Tunel

„Spíte?“ Ozval sa tichý šepot zo susednej postele. Ležal tam pacient, ktorému tak isto ako mne už dohorievala sviečka života.

Namáhavo som otočil k nemu hlavu. V šere sa mi len s námahou podarilo zaostriť zrak na jeho bledú utrápenú tvár. Keď videl, že nespím a počujem jeho šepot, pokračoval.

„Prepáčte, že vás pri umieraní ruším, ale som v tom istom srabe ako vy, aj ja umieram.“ Hovoril ticho s prestávkami medzi slovami aby sa mohol nadýchnuť.

Keby som mohol, bol by som mu povedal niečo ostré o jeho neomalenosti a drzosti. Ale nedalo sa. Len nepatrne som pohol perami. Keď pochopil, že odomňa sa odpovede nedočká, po krátkej prestávke pokračoval. 

„Neviem či ste aj vy počul to smiešne tvrdenie, že hneď po smrti sa duša mŕtveho dostane do nejakého tunela so svetlom na konci?“    

Na chvíľku stíchol. Počul som len svoj a jeho namáhavý dych. Keď nabral dosť sily k ďalšej reči, pokračoval.

„Pripadá mi to smiešne a hodne naivné. Prečo práve tunel, prečo nie chodba alebo schody  do neba. Tak ako v jednej starej piesni. Nebola by zlá ani lanovka. Ale najpohodlnejší sa mi zdá výťah.“ Pokúsil sa zasmiať ale prudký záchvat kašľa mu zobral chuť na smiech.

Po kašli som počul už len chrčanie a chrapot. Nakoniec ostal ticho. 

Celým telom som cítil nepravidelný tep môjho zlyhávajúceho srdca. Medzi údermi ostávala stále väčšia medzera. Potom už nebolo nič. Obostrelo ma úplné ticho a čierna temnota.

Na moje veľké prekvapenie som mohol otvoriť oči a videl som.

Oči??? Aké oči? Som predsa mŕtvy. Nemám žiadne oči, veď aké oči môže mať duša mŕtveho. Ako je možné že vidím. Skoro som prepadol panike. Vtedy sa vedľa mňa ozval známy tichý chrapľavý hlas.

„Tak sme to úspešne zvládli, už sme tu, na druhej strane!“ Bol to sused z vedľajšej nemocničnej postele. Jeho sarkazmus ho neopustil ani po smrti. Zdalo sa, že ho nič nemôže vyviezť z miery, tým skôr prekvapiť.

„Tak mali pravdu. Je to predsa len tunel!“ Konštatoval kľudne a vecne. Až teraz som si uvedomil kde sme. Boli sme naozaj v tuneli. Nebolo tu veľa svetla, bolo tu skôr tmavé šero. Ale vlhké klenuté, kamenné steny tunela sa dali celkom dobre rozoznať.

„Ale kde je svetlo?“ Počul som jeho nespokojný hlas. „Kde je to jasné, teplé, upokojúce svetlo. Malo by žiariť na konci tunela? Vidíte nejaké svetlo? Ja žiadne svetlo nevidím.“

Než som mu stačil niečo povedať,  objavilo sa v diaľke silné svetlo.

„No konečne. Poďme!“ Zahundral a pomaly sa pobral k svetlu. Dobehol som ho. Smerovali sme vedľa seba k svetlu v diaľke.

„Čo myslíte, čo tam bude? Myslím v tom svetle, keď vyjdeme s tunela von.“

Nepovedal som nič. Nebolo mi do reči. Zdalo sa, že moje mlčanie mu vôbec nevadí, lebo pokračoval ďalej vo svojich úvahách.

„Čo v takom nebi môže byť? Jedine nuda. Nekonečná, nikdy nekončiaca nuda.“ 

Zrazu zastal.

„Moment!“ Počúval. „Počujete aj vy ten podivný zvuk? Nezdá sa vám, že sa to svetlo k nám blíži.“

Mal pravdu. Aj keď sme zastali, svetlo sa k nám približovalo. Už sme rozoznali čo to je. Bol to silný reflektor na predku vlaku. Preto tie koľajnice pod nami.

Pritisli sme sa k chladnej, vlhkej stene tunela aby nás prechádzajúci vlak nestrhol.

Naše obavy boli zbytočné. Vlak s ohlušujúcim škripotom bŕzd pri nás zastavil. Na jedinom vagóne s ohnivo červene osvetlenými oknami sa pohostinne otvorili dvere. Nastúpili sme. Vlak sa hneď rozbehol. Nesmeroval k svetlu ale do najčernejšej tmy tunela.

Bol to expresný vlak. Priama linka do pekla.