Reqvije za sny

Sedím na drevenej stoličke s tvárou k zemi...prečo ? Pozriem sa hore a uvidím HO, toho prečo moja hlava neúprosne podlieha gravitácií. Chvíľka, ktorá mi dovolí načerpať tu čokoládovú sladkosť z jeho hnedých očí mi dodáva pocit spokojnosti a nervozity zároveň. Musím sa postaviť. Drevená stolička zavŕzga, akoby v nej prebehlo to isté chvenie, ktoré sa odohráva vo mne. Prejdem sa po miestnosti z ktorej nekompromisne dýchajú štyria ľudia...a medzi nimi ja aj ON. Uvedomím si tú iróniu a zahľadím sa do zrkadla, vidím sa tam sama, s pocitom, že všetci vidia čo sa vo mne odohráva . Zrazu cítim dotyk, ktorý mi za jediný zlomok sekundy urobí v tele také zlo, že musím veľmi odolávať myšlienkam, ktoré sú také bezcitné ako ten nôž a moje krvácajúce srdce. Pozriem sa späť do zrkadla z hlbokého rozkolísania môjho vnútorného pocitu a nevidím tam len seba...sme tam dvaja, kamarátske dotyky ma zabíjajú, nie preto že ich cítim, ale pre to odporné slovo kamarátske. Meranie výšky- meranie toho čo vydržím ? Kto je väčší ??? Viem, že on . Prudko sa otočím, ako keby na tom akou intenzitou to urobím záležalo a tie pery, ktoré nahlas hovoria čo chcú začnem bozkávať padáme do gauča, ktorý mi pripomína krásne teplú fialovú farbu a každým svojím prstíkom si zohrievam ruky, ktoré sa náhle na jeho horúcom tele roztopia stekám po ňom v kvapkách všade kde sa len dá, Chcem ho...Deny si v pohode?
Vyvedie ma prekrásny hlas zo sna, kde sa zdá byť všetko také aké má. Alebo, aké chcem ja...