Duchovia na Atilaku

      Duchovia na Atiláku

 Ak niekto z hlavnej cesty pozrie smerom k blízkemu sídlisku uvidí medzi panelákmi pravidelný kúželový kopec z rovným akoby zarovnaným vrcholom. Starší domorodci poznajú tento kopček ako Atilák. Ale správny názov kopca podľa mapy, je Hrádok. Mladí tento kopec nevolajú nijako, je mimo ich záujmu.

 Podla legendy bol tu pochovaný Húnsky vojvodca Atila.

 Hore na rovnom vrchole Hrádku-Atiláku bol v minulosti cintorín. Keď začali na úpätí kopca stavať panelákové sídlisko, cintorín zrušili. Kosti mŕtvych vykopali a premiestnili inde. Nie všetky. V zemi ostalo ešte mnoho kostier. Zväčša tých mŕtvych, ktorý už nemali žiadnych príbuzných ktorý by sa o presťahovanie postarali. Miesto postupne spustlo.

Pod Hrádkom na konci panelového sídliska postavili reštauráciu. Tu sa stretáva mládež pri svojej obľúbenej hlučnej hudbe. Návštevníci reštaurácie mohli vo dne cez veľké okna vidieť strmé trávnaté svahy Hrádku. Večer keď dnu duneli rytmické zvuky bubnov, už nikto nepozeral von. Mládež mala celkom iné záujmy než sa pozerať na kopec. Ostatne, v tme by aj tak nič nevideli.

 Ale predsa sa našiel niekto, kto mal o kopec záujem. Bola to dvojica mladých ľudí.

 On a ona.

 Len oni vedeli, (my si to môžeme len domyslieť) prečo sa nenápadne vytratili s duniaceho revu modernej techno hudby do blahodarného ticha vlahej letnej noci. On za ruku ťahal trochu sa zdráhajúcu dievčinu niekde do tmy smerom k Hrádku. Po strmom trávnatom svahu sa v tme vydriapali až hore. Posadili sa do vysokej voňavej trávy, plnej peľových alergénov. Mládenec, skôr než sa pustil do anatomických prieskumov tela dievčiny, ostražito sa obzrel dozadu do tmy.

 Toto nemal urobiť. Keby sa nepozrel dozadu, nebol by uvidel nad steblami trávy slabé trasľavé svetlo. Nebolo to celkom svetlo, bola to skôr slabo svetieľkujúca hmla. Jemná žiara sa chvela tesne nad trávou. Mladík okamžite zabudol na radosti ktoré mu mohli poskytnúť vnady dievčiny. Jemne ju odtisol od seba.

 „Pozri!“ ukázal dozadu do tmy. „Tam niečo žiari.“

 Dievča sa nechápavo pozrelo kde ukazoval. Napred nevidela nič. Ale keď sa jej podarilo sústrediť, aj ona uvidela slabú žiaru.

 „Niekto tam hulí a svieti si baterkou. Poďme preč.“ Zašepkala a chcela vstať.

 „Počkaj! Načo by niekto v noci svietil na cintoríne baterkou. Idem sa tam pozrieť. Počkaj ma tu!“ Chlapec odvážne vstal.

 „Ja tu sama neostanem!“ Chytila ho za rukáv. „Idem aj ja.“

 Čo najtichšie sa zakrádali trávou smerom k svetlu. Skoro v strede kopca bola malá priehlbina. Celá bola vyplnená slabo žiariacou modrastou hmlou. Pomaly sa nad priehlbinou prevaľovala, niekde bola hustejšia inde redšia. Postupne rozoznali to čo zahaľovaly chuchvalce modrastej hmly.

 Len vďaka tomu, že obaja mladý ľudia boli odchovanci televíznych obrazoviek, kde denno denne videli omnoho hroznejšie pohľady, ostali ticho. Ohromene pozerali na podivné zhromaždenie sediace do kruhu na tráve.

 Ako skúsený a televíziou poučený diváci vedeli, že to môžu byť jedine duchovia mŕtvych. Ich vzhľad aj tvar bol rôzny. Od skoro reálneho vzhľadu človeka až po príšerné kreatúry z pokleslých amerických hororov. Celému zasadnutiu predsedal realisticky vyzerajúci tieň cudzokrajne vyzerajúceho ducha.

 Chlapec niekde počul niečo o poklade na Hrádku preto ho hneď napadlo, že to nemôže byť nikto iný než ten mŕtvy vojvodca. Aj keď si nevedel spomenúť ako sa volal so záujmom si ho prezeral.

 Bola to vyblednutá postava s telom ovešaným reťazami. Cez hmlisté telo mu rástol vysoký trs nejakej byliny s drobnými bielymi kvietkami na vrchole. Ako sa duch pri reči pohyboval, kvety mu vyliezali z hrude a znova sa do nej norili.

 Prízraky spolu hovorili. Ich reč bola tichá, ako šum suchého lístia, ale celkom dobre zrozumiteľná.

 Predsedajúci si zlostne obzrel celé zhromaždenie.

 „S takouto bandou zbabelcov a lenivých tiav sa nedá podniknúť žiadna poriadna akcia ktorá by priniesla nejaký prijateľný úžitok.“ Zasyčal nahnevane.

 Jedna s príšer s rozšliapnutou lebkou, pozrela po prítomných vytečeným okom. Ležérne si napravila dole ovísajúcu čeľusť.

 „Atila, naše možnosti sú veľmi obmedzené. Podnikať môžeme len v noci aj to len tu na tomto malom prekliatom a zabudnutom kopci. A kto ti príde sem v noci. Aj keď sa sem náhodou zatúla nejaký opilec, tak je zlinkovaný alkoholom, že nás nevidí a nepočuje. Najhoršie je, že už nikto neverí na duchov. Preto nemáme nad živými žiadnu moc.“

 Ostatný len súhlasne ale rezignovane prikyvovali strašnými hlavami, ak vôbec nejaké hlavy mali.

 „Čo keby sme urobili nejakú reklamnú kampaň na prilákanie živých.“ Zahuhňala nejasná hromada niečoho nechutného.

 „Ako si to predstavuješ? Máme tu vyvesiť pútače a lampióny alebo urobiť diskotéku ako tý živý blázni tam dole?“ Zavrčal zlostne Atila. Zároveň pozrel smerom k ľudským šmírakom ktorý ich pozorovali. To preto lebo chlapec dosť hlasno zašepkal dievčine.

 „Je to Atila. Húnsky vojvodca.“

 „Sláva!“ Vykríkol Atila. „Nie sme tu sami. Hor sa bratia s chuťou do diela!“

 Mŕtve tiene sa radostne rozleteli smerom dvojici.

 Až teraz si naša živá dvojica uvedomila do akej prihorenej kaše sa namočili. Bleskovo ich obkolesila poskakujúca horda svetieľkujúcich tieňov. Krúžili dokola, vydávali kvílivé stony a víťazné škreky. Dievčina sa so strachom tisla k svojmu chlapcovi. Ten skoro s nudou pozeral na podivnú zbierku potvor.

 „Nemaj strach! Je to len nehmotná ilúzia! Mala by si vidieť obludy ktoré mám v novej počítačovej hre. Toto je proti tomu bieda a úbohosť.“ Kľudne hodnotil jednotlivé potvory.

 „Pozri, tam na toho potvoráka. To je nejaký dizajn. Keby prišiel bližšie ja by som mu ten jeho hlúpy ksicht celkom inak zdeformoval.“ Ako to povedal potvorák sa s bolestným zakvílením rozplynul v nič.

 Dievča sa už celkom spamätalo. Zistila, že predstavenie je naozaj zábavné. Zvedavo si obzerala zaujímavé kreácie potvor. V kine by museli za to zaplatiť horibilnú sumu. Aj keď príšery neboli tak dobre vypracované ako v kine, ale bolo to zadarmo.

 Chlapec, teraz už bez rozpakov pokročil dopredu medzi tiene aby lepšie videl podrobnosti.

 „Keby sa mi podarilo chytiť niektorého obludiaka, to by bola senzácia.“ Pomyslel si.

 Hneď odvážne skočil po jednom, ktorý sa neopatrne priblížil k nemu. Bol to práve Atila ich veliteľ ovešaný reťazami. Hmlisté telo sa mu rozplynulo medzi prstami. Ruku mu pokryla chladá vlhkosť. Ale niečo mu predsa len ostalo v ruke. V tme nevidel čo to je. Strčil to rýchle do vrecka a pokúsil sa chytiť ďalšie strašidlo. Ale nemal úspech. Keď strašidla ostali bez veliteľa zo zúfalým kvílením sa postupne rozplynuli do ničoty.

 Dvojica celkom stratila chuť na milostné hrátky. Čas už dosť pokročil preto zliezli s kopca dole. Keď sa dostali na osvetlenú ulicu, pozreli na seba a rozosmiali sa.

 „Verila by si tomu. Ja nie. To sa predsa nemohlo stať.“ So smiechom sa dohodli, že to nikomu nespomenú. Len pre istotu, aby si nikto nemyslel, že sú blázni.

 Rozlúčili sa.

 Doma si chlapec spomenul na to čo strčil do vrecka. Vybral z vrecka krátky kus reťaze. Celá bola oblepená vlhkou hlinou. Už ju chcel odhodiť do odpadkov. Ale zdala sa mu nejako podivne ťažká. Preto reťaz umyl v prúde vody. Zaleskla sa matným leskom.

     „Čo ak je zo zlata?“ Pomyslel si. „Ale nie, také šťastie nemôžem mať.“

 Na podiv mal.

 Reťaz bola skutočne zo zlata. Zlatník v meste sa divil odkiaľ môže mať reťaz zhotovenú zo skoro rýdzeho zlata. Neskúmal to. Bol rád, že sa mu podaril tak dobrý obchod. Aj keď mladíkovi vyplatil poriadnu sumu, aj tak to bol mimoriadne dobrý obchod. Mnul si radostne ruky.

 Mladík, celý šťastný, si kúpil krásnu, silnú motorku z japonska. O takej mašine už dlho snil.

 Na prvú jazdu zobral so sebou dievčinu s ktorou zažili tú podivnú príhodu na bývalom cintoríne.

 Hneď pri prvej skúšobnej jazde sa zo svojou priatelkou zabili. Vyhýbali sa kamiónu a v 150 kilometrovej rýchlosti sa roztrieštili o betónovú podperu mosta. 

 „Vidíte! Takto sa má pracovať.“ Spokojne komentoval svoj úspech Atila duch ovešaný reťazami na nočnom zhromaždení duchov na Hrádku. „Stálo ma to len malý kúsok tejto hnusnej zablatenej reťaze.“ Nadšene zachrastil svojou reťazou.

 Smrťou oboch mladých aktérov končí príbeh o Atiláku. Plynie s neho poučenie, že s duchmi mŕtvych sa nehodno zahrávať zvlášť ak sa jedná o ducha zákerného vojvodcu húnov Atilu.