Práca, alebo rodina?

Miestnosťou sa niesol horlivý rozhovor. Každý sa snažil vyťažiť sním čo najviac.
Keď sa náhle pootvorili dvere, nastalo hrobové ticho. Vošla do nich opatrne mladá žena a pozrela milo na obidvoch mužov za stolom.

- Môžem vás na chvíľu vyrušiť?

- Ak to bude len na chvíľu..

- Už tu rokujete dosť dlho.. Aj ja by som mala záujem s vami niečo prejednať, mám pre vás zaujímavú ponuku... čo tak pri obede?

- vieš že by som to mohol brat ako pokus o úplatok?

Z jej tváre zmizol úsmev a mierne sčervenela, ale on nevšímajúc si toho pokračoval.

- Že si to ty tak to dnes prehliadnem a teraz nás prosím neruš. Vypadá to že už budeme končiť..

- A čo ty? Veď sa ma zastaň si môj brat!

Obrátila svoj pohľad k mužovi čo celu dobu sedel ticho.

- Počkať! Brat, nebrat.. ja tu žiadne rodinkárstvo trpieť nebudem!!! Ak odíde tak všetko môže brať za skončené..

Ešte chcel niečo dodať, ale žena rýchlo sa urazene otočila a vyšla z miestnosti. Zabuchla dvere tak až obaja poskočili v kreslách. Muž ktorý sa s ňou tak neohrozene rozprával, sa na tvári objavil zmetený až nesmelý úsmev. Pokračovali však načatom rokovaní, zachviľu zabudli na daný incident.

Prešlo minúta, polhodina, hodina, hodina a pol.. v tom sa prudko otvorili dvere dokorán a v nich stala ona. Vyzerala ako bohyňa pomsty.

- A vraj už budete končiť!

Rezkým krokom prešla ku stolu a všetko zhrnula do krabice, ktorú si sebou priniesla. Vládlo tam ticho ako v hrobe, ani jeden z mužov sa neopovážil ozvať, či pohnúť.

- Všetko z vládnej moci zabavujem, pre daňove uníky!!!!

Otočila sa a dôstojne kráčala k dverám. V polovičke sa však otočila a vrátila sa k stolu, zobrala s neho jedinú vec čo tam ostala - dosku z Monopoly.
Dala ju víťazoslávne do krabice k ostatným veciam z hry. Z hlasom vládkyne sa opýtala stále mlčajúcim poslucháčom.

- Aj toto zabavujem. Tak kto je tu šéf?!

- Ty!

Odvetili obaja naraz.


KoNieC