Aj anjeli zomierajú

Svet je plný rôznych ľudí. Odlišujú sa od seba farbou pleti, kultúrou, vierovyznaním, národnosťou, názormi, ale predsa sú to ľudia. Stvorenia napohľad rovnaké, ale predsa tak odlišné. Medzi nami žijú ľudia bohatí i chudobní, populárni i tí obyčajní, smelí i bojazliví, veselí i smutní, zdraví i chorí, mladí i starí, ľudia s veľkou rodinou i tí osamelí a ľudia pekní i škaredí. Áno. Pekní i škaredí. Kladiem si otázku. Ako môže byť stvorenie, ktoré je jedinečné svojím výzorom, povahou, názormi čí správaním škaredé? Ako môže človek povedať o inom človeku, že je škaredý bez toho aby ho bližšie spoznal?
Pekní ľudia sú tí šťastní. Pekní ľudia sú tí úspešní. Pekní ľudia majú aj nádherný život ako z rozprávky. Majú mnoho priateľov a krásnych zážitkov. To si myslia tí, ktorým sa nepáči to, ako vyzerajú.
A ani sa im nečudujem. Z televízora a časopisov vykukujú dokonalé tváre modelov a modeliek, propagujúcich prípravky na chudnutie či na krásnu a bezchybnú pleť. Krása je všetko. Krása je potrebná. Takýmito kecami kŕmia mladých ľudí a poniektorí z nich sa potom cítia nešťastne a chcú sa zmeniť, aby sa mohli začleniť do spoločnosti tých dokonalých. Možno sa vám zdá že preháňam. No keď vám rozpoviem svoj príbeh, potom to možno budete brať inak a snáď pouvažujete nad tým, čo je v živote dôležité a čo je len nepotrebné pozlátko.
Moje meno je Kristína. Rodičia mi ho dali po strej mame, ktorú si bohužiaľ nepamätám, pretože zomrela, keď som mala sotva rok.
Mám osemnásť rokov a práve sa chystám maturovať. Už odmalička som bola pekná. Dlhé husté hnedé vlasy mi zahaľujú dokonale súmernú tvár. Mám veľké zelené oči s dlhými mihalnicami takými čiernymi, že si ich ani nemusím farbiť. Pery nám plné, peknej červenej farby. Moja pleť je bez akýchkoľvek kožných nerovností a má peknú hnedú farbu. Som vysoká a štíhla bez toho, aby som musela držať nejakú diétu. Možno si pomyslíte, že sa chvastám, a že som nejaká namyslená fiflena. No vôbec to tak nie je. V tom, že som pekná, nevidím žiadnu výhodu. To, ako po mne chlapci pokukujú, vypiskujú, trúbia a vyzliekajú ma pohľadom ma priam privádza do šialenstva. Musím priznať, že to má aj svoje výhody. No pri myšlienke, že so mnou chlapci chodia len aby sa chvastali pred ostatnými a nie pre to, že majú radi moju osobnosť a to aká som ma priam desí. Niekedy mám pocit, že si nikdy nenájdem toho pravého. Človeka, ktorý by sa nezaľúbil do mojej tváre, ale do môjho ja. Človeka, ktorý by ma nebral ako trofej, ale ako partnera na celý život. Život v dobrom i v zlom. Ale o tom som tu teraz nechcela hovoriť……..
Už od škôlky som sa kamarátila s Julkou. Julka bola úžasná kamarátka. Vedela ma kedykoľvek rozveseliť, dobre mi poradiť a mohla som jej zveriť všetky svoje najtajnejšie tajomstvá. Bola ako moja sestra, ktorú som nikdy nemala, pretože som vyrastala ako jedináčik. Zo všetkého najradšej čítala romantické knihy a písala básničky. Mala ich už plný zošit. Vždy som jej vravievala, že by ich mala niekde uverejniť no Julka o tom nechcela ani len počuť. Ja som bola jediná komu dovolila čítať ich. Nik iný k nim nemal prístup. Iba ja. Julka v nich opisovala svoj život, pocity a túžby. Zväčša boli smutné a pochmúrne, akoby nenašla zmysel svojho života. Akoby cítila, že nepatrí do tejto doby a očakávala chvíľu kedy sa to všetko skončí. Vedela som, prečo nemala život rada. Ona totiž nemala rada ani samu seba. A zo všetkého najviac nenávidela pohľad do zrkadla. Zrkadlám sa priam vyhýbala. No zrkadlá neboli jediná vec čomu sa vyhýbala. Nerada chodievala medzi ľudí a ťažko sa zoznamovala s cudzími. Bola uzavretá a hanblivá a to všetko len kvôli tomu, čo sa jej stalo, keď mala päť rokov.
Bol vtedy Štedrý Večer a Julkina mama pripravovala veľkolepú večeru, pretože mala prísť celá ich rodina. Bola vo veľkom zhone, nestíhala a stalo sa, že sa potkla o koberec a nechtiac obliala Julku vriacou vodou, ktorá jej popálila ľavú polovicu tváre a ľavé rameno. Odvtedy mala Julka znetvorenú tvár a videla len na pravé oko. Jej mama sa z tej nešťastnej udalosti spamätávala dosť dlho a nikdy si to celkom neodpustila, pretože ju stále prenasledoval pocit viny.
To je ten dôvod, prečo sa po celý ten čas schovávala doma, zahĺbená do romantických kníh a pochmúrnych myšlienok, ktoré s plačom písala na papier vo forme básní. Ja som bola jedna z mála komu dovolila spoznať jej pravú tvár. Nie tú poznačenú nešťastnou udalosťou, ale tú, ktorá sa skrývala v nej. Jej dušu. Dušu tak čistú a nevinnú. Tak krásnu. Keď som sa na ňu dívala, nevnímala som jej znetvorenú tvár. Videla som ju takú aká bola vo vnútri.
Keďže som bývala hneď vedľa, boli sme spolu skoro každý deň. Väčšinu času sme trávili u nej doma, pretože nerada chodievala von. No mne to neprekážalo. Julka mala malú podkrovnú izbičku, jednoducho zariadenú, s policami plnými kníh. Často mi rozprávala obsahy kníh, ktoré už prečítala. Rozprávala ich tak pútavo, ako by ich bola sama prežila. To som na nej zbožňovala a strašne mi tie chvíle teraz chýbajú. Keď sme sa nerozprávali o knihách, bavili sme sa o budúcnosti. Väčšinou som rozprávala ja. Hovorila som jej o mojich snoch o mojom vysnívanom mužovi, dome v ktorom by sme bývali a o kope detí a zvierat, ktoré by pobehovali po velikánskej záhrade plnej pestrofarebných kvetín. Úplne som sa nad tým rozplývala. Julka ma pri tom pozorne počúvala a nakoniec len dodala:
„ Prajem ti, aby sa ti to všetko splnilo.“ Keď som sa jej spýtala na jej sny do budúcna, Julka len pokrčila ramenami a sklonila hlavu.
„ No ták Julka…… Musíš mať predsa nejaké tajné sny…..,“ dobiedzala som povzbudivo ju chytiac za ruku.
„ Nemám žiadne…… Príbehy v knihách ktoré čítam sú o úplne iných ľuďoch a sú to vlastne len fantázie spisovateľov…. No ja som skutočná a zázraky sa dejú len v rozprávkach…“
„ Ale aké zázraky. Myslíš, že to keď sa do teba zaľúbi chlapec bude zázrak? Nepodceňuj sa tak……,“ zahriakla som ju.
„ V mojom prípade to bude zázrak. Otvor oči Kika….. Som proste ohavná. Myslím si to ja a i ostatní. Cítim to z ich pohľadov. Z toho ako sa na mňa pozerajú. Ich pohľady ma priam bodajú do srdca, pretože viem čo vidia. Vidia moju znetvorenú tvár……. A bolí
ma, že nemôžu vidieť, aká som v skutočnosti. Tak, ako ma poznáš ty ma nepozná nik. Ani moja mama….. A o chlapcoch som už prestala snívať dávno. Zmierila som sa s tým, že budem sama. Proste to tak cítim. Viem…. Veď sama povedz….. Dokázala by si sa zaľúbiť do chlapca, ktorý by mal rovnako popálenú tvár ako ja?“
Na túto otázku som jej neodpovedala. Bola som ticho a teraz viem, že to bola chyba. Mala som jej povedať že áno… Že by som sa dokázala do niekoho takého zaľúbiť, pretože na výzore predsa nezáleží. Ale ja hlúpa som bola ticho…
Julka nemala s chlapcami dobré skúsenosti. Už od škôlky sa z nej vysmievali a na základke to nebolo iné. No zvládala to dobre. Časom si ich prestala všímať a tvárila sa, že ju ich slová nezaujímajú. Ale cítila som, že v skutočnosti veľmi trpela. Že každé škaredé slovo ju zabolelo a odpadol jej kúsok z už aj tak dosť malého sebavedomia. Bránila som ju no ona mi povedala, aby som ich nechala, nech si vravia čo len chcú. Mala som sto chutí vykričať sa na nich, vytĺcť z nich tie odporné reči. Bola som zúfalá z toho, že som sa na to všetko musela len ticho prizerať. Na to, ako moja najlepšia kamarátka trpela a ja som nemohla nič robiť.
Na rozdiel od Julky, ja som s chlapcami nemala problémy. Vždy sa okolo mňa motali a mala som možnosť vyberať si. V deviatke som sa dala do kopy s jedným hrozne zlatým chalanom. Bol pekný, inteligentný a slušne vychovaný. Nepil, nefajčil a ani nenadával. aj meno mal nádherné. Volal sa Sebastián. Proste ideálny partner na celý život. Bola som hrozne šťastná a zamilovaná.
Blížil sa čas mojich pätnástich narodenín. Dostala som nejaké peniaze od mami a otca a tak som sa rozhodla, že spravím menšiu oslavu. Pozvala som Sebastiána i Julku na obed do reštaurácie a potom do kina. Julka najprv nechcela ísť no nakoniec som ju nejako uprosila. Moje pätnáste narodeniny som oslávila s dvoma ľuďmi, ktorí pre mňa znamenali tak veľa. Viac som si snáď ani nemohla želať. Keď sme vyšli z kina rozlúčili sme sa s Julkou a ja so Sebastiánom sme šli ešte na menšiu romantickú prechádzku. Pamätám si to akoby to bolo včera. Držal ma za ruku a rozprával, aký je šťastný že ma má. Vietor sa mi pohrával s vlasmi a cítila som teplo jeho pier, ktoré ma bozkali na líce. No to všetko krásne zrazu pominulo…
„ Chcel vy som ťa však o niečo požiadať…,“povedal zrazu iným, vážnym hlasom.
„ O čo…?,“spýtala som sa dychtivo rozhodnutá vo všetkom mu vyhovieť.
„ Nechcem, aby si sa stretávala s tou Julkou, či ako sa to vlastne volá. To si si nevšimla, ako sa všetci na nás pozerali…? Cítil som sa trápne. Ty nie…? Ak ma máš naozaj rada, spravíš to pre mňa…“ Pozeral sa na mňa takým zvláštnym pohľadom. Najprv som si myslela, že iba žartuje, pretože zvykol dosť často žartovať. No keď som v jeho očiach zazrela chlad, vedela som, že to nebol žart. Pustila som sa jeho ruky, ktorej teplo ma až dovtedy tak príjemne hrialo. Zadívala som sa mu do očí a neverila som tomu čo práve povedal.
„ To myslíš vážne…? Veď ona je moja najlepšia kamarátka…,“ oborila som sa naňho so slzami v očiach.
„ Ale ja som tvoj priateľ…Ľúbim ťa… A tvoje priateľstvo s ňou mi naozaj prekáža. Neboj, veď ona to určite pochopí…,“ dodal chytiac ma za plece. No ja som sa v rýchlosti odtiahla. Až dovtedy som verila, že nemá žiadnu chybu. Že je dokonalý. No hrozne som sa v ňom zmýlila. Kašľala som na to, že je pekný, múdry či dobre vychovaný. Chýbalo mu porozumenie. Nevedel sa vcítiť do situácie iných ľudí ako je on. Nechápala som, ako mi to mohol len tak bez mihnutia oka povedať. Ako odo mňa mohol niečo také chcieť. Cítila som veľký hnev a sklamanie. Z celej sily som mu dala facku a rozbehla sa preč, so slovami:
„ Medzi nami je koniec…“ Bežala som najrýchlejšie ako som len vládala. Slzy mi stekali po tvári a v hlave som stále počula jeho slová. Pichalo ma pri srdci, akoby sa mi prelomilo na poli. Sebastián za mnou ešte niečo pokrikoval no, zmysel jeho slov som už nevnímala. Jeho hlas sa mi zrazu zdal byť taký odporný, ako sykot slizkého hada. Ani neviem ako, ale zrazu som sa ocitla pred svojim domom. Utrela som si tvár od sĺz, no domov som v takomto stave ísť nemohla. Vedela som, že by sa ma mama hneď začala na všetko vypytovať a na niečo také som nemala chuť. A preto som sa rozhodla zájsť k Julke. Vyliezla som na strom, ktorého mohutné konáre siahali až k jej oknu. Slabo som naň zaťukala a po chvíľke sa odhrnul záves a vykukla odtiaľ Julka. Začudovane zmraštila tvár a hneď mi aj otvorila.
„Čo sa ti stalo…?,“ spýtala sa dívajúc sa na moju uplakanú tvár špinavú od špirály. Povedala som jej, že som sa rozišla so Sebastiánom, ale nikdy som jej neprezradila prečo. Vedela som , že by ju to veľmi trápilo. Julka sa ma snažila upokojiť.
„ Ten pravý ešte len príde…“, povedala s úsmevom podávajúc mi vreckovky. Moje zlomené srdce sa po pár týždňoch zocelilo. Sebastiána som už odvtedy nestretla ani som o ňom nepočula.
Po skúškach sme sa obe dozvedeli, že nás prijali na rovnakú školu. Tešili sme sa z toho no v posledný prázdninový týždeň sa Julka začala čudne správať. Po dlhom dobiedzaní som z nej nakoniec dostala príčinu.
„ Bojím sa, ako sa tam ku mne budú správať. Veď vieš, že nemám dobrý pocit, keď sa na mňa ľudia pozerajú, ako na nejaké zviera v ZOO…,“ povedala so sklonenou hlavou. Vtedy som jej prisahala, že ju budem chrániť a upokojovala som ju slovami, že po istom čase si na ňu určite všetci zvyknú, a že si tam obe nájdeme nových kamarátov.
Prvý deň školy bol predne taký, ako Julka očakávala. Všetci na ňu zazerali, šuškali si niečo medzi sebou, ukazovali na ňu prstom, poniektorí sa smiali a poniektorí na ňu udivene zízali, ako na nejaké zjavenie. Videla som, že Julka mala slzy na krajíčku no tvárila sa akoby sa nič nedialo. Akoby ona nebola tá, na ktorú všetci poškuľujú. Jediným svetlým bodom tohoto dňa bolo to, keď sme sa dozvedeli, že budeme spolu s Julkou chodiť do rovnakej triedy. Do prvej C.
Prešlo niekoľko dní, týždňov a spomedzi našich nových spolužiakov sme si našli zopár dobrých kamarátik. No zo strany chlapcov skoro každý deň padla nejaká tá urážka na adresu Julky.
A hlavne od Viktora Chalányho. Bol to triedny macher. Ten, komu sa chcú všetci chlapci za každú cenu podobať. Uťahoval si z každého, kto výzorom či správaním nespĺňal jeho predpoklady.
Raz som Julku presvedčila, aby do školy priniesla svoje básničky. Dala ich prečítať spolužiačkam, ktorým sa veľmi zapáčili. Julke priam žiarili oči, keď ich chválili a opisovali si ich. Vtedy k nim pristúpil Viktor vytrhol Julke zošit s básničkami a začal jednu z nich nahlas s posmešným hlasom čítať:

Láska ja jeden z najkrajších citov na svete,
no prinášať jej treba obete.
Každý z nás ju aspoň raz pocíti,
keď zmocní sa ho láska.
Ten cit tak krásny a silný,
no občas aj omylný.

Pri nej sa rozbúši srdce každému,
a v ušiach začujeme ozvenu,
hlasu, ktorý šepká nám,
„ milujem ťa láska…“

Chlapci sa smiali ako šialení a Julka sa len márne snažila vytrhnúť zošit Viktorovi z rúk. Nakoniec ho zatvoril a hodil jej ho do tváre so slovami:
„ Pochybujem, že sa do teba niekto niekedy zaľúbi…“
„ A ja zas ľutujem dievča , ktoré sa zaľúbi do teba…,“ okríkla ho.
On sa na ňu len škodoradostne pousmial a pyšne odkráčal medzi svojich kumpánov. A v ten deň sa to všetko začalo. Poobede za mnou zašla Julka.
„ Toto som našla v taške, keď som si menila knihy…,“ povedala a podala mi malý kúsok papiera, na ktorom atramentovým perom stálo:

Tvoja básnička sa mi veľmi páčila.
Ospravedlňujem sa za svoje správanie.

Viktor

Vyvalila som na Julku oči.
„ Čo si o tom myslíš…?,“ spýtala sa ma.
„ No…vieš aký je Viťo. Podľa mňa ja to ďalší z jeho trápnych žartov…,“odpovedala som úprimne.
„ Máš pravdu…,“ povzdychla si Julka, roztrhala papier na drobné kúsky a zahodila ich do koša. No na druhý deň sa to opakovalo. Tentokrát v lístočku stálo:

Viem že si myslíš že som idiot.
Ale tak sa správam iba preto, aby ma chalani
brali. Tými nadávkami som ti nechcel ublížiť.
Prepáč…
Viktor

Julka roztrhala aj ten a Viťa si vôbec nevšímala. No na druhý deň našla ďalší a tak sa to opakovalo každý školský deň. V asi dvadsiatom lístočku stálo:

Rád by som sa s tebou stretol niekde
mimo školy ak by to šlo. Bol by som veľmi
rád. Ak súhlasíš…napíš mi zajtra miesto
a čas na lístok a vlož mi ho do lavice…

Viktor

Julka po dočítaní ostala ako obarená.
„ Myslíš, že to myslí vážne…,“spýtala sa ma s očakávaním, čo jej na to odpoviem.
„ Neviem ti povedať…Ale…možno áno. Veď ti už píše viac ako mesiac….“
„ Mám sa s ním stretnúť? Ešte vždy mu totiž neverím…,“povzdychla si Julka dívajúc sa zamyslene na malý papierik.
„ Skúsiť to môžeš…,“odvetila som.
„ Dobre… skúsim to… ,“povedala s úsmevom, vzala si kúsok papiera a napísala naň:

16.00 pri fontáne v parku

Julka

Na druhý deň ho nenápadne vložila do Viktorovej lavice.
Večer o šiestej niekto trikrát zaklopal na dvere. Keď som ich otvorila, uvidela som usmievavú Julku. Hneď som sa jej povypytovala ako bolo na stretnutí.
„ Myslela som si, že nepríde, ale on prišiel. Bála som sa, že si zo mňa zas bude uťahovať, ale nebolo to tak. Práve naopak. Rozprávali sme sa o všeličom. Povedal mi, že aj on píše básničky a že bude rád, keď mu dám prečítať tie svoje. Bol úplne iný ako v škole. Zajtra máme opäť stretnutie na tom istom mieste….,“povedala s nadšením v hlase. Tešila som sa spolu s ňou.
Julka sa s Viktorom stretávala skoro každý deň a bola zo dňa na deň šťastnejšia a šťastnejšia. K šestnástym narodeninám dostala od rodičov nečakaný darček. Plastickú operáciu. Po nej bola ešte šťastnejšia aj keď jej tvár ešte stále nebola dokonalá. Raz ku koncu školského roka za mnou prišla celá natešená.
„ Viktor ma pobozkal…,“ vravela vzrušene s iskričkami v očiach.
„ Bolo to nádherné….dokonca ešte krajšie, ako som si predstavovala. Mala som pri tom pocit, akoby som sa vznášala….A pozval ma na školský ples……..“
„ Čože on ťa pozval na ples? Asi som sa v ňom predsa len mýlila….,“povedala som jej s obrovskou radosťou v hlase.
Nasledujúci týždeň sme behali po obchodoch hľadajúc nejaké vhodné plesové šaty. Takú šťastnú, ako bola vtedy som ju ešte nevidela a pri pohľade na jej usmievavú tvár som neverila vlastným očiam.
„ Zaľúbila som sa….,“povedala mi, keď sme obe sedeli na lavičke v meste uťahané z nákupov. Mala pri tom také malé plamienky v očiach.
„ Je to skvelý chlapec. Rozprávame sa spolu o všetkom. Mám pocit, že mu môžem povedať naozaj hocičo…. No vadí mi, že sa pred ostatnými pretvaruje, že so mnou nič nemá. Ale dnes mi sľúbil, že na plese víde na pódium a do mikrofónu pred všetkými povie, že so mnou chodí… No nie je to romantické…..?,“zasmiala sa a silno ma objala. Vtedy ma na chvíľu ovládol taký zlý pocit. No o sekundu neskôr som sa už tešila spolu s Julkou z dobrej správy.
Na deň, kedy sa konal ples, do konca života nezabudnem. Ja a Julka sme sa vyobliekali, zašli sme k mojej tete kaderníčke, ktorá nám spravila nádherné účesy a nakoniec sme sa trocha prikrášlili makeupom. O šiestej večer, pre nás prišli partneri. Pre Julku Viktor a pre mňa môj nový objav Tomáš. Obaja nám priniesli ruže a mi sme ich za to obdarili sladkými bozkami na líca. Keď sme dorazili na ples, dosť veľa študentov sa začudovanie otáčalo za Viktorom a Julkou, No po chvíľke, už všetci veselo poskakovali v rytme modernej hudby. Obe sme sa skvele bavili, až do tej chvíle, kým sa Viktor vyhovoril, že musí niekam na chvíľku odísť. Julku znervóznil fakt, že spolu s ním odišla i celá jeho banda z ktorej už poriadne razil alkohol. Tak sme si s Julkou a Tomášom sadili k stolu s myšlienkou, že ho počkáme.
No Viktor nechodila nechodil. Julka už začala byť nervózna a ja spolu s ňou. No zrazu sa dvere v sále rozleteli a dnu sa dotackal opitý Viktor. Po štyroch vyšiel na pódium až k mikrofónu.
„ Chcel by som vám všetkým niečo povedať…. Možno si niektorí z vás myslíte, že chodím s Júliou Mlynárovou. No nie je to pravda…..
Celý čas som sa iba pretvaroval…… Predsa by som s takým netvorom nemohol niečo mať? Je to obyčajná škapa….čo píše blbé básničky a sníva o rytierovi na bielom koni……ktorý nikdy nepríde.“ Vtom na pódium vybehli profesori a odvliekli ho preč. No cestou ešte vykrikoval:
„ Nič som s ňou nemal…..je to znetvorená tvár…..“ Keď som sa zadívala na Julku, až ma pichlo pri srdci. Akoby som cítila jej
bolesť ,ktorá musela byť obrovská. Zrútili sa jej všetky sny, ako domček z karát. Len tak tam stála s pohľadom upretým doneznáma. Slzy jej stekali po tvári, ako malý potôčik a všetky pohľady v sále sa upierali na ňu. Poniektoré boli posmešné a poniektoré zas ľútostivé. Chytila som ju za ruku , ktorú mala chladnú ako ľad no rýchlo ju odtiahla.
„ Bola som taká hlúpa…,“šepla tenkým hláskom a vybehla von zo sály. Ja som pravdaže bežala za ňou. Keď som ju dobehla, Julka mi len povedala:
„ Chcem byť teraz sama…..prosím. Sama….“ Celá sa triasla, slzy jej tiekli tak rýchlo, že si ich ani nestíhala zotierať a vybehla von z budovy držiac si dlhé šaty, siahajúce až po zem. Ja som tam len nemo stála a dívala sa, ako uteká. Cítila som, že nemôžem nič urobiť. Že jej nemôžem nijak pomôcť. Dúfala som však, že ju to prejde tak, ako vtedy mňa, keď som sa rozišla so Sebastiánom. Tej noci som skoro vôbec nespala. Premýšľala som, čo na druhý deň Julke poviem.
Ako ju rozveselím.
Ráno som sa celá spotená strhla z hrozného sna. Vždy sme sa s Julkou stretávali na ceste pred mojim domom a spolu sme šli do školy. No tentoraz neprišla. Pomyslela som si, že po včerajšku asi chce ostať aspoň deň doma a s myšlienkou, že ju poobede navštívim som odkráčala smerom do školy. V škole som sa poriadne vykričala na Viťa, ktorý sa mi po celý ten čas, ani len raz nepozrel do očí.
A nebola som jediná, kto naňho v ten deň kričal. Prišla za nim riaditeľka a dala mu trest. Dostal mesiac po škole a zníženú známku zo správania. Cez hodinu matematiky vbehla do triedy naša triedna profesorka celá uplakaná. Už vtedy som vycítila, že sa stalo niečo hrozné.
„ Julka….Julka……zomrela…………,“povedala kvílivým hlasom.
Po týchto slovách, akoby ma opustil život. Cítila som sa taká slabá, že som nevládala ani len pohnúť rukou. Rozplakala som sa tak silno, že som sa ani nemohla poriadne nadýchnuť. Akoby mi niečo zvieralo pľúca.
„ Čo sa jej stalo?,“ spýtal sa profesor matematiky zarazený touto hroznou správou.
„Spáchala samovraždu……..otrávila sa tabletkami na spanie…….odvetila profesorka utierajúc si slzy. Len čo to dopovedala, rozplakala som sa ešte viac a nebola som jediná. Všetky dievčatá plakali no chlapci sa i naďalej tvárili bezcitne. Akoby Julku vôbec nepoznali. Akoby to nebola ani ich spolužiačka. Nikto ma nedokázal utíšiť. Plakala som zo smútku i z hnevu. Nedokázala som pochopiť, ako mohla Julka niečo také spraviť. Ako……..? Prečo……….? Nakoniec som musela navštevovať školskú psychologičku. Ale ani tá mi celkom nepomohla.
Po pohrebe za mnou prišla Julkina mama a dala mi bielu obálku na ktorej stálo moje meno. Vtedy sa mi vybavil ten hrozný sen, z ktorého som sa prebudila v deň, keď Julka zomrela. Snívalo sa mi ako na mňa Julka máva bielou obálkou a padá do hlbokej čiernej priepasti. Doma som dlho rozmýšľala nad tým či ju mám otvoriť no nakoniec som to predsa len spravila.

Drahá Kika
Keď čítaš tento list, urobila som to, nad čím som tak dlhé roky premýšľala. Nikdy som to nikomu nepovedala, ale boli dni, týždne i mesiace, kedy som si priala umrieť. Odísť z tohoto hrozného sveta plného klamstiev a falošných ideálov, niekde, kde je večný kľud a pokoj. Kde na mňa nebude nik zazerať, kde ma budú brať ako rovnocennú. Ty a moja rodina, ste boli jediný svetlý bod v mojom tmavom živote, až do chvíle, kým som sa nezaľúbila do Viktora. Posledné mesiace, akoby ani nepatrili do môjho života. Bola som taká šťastná a každý deň som sa bála, že je to iba sen, ktorý raz musí skončiť. Pochop…..ja som do tohoto sveta nepatrila. Nikdy som sa tu necítila dobre a ty to vieš. Jeho slová ma tak nesmierne ranili. Veľmi to bolelo. Musel prísť koniec……… Prepáč………. Vždy som ťa mala, mám a budem mať veľmi rada.

Tvoja Julka

PS: Odkazujem ti všetky moje básničky a môžeš si s nimi robiť čo len uznáš za vhodné.

List bol celý zmáčaný slzami. Tými od Julky i tými mojimi. Nemohla som sa zmieriť s tým, že ju už nikdy neuvidím. Že mi už nebude čítavať svoje básničky a hovoriť obsahy romantických kníh. Že ma už nikdy nerozveselí, že ju už nikdy nechytím za ruku. Bola som z toho všetkého taká zmetená, že som si jeden deň zabudla v škole školskú tašku a musela som sa po ňu vrátiť. Keď som otvorila dvere triedy, zazrela som Viťa. Stál tam s hubou v ruke zmývajúc tabuľu. Odpracuvával si totiž trest od riaditeľky. Len som sa naňho letmo pozrela, schytila som svoju tašku a ponáhľala sa preč.
„ Mal som ju naozaj rád…….,“zaznel jeho hlas do ticha. Obrátila som sa plná hnevu.
„ Ľúbil som ju……….,“dodal.
„ Čo? Ty že si ju ľúbil? Veď si ju zabil. Tvoje odporné slová ju prinútil spáchať ten odporný čin……..samovraždu………,“skríkla som naňho celá červená v tvárí. Viťo len sklopil zrak a rozplakal sa. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Plakal ako malé dieťa, ktorému niekto vzal obľúbenú hračku.
„ Viem………..spravila to kvôli mne. Len kvôli mne………Mal to byť len žart, ale ja som sa do nej naozaj zaľúbil. Hanbil som sa to priznať kamošom. Nútili ma k tomu, aby som vyšiel na pódium ako to bolo v našom pláne, a povedal tie hrozné slová. No ja som nechcel. Nechcel som…… Ale oni ma nútili a vysmievali sa mi, že som do nej zaľúbený. A tak som sa musel opiť, lebo triezvy by som to nedokázal. Bože….ja som ju tak ľúbil…….,“zavzlykal klesajúc na zem. V tej chvíli ma prešiel hnev. Vedela som že tentokrát vraví pravdu.
„ Ja som ju zabil………zabil………JA….,“plakal.
„ Ona jediná poznala moju pravú tvár. Ona jediná vedela, aký naozaj som…… Vedela, že sa pred ostatnými iba pretvarujem……. Nikdy som k nikomu nič také necítil.“
„ Nikto nám ju už nevráti……. Je to čiastočne tvoja chyba, ale ona sa tak rozhodla sama,“ povedala som mu kľudným hlasom dívajúc sa ako kľačí na zemi.
„ Všetkým o tom poviem. Poviem pravdu……a odídem preč. Prestúpim na inú školu…….,“dodal utierajúc si slzy.
A tak sa aj stalo. Na druhý deň všetkým povedal, že Julku ľúbil, a že to bolo skvelé dievča. Chlapci sa z neho smiali, no jemu to neprekážalo. No a na druhý rok som ho už v škole nevidela.
Julka spravila veľkú chybu, že si siahla na život. Život je predsa obrovský dar. Aj keď sa nám nechce žiť, vždy si treba nájsť dôvod prečo by sme mali. Pretože život sa už späť vrátiť nedá. Z jej básničiek som dala spraviť knihu s názvom Anjel, pretože Julka bola môj anjel. Aj teraz občas cítim, akoby pri mne stála. Občas akoby som zazrela jej tieň a počula jej hlas. Hlas, ktorý mi v ťažkých chvíľach vraví, aby som bola silná. Hlas, ktorý mi dodáva odvahu a istotu.
A preto viem, že aj anjeli zomierajú……….