Život či bolesť

Musel už zaspať. Nie, ešte určite nespí, ešte nevyjdem. Tá podlaha je príliš studená, ale ostanem tu aj keby som mala zmrznúť. Dúfam, že si na mňa nespomenie. Potom by to bolo horšie. Zase by ma zbil, zase. Aj tak sa tomu nevyhnem, ak ma nezmláti dnes, zmláti ma zajtra. Je to vlastne jedno, už som si zvykla za tie mesiace, čo začal piť. Síce ho vyhodili z práce, ale doma, našťastie, tak často nie je. Vôbec neviem, kde býva, ale radšej sa ho pýtať nebudem, aspoň sa vyhnem jednej bitke. Viem jedine, že domov chodí vždy na mol, a to mi stačí. Nechcem s ním ďalej žiť, toľkokrát som sa s ním chcela o tom porozprávať, ale vždy som skončila s modrinami po celom tele. Už tú bolesť ani nevnímam, žijem s ňou deň čo deň, pripadalo by mi divné, keby ma niečo nebolelo. Ale najhoršie je, že nemôžem nikam chodiť, vychádzať z domu, ani nikomu otvárať dvere. Najskôr som tajne chodila aspoň do milovanej práce, ale keď to zistil, vytiahol na mňa dokonca nôž. Potom mi odpojil telefón, vzal mobil. Nikto o mne nič nevie, denne mi zvonia priatelia pri dverách, ale otvoriť nemôžem. Bojím sa. Marek je schopný všetkého. Zabil by ma. Už sa mi veľakrát vyhrážal. Ale ja nechcem zomrieť, chcem žiť. Síce môj život, aký mám teraz, z duše nenávidím, nechcem zomrieť. Verím, že raz sa všetko vyrieši a ja budem opäť šťastná. Budem chodiť do práce, baviť sa s kamarátmi, ale hlavne budem bez tej skutočnej nočnej mory, bez Mareka.
Zhlboka sa nadýchnem, zavriem oči a rozhodnem sa vyjsť z pivnice. Opatrne otvorím dvere od bytu a s úľavou si vydýchnem. Počujem spokojné oddychovanie, Marek teda spí. Som hladná, musím si niečo vziať v kuchyni. Sakra, do čoho som to kopla?
„Lucia, si to ty?“ dobehne zobudený Marek za mnou. V očiach sa mu zjaví nenávisť a pery sa mu krútia do škodoradostného úsmevu. Ten ale hneď zmizne a Mareka ovládne zlosť. „Kde si bola?“
„Len som si v pivnici zapálila. Na balkóne je už zima.“
„Čo si o sebe myslíš? Ako si dovoľuješ mi klamať do očí?“
„Ale ja ti vravím pravdu. Ja som naozaj...“ nedopoviem. Marek ma zmrazí fackou. Nasleduje ďalšia a ďalšia. Zvalím sa bolestne na zem. Marek do mňa začne aj kopať. Čím viac kričím, tím sú kopance silnejšie. Nemôžem to vydržať, hrozne to bolí, mám pocit, že umieram. Cítim hrot noža. Nie, to nemôže byť pravda...

„Nech sa to už neopakuje,“ znie cudzí hlas z chodby. „Vieš, že je to trestné.“
„Práve preto som zavolal teba, si predsa môj priateľ.“ Druhý hlas patrí Marekovi. Čo sa stalo? Nesmelo otvorím oči, ležím v posteli, hruď mám obviazanú obväzmi. Pomaly si spomínam na predchádzajúci večer. Snažím sa vstať z postele, nejde to. Do izby zrazu vstúpi Marek. Keď ma zbadá, usmeje sa. Obyčajne by ma ten úsmev potešil, dal mi najavo, že všetko bude lepšie, ale dnes sa Marek neusmieva prívetivo, jeho úsmev vyžaruje podlosť.
„Dúfam, že si sa poučila, zlatko,“ prehovorí ku mne a pobozká ma na pery. Chcem sa mu vymaniť, ale nedokážem to. Marek ma nestíska tak tuho, ako vždy. To ja nemám nijakú silu, pri každom jednom pohybe ma pichne v hrudi. A to som sa mu konečne chcela postaviť, ujsť. Teraz by ma prinajlepšom vysmial. Odtiahne sa odo mňa a ja sa zmôžem aspoň na pohŕdavé obrátenie hlavy.
„Idem preč, nieže mi niekam utečieš,“ zasmeje sa ironicky Marek a zavrie za sebou dvere. Pevne stisnem oči, vnímam, ako mi po lícach stekajú pálivé slzy. Dlhšie to už takto nevydržím, musím niečo vymyslieť. Ale teraz nie...

Prebudí ma hlasný buchot. Marek je doma. Zlostne otvorí dvere spálne a zvalí sa na posteľ.
„Už som doma. Tešíš sa? Určite som ti chýbal. Chýbali ti moje dotyky, moje pohyby, že? Povedz, že ti to chýbalo. Priznaj sa!“ kričí Marek opitým hlasom. Vystrašene na neho pozriem, neodpovedám. Začne so mnou triasť a stále sa dožaduje odpovede. Ak neodpoviem, zabije ma.
„Áno, chýbal si mi,“ skríknem s plačom. Marek sa spokojne usmeje a pohladí ma po vlasoch. Jeho ruka však postupuje nižšie, zúrivo zo mňa strháva oblečenie, až som celkom nahá, len s obväzmi. Tie mi našťastie nechá. Potom sa vyzlečie aj on. Ľahne si na mňa, chce do mňa vniknúť.
„Nie!“ kričím a snažím sa brániť. Marek mi vrazí facku a popadne nôž z nočného stolíku. Prestanem sa brániť. Nechcem zomrieť. Marek do mňa surovo vnikne, cítim tupé, bolestné nárazy. O pár minút, ktoré mi pripadajú ako večnosť, sa vyčerpane odvalí na bok a hneď zaspí. No ja spať nemôžem. S vytreštenými očami hladím do prázdneho, čierneho stropu a celá sa trasiem, strachom. Vtom dostanem výborný nápad. Moje oči spočinú na blýskajúcom sa noži. Musím to urobiť, urobím to. Zachránim si život. Opatrne vstanem a rýchlo popadnem nôž. Ruky sa mi trasú, ale ustúpiť nemôžem a ani nechcem. Oči sa mi pretiahnú do nenávistného pohľadu a odhodlane zabodnem nôž do Marekovho zlostného srdca. Marek zrazu otvorí oči. Bodnem znova, znova, znova a znova, až kým si nie som istá, že Marek naposledy vydýchol. Stojím ešte hodnú chvíľu nad Marekovým telom a až potom si uvedomím, že sa pre mňa práve začal nový život. Rozplačem sa. Ale tentoraz od šťastia. Nôž hodím na zem a bežím k telefónu.
„Prosím, tu mestská polícia.“