Nech žije anarchia!

Kráčam na popravisko tichou ulicou. Pohľady sa do mňa zabodávajú ako dýky, tvrdé a neľútostné. Vidím v ľudských očiach ten plameň posmechu i dávku spokojnosti, ktorá mi jasne vraví: "Tak vidíš, kde teraz si. My sme ti vraveli, že tak skončíš. My sme to vedeli, ale ty si bola tak hlúpa, tak naivná." Čítam to vo vašich očiach ako v otvorenej knihe.
Cítim kamene, štrk pod bosými chodidlami, no i tak ma bolesť neopantáva natoľko aby som kričala, aby som priznala ako to bolí. Neurobím nikomu tú radosť, nebudem žobroniť o milosť a ani o súcit. Nechcem, aby ste sa modlili za moju dušu, nechcem a ani nemôžem sa vyspovedať zo svojich hriechov. Ďalej hrdo kráčam vo vztýčenou hlavou, neukážem strach, neukážem nič. Nik nemusí so mnou znášať tento trest, je to môj údel za moju hlúposť, za moju tvrdohlavosť, za chyby, ktorých som sa dopustila i za tie, ktoré som práve naopak, neurobila.
Stále dúfam, že sudca zmení rozsudok, stále niekde v hĺbke srdca sa snažím veriť i keď viem, ako to dopadne. Viem, že som stratené, lebo už vidím kata prichádzať. Celý v čiernom, ako samotný posol smrti. Celý zahalený pod čiernym plášťom. Jediné, čo vidím sú oči. Už si nemôžem byť istá či je to len sen a či skutočnosť. Vidím tie oči, ktoré ma prenasledujú dlho. Presne viem komu patrili. Žalobca do mňa zabodával pohľad tých očí, keď som stále pred súdom. I sudca sa na mňa zahľadel tými očami, keď vyriekol rozsudok. A teraz ich vidím znova. Teraz, keď na popravisko kráča kat. Na malú chvíľu sa v nich bleskne odraz nejakého citu. Ľútosti, súcitu? Neviem.
Žalobca, sudca i kat - jedna a tá istá osoba. To jediné viem, to jediné v tejto chvíli môžem tvrdiť s istotou. Už neviem, kedy sa vzniesla žaloba nad mojou hlavou, azda to bolo príliš dávno a možno len to nebolo také zrejmé. Rozsudok si pamätám až príliš jasne. Dodnes sa mi pred očami premieta okamih, keď zaznel. A napokon trest. Ten príde teraz. Hoc neviem za čo by som ho mala zniesť. Nepoznám dôvod, ktorý by ho ospravedlňoval. No tak to už je. Kráľ je mŕtvy a Francúzsku vládne anarchia. Už neobviňujú tí, ktorým bola spôsobená bolesť. Teraz nesúdia tí, ktorí sú na to oprávnení. Dnes vládne gilotína a kat, ktorý ju spúšťa na moju hlavu.
A ja umieram, s bolesťou v srdci, keď vidím s akým pokojom spúšťaš ostrie na moje hrdlo. No nestekajú mi slzy, nevraštím tvár, nedávam najavo, čo všetko by som chcela vykričať do sveta. Čo dodať, čo posledné riecť? Rozlúčiť sa so žalobcom, sudcom, katom - mojim milencom? Nie. Už bolo všetko vyrieknuté.