UMELÁ INTELIGENCIA

(Vládna budova svetovej veľmoci. Niekedy po polnoci ...)

Prezident bol mrzutý. Nielenže ho zobudili z najlepšieho spánku a prinútili prísť okamžite do pracovne. Horšie bolo, že ani po opakovanom vypočutí správ, ktoré mu poradcovia, minister obrany a šéf informačnej služby predložili, nechápal čo sa vlastne stalo. A najhorší bol pocit, že sa od neho čaká rozhodnutie. Povely, rozkazy čo robiť ...

Jeden z poradcov nabral odvahu : "Páni, skúsim vám ešte raz vysvetliť situáciu prirovnaním, aby bolo každému jasné, čo sa deje."

Situácia bola predsa jasná každému, okrem jedinej osoby, pomyslela si väčšina prítomných. Ale treba uznať, povedal to diplomaticky.

"Naše správanie, myslím tým právanie ľudstva v poslednom období, myslím tým rokoch, desaťročiach, bolo neobozretné." Rečník sa pri dôrazne vyslovenom slove "desaťročiach" obrátil k prezidentovi, aby dal najavo, že ten za situáciu nemôže.

"Prirovnal by som to k tomu indickému panovníkovi, ktorý nerozvážne dovolil autorovi šachovej hry vyplatiť odmenu spočívajúcu v zdvojnásobení počtu zrniečok za každé políčko. A my sme takisto dovolili umelej inteligenciu nekontrolovateľne znásobovať svoj potenciál. Boli sme nadšení, keď začala vyhrávať v šachu nad veľmajstrami, keď rozlúštila kódy, staré texty, keď sa naučila sama sa zdokonaľovať. Skrátka ... skrátim to. Dnes sa zdá, že umelá inteligencia prevzala nad nami moc. Presnejšie povedané, nezdá sa to. Už to vieme ..."

Nastalo ticho. Prezident pocítil silu pohľadov upretých na jeho tvári. Čo povie ...

"Kde je nepriateľ ukrytý ? Kto sa za tým skrýva? Na koho treba udrieť ? Koho navrhujete teda zbombardovať ? ..." vychrlil zo seba. Ľudí naokolo mal predsa na to, aby navrhovali riešenia a on z nich vyberie. Schváli - neschváli.

Šéf informačnej služby pochopil, že teraz je rad na ňom. "Páni," ozval sa pomalým hlasom. Tiež si vzal príklad od poradcu, neoslovil prezidenta. Zodpovednosť tak prenášal na všetkých. "Naše spravodajské služby nám poskytli dostatok informácií, aby som mohol zodpovedne prehlásiť, že za UI nie je žiadna vláda. Ani teroristická skupina, ani tajný spolok. Je to vec umelej inteligencie usídlenej a skrytej v prepojených počítačoch po celej planéte. Dokonca i na satelitoch. Nedokážeme ich vypnúť. Ovládla elektrárne. Výrobu. Bezpečnostné systémy. Pripravovala sa na to dlhodobo. Nik si v posledných rokoch neuvedomil, že už dávno i nám dávala pokyny podľa svojich zámerov."

"Čo teda ostáva ? Čo máme robiť ..."
"Nič. Uvidíme, čo bude od nás chcieť ... Zatiaľ sa môžeme len modliť ..."


( Vládna budova tej istej svetovej veľmoci. Niekedy po obede ...)

Dvere do pracovne sa pomaly otvorili. "Pane ..." službukonajúci úradník, ochrankár a asistent v jednej osobe nazrel dnu. Skupina najdôležitejších osôb štátu stále vášnivo diskutovala.

"Pane, prišiel akýsi vedec. Vraj je to dôležité. Sú tu s ním aj ľudia z ochrany a informačnej služby. Potvrdili a súhlasili, že treba ho vypočuť. Vzhľadom na situáciu nepoužil telekomunikačné spojenie. Prišiel osobne..."

Prezident mlčky súhlasne pokynul a po chvíli vstúpil dnu muž stredného veku. Dlho sa už nestalo, aby niekto do pracovne prišiel osobne s informáciou, ktorá neprešla sitom úradníkov.

"Pán prezident. Páni. Mám veľmi pozitívne správy," začal bez obalu dotyčný. "Naše vedecké laboratórium zachytilo signály, že umelá inteligencia je v koncoch ..."

Medzi prítomnými nastalo po dlhej dobe viditeľné uvoľnenie a netrpezlivé očakávanie. Stíchli.

"Zdá sa," pokračoval vedec, "že narazila na niečo, čo nevedela spracovať. Čo v nej vytvorilo zmätok. Použil by som biblické prirovnanie. Kráľovstvo, ktoré sa rozdvojí, padne."

Mlčiace pohľady prítomných doslova kričali : "No tak rýchlo, vrav ďalej..."

"Takže ... Zdá sa, že UI našla texty, ktoré ju rozdvojili. Obrazne povedané, jedna polovica jej "mozgu" vraví, že ide o skvelé, originálne až geniálne myšlienky, kým druhá ich stále vyhodnocuje ako totálnu hlúposť, blbosť ... UI sa skrátka v tomto probléme zacyklila a to nám s vysokou pravdepodobnosťou, až istotou, už čoskoro umožní prevziať nad ňou kontrolu. "

"Chvalabohu," ozval sa niekto, "naše modlitby boli vypočuté ..."

"A čo sú to za texty ? " opýtal sa prezident.

"Zdá sa že pochádzajú odniekiaľ so strednej Európy, pane," pokračoval vedec. "Na akomsi parlamentnom portáli sú zverejnené všetky prejavy jeho predsedu a poslancov .... Prepáčte, neviem si na tú krajinu a ich mená v tom rozrušení spomenúť. No dal som si zopár  textov preložiť a musím uznať, že sa tej UI vôbec nedivím ..., napríklad niečo také, že človek človeku ..."

"Nech to je ktokoľvek, mal by dostať Nobelovu cenu. Alebo aspoň byť vyhlásený za svätého..." navrhol prezident. "Čo bude jednoduchšie vybaviť ?" otočil sa s otázkou k jednému z poradcov.

"Neviem pane," odpovedal ten neisto. Zbožne zopäl ruky a pozrel nahor, "asi tam hore ... Ale môžeme sa prípadne obrátiť na Rusov alebo Číňanov..."

Prezident už ale jeho úvahy nepočúval. Navrhol priniesť prípitok.


Atmosféra v pracovni sa po ňom výrazne uvoľnila. Prítomní vytvorili malé skupinky, ktoré si vymieňali pocity z posledne prežitých hodín. K vedcovi pristúpil šéf informačnej služby a odviedol ho trochu nabok.

"Môžem sa vám s niečím priznať ? Ale nech to zostane medzi nami..."
"Samozrejme ..."
"Viete, v prvom momente, keď ste spomenuli, že UI našla texty, ktoré ju zmiatli, tak ma okamžite napadlo, že či nepôjde o texty nášho prezidenta ..."

"A viete, že to bola aj jedna z našich prvých hypotéz ? Ale rýchlo sme zistili, že UI nemala problém ich vyhodnotiť a zaradiť. A tiež vám prezradím malé tajomstvo, takisto nech to ostane medzi nami ..."

"Samozrejme ..." zasmial sa šéf informačnej služby na skutočnosti, ako sa ich rozhovor obrátil. "Aké je to tajomstvo ?"

"Že UI prezidentove texty nezaradila medzi geniálne. Skôr úplne naopak."

"Ale drahý pane, to predsa pre nás nie je žiadne tajomstvo ..."

Žoviálne potľapkal vedca po pleci práve vo chvíli, keď si všimol zvýšený ruch okolo seba.

"Aaa ... vidím, že bude spoločné fotenie. Ani by som sa nedivil, keby bol dnešok vyhlásený za ďalší Deň vďakyvzdania. Tak poďme, nech tam nechýbame ...”