Strach

Vidím ťa ako stojíš na zimnej citadele ..
Máš kopiju v rukách a čakáš na svoj strach .
Snehové vločky sa ti zachytávajú o tvoju kolennú zbroj ..
a jemne zapichujú svoje krištaliky na tvoje líca.
Tie neskôr roztopia slzy ktoré roníš od bolesti .
Stojíš tam už celé hodiny
možno aj dni
no strachu nikde ..
Kolená sa ti podlamujú a bolesť zužuje tvoje chodila ..
K tomu do teba ešte fuka severný vietor
Už to chceš vzdať ..
pokľaknúť , pustiť kópiu , padnúť na zem ...
Keď z veže pred tebou počuť ako vychádza rytier v nablýskanej zbrojí ..
Pri každom jeho kroku pociťuješ strach ..
Ten ktorí si očakávala ..
Prví krok roztrasie steny veže.. druhý zem pod tebou ..
No rytier zabodne meč priamo do kamennej podlahy ..
a dá si dolu prilbicu..
Odkrýva si tvár ktorá je usmiata a plná radosti ..
Nečakaný zvrat tvojho osudu prikrača rovno k tebe a obijme ťa ..
Ty len nemo stojíš z rozpaženýmy rukami
Než si uvedomíš že tvoj vlastný strach ťa obijma ako svoju milú...
ty ho pomaličky prijmeš a zložíš svoje ruky okolo jeho pasu ..
položíš si tvár na jeho rameno ..
a zatvoríš oči .. :