Anjel Noci

Sledovala som jemný pramienok sýto červenej krvi, ako sa pomaly kĺže po mojej pokožke a hľadí mi dlaň. Nikam sa neponáhľal. Vyšiel na povrch, do sveta, z môjho tela a teraz už tých pár kvapôčiek krvi nepotrebujem. Pomaličky, odovzdane, sa plazí k zatrateniu. Buď kvapne na zem a suchá, smädná pôda ho hltavo vtiahne do svojho zajatia, alebo sa vysuší na rozpálenom, zaprášenom chodníku. Každá jedna vec, každá jedna bytosť, všetko, čo dostalo dar existencie, má svoj osud. Vopred určený. Už je neskoro, aby niekto svoj osud reklamoval u Boha, že je nespravodlivý. Všetko je už tak, ako sa to stvorilo...a nedá sa na tom nič zmeniť...a tak som sa flegmaticky podriadila všetkému, čo sa dialo. Úplne ľahostajne som si ľahla pod špinavý, piknikový stôl, medzi zapáchajúce odpadky a plesnivé jedlo. Pozorovala som červíky, ako sa jemnými ostrými zúbkami zarývali do zhnednutého ohryzku jablka. Apaticky som ležala ukrytá v parku pod stolom a nevnímala som čas. Obloha a všetko naokolo pomaly tmavlo. Nastal súmrak. Prebehol mi mráz po chrbte. Bolo to akési tajomné. Kdesi v diaľke zahúkala sova a na náprotivnej ulici sa zažali lampu. Vychutnávala som ten pocit slobody. Vyliezla som z pod stola a ľahla si na voňavú, čerstvo pokosenú trávu, priamo pod oblohu, ktorá sa neskôr zmenila na čierne plátno posypané hviezdami. Človek by si myslel, že keď dievča vyhodia rodičia z domu, bude plakať pred domom a prosiť o odpustenie. No ja som bola absolútne v pohode. Nevedela som, čo bude, no vychutnávala som každý moment. Bez najmenšieho ohľadu na budúcnosť. Myslela som na mamu a otca. Čo teraz robí? Pociťuje aspoň v kútiku duše úľavu a radosť, že sa ma zbavila? Určite. Veď kto by nebol rád? Budú mať v dome už len ukážkový poriadok, nebudú doma hádky a budú si žiť ideálnym životom. Bez svojej dcéry.
Odtrhla som si lúčne kvety a privoňala k ich omamnej vôni. Za sebou som zaregistrovala nejaký pohyb. Prudko som sa otočila. Chvíľu som počkala, kým sa mi v tme vyjasnila tmavá silueta neuveriteľné krásneho chlapca. Usmieval sa na mňa, no ja som z jeho úsmevu videla len žiarivo biely chrup.
„ Snažíš sa prísť na iné myšlienky?“ spýtal sa ma. Absolútne som netušila, kto ten chalan môže byť, koľko má rokov...no nejaká sila ma k nemu priťahovala. Bol vysoký, mal rozstrapatené vlasy a žiarivé zelené oči akoby svietili v tej hustej, čiernej tme.
„ Nie, prišla som si sem vychutnať každý moment. Učím sa žiť len pre jeden okamih.“ Neznámy sa usmial. Podišiel ku mne ešte bližšie a ja som zacítila závan jeho vône. Ako nádherná aróma čerstvo natrhaných kvetov a korenia. Opantávalo to moje zmysly. Už dávno som necítila niečo také úžasné...Neviem, ako k tomu došlo, ale zrazu sme sa bozkávali...jeho pery neboli vôbec sladké. Ani jemné, nežné...boli akoby z ľadu, bolestivo sa dotýkali tých mojich. Pôsobili na mňa ako magnet. Nechcela som sa od nich odtrhnúť. Krvácala mi pera, ale mne sa to páčilo. Bola som rada, že môžem prežívať bolesť...vychutnávala som si to...a akosi ma to napĺňalo. Najprv som cítila ľadový dotyk jeho pier, ktoré sa zarývali do mojich a potom štipľavú, bodavú bolesť...Ľahla som si do trávy a on ma nasledoval. Neprehovorili sme spolu ani jedno slovo, len som sa schúlila do jeho ľadového, tvrdého náručia a zaspala som.

Prudké svetlo mi presvetlilo viečka a ja som sa zobudila. Najprv sa mi nič nezdalo zvláštne. No potom som zistila, že neležím na jeho krásne chladivej hrudi, ale na trávniku. Odišiel. . Postavila som sa a povystierala sa. V tom som to zbadala. Kúsok ďalej odo mňa. V trávniku bola vyrytá silueta anjela s rozprestretými krídlami a pri nej bola položená jedna ruža. Privoňala som k nej. Áno, presne takto isto voňal. Ale prečo odišiel? Bolo to také krásne...ako sen...sadla som si na lavičku blízko cesty a rozmýšľala som. Čo len bude so mnou ďalej? Nemám kam ísť...V tom zastavilo pri mne nejaké auto a hlasno zatrúbilo. Na jeden bláznivý okamih som si pomyslela, že je to môj Neznámy, no keď som sa bližšie pozrela na vodiča, zarazila som sa. Bol to môj otec. V tvári sa mu zračila úľava a tuším mal na tvári stopy po slzách.
„ Lenka!“ Vybehol z auta a silno ma objal. „ Tak sme sa o teba s mamou báli. Kde si sa nám túlala?!“ A ja som začala plakať. Otec ma odviezol domov. Bála som sa, ako bude reagovať mama. Áno, ona ma vyhodila z domu, ale ja som odrazu vedela, že to nebola jej chyba, ale moja. Ja som ju vyprokovala tak, že sa už nevedela ovládať. Mama je tiež len človek...a takisto robí chyby. Keď si predstavím, ako sa mohla o mňa celú noc báť, zatiaľ čo ja...ja som sa zabávala s nejakým chlapcom...V duchu som si predsavzala, že už nikdy nedovolím, aby sa láskavá tvár mojej mamy, skrivila v utrpení .Z jej jemných, nežných očí obklopených jemnými vráskami už nikdy kvôli mne nebudú tiecť slzy bolesti. Vystúpila som z auta a váhavo som otvorila vchodové dvere do nášho domu. Ani som si neuvedomila, ako veľmi mi to tu chýbalo, aj keď som bola preč len pol dňa. No keď máte pár hodín ten hrozný pocit, že nemáte domov, všetko si začnete viacej vážiť a uvedomíte si, ČO je naozaj dôležité...Jemná, nevtieravá vôňa mydla, ktorá sa vznášala v kúpeľni, obšťastňovala moje čuchové bunky. Išla som do kuchyne za mamou, s úmyslom ospravedlniť sa za všetko hrozné, čo som jej povedala. No len čo som prešla prah dverí, v momente išla ku mne a objala ma. Keď som zacítila dotyk jej teplých dlaní, až vtedy som si naplno uvedomila, že som doma. Ach, maminka moja, ako ťa mám ja len rada...

Keď som si večer do postele, otvorila som ešte okno a vsávala som do seba ten jemný, chladivý vánok. Spomenula som si na tú prevzláštnu, čarovnú noc...ten chlapec mi pripadol, akoby existoval len v mojom sne... ešte aj teraz som mala na pere ranku od jeho bozkov. Spomínala som si na jeho vôňu. A odkaz ktorý mi nechal v trávniku, na ktorom sme spolu ležali. Rozhodla som sa, že o ňom napíšem báseň. Tú noc si budem pamätať naveky, pretože bola čímsi výnimočná. Ten chlapec nemohol byť človek. Bol to Anjel noci.