stašne dlho. Jej milovaný stôl rozlámal a ona sa prizerala. Papiere roztrhal a v tomto šialenstve jej zabodol tupú ceruzu priamo do srdca. Vtedy posledný krát vydýchla a oľutovala.. On neľutoval. Bláznil a všetko rozbíjal. Dostal sa do blázinca. Vraj nesvojprávny, hovorili.

Po pár dňoch ušiel a je tu zas. Skrýva sa v tej jednej malej zatuchnutej izbe a živorí. Povráva sa, že už navždy.