Posledný s poslednou

Koľko tomu bolo? Štyri alebo päť dni? Päť dní... vcelku krátka doba. Jeden pracovný týždeň, akých už trpiac pri čakaní na víkend prežil stovky, krátka dovolenka na chate pri jazere, pri jeho priezračne čistej vode v nádhernej samote, krátke prázdniny strávené s ňou....päť dní. Mal to byť hnusný týždeň plný písomiek, neskutočnej horúčavy a bezsenných nocí. Trochu sa pri tej predstave pousmial – mal v pláne sa zo školy zase raz uliať. Potom si však spomenul na realitu a všetko okolo neho a úsmev z jeho tváre zmizol. Starosti jeho bývalého života mu pripadali teraz tak jednoduché a hlúpe. Poobzeral sa okolo seba – všetko nadobúdalo šedé odtiene vďaka prachu z trosiek, ktorý kedysi býval jeho domovom. Sedel v bývalej obývačke. Bývala to pekná miestnosť so zelenými stenami , manželskou posteľou, televízorom, dvoma gaučmi a bukovým nábytkom. Bývala. Teraz sedel v rohu kde býval gauč, ktorý ležal prevrátený na boku v strede miestnosti. Druhý gauč bol na svojom mieste ,ale rozlomený v strede na dve takmer rovnaké polovice. Televízia ležala obďaleč s obrazovkou prerazenou rohom postele, ktorej matrac bol zhorený takmer na popol. Zostali len pružiny. Hľadel na to všetko s neprítomným pohľadom. Spomínal ako kedysi maľovali s otcom steny na jeho rozheganom starom kovovom rebríku. Jedna zo stien viac menej prestala existovať. Jej miesto nahradil menší kráter ktorý obývačku spojil s predzáhradkou s udupanými a spálenými kvetmi. Luster zo stropu visel na krivo, dva metre od neho bola prerazená v strope jedna z mnohých dier. Nikdy na to nezabudne. Nikdy... nikdy je dlhé slovo. On však vedel že nikdy už nebude trvať viac ako pár ďalších dní. Ich dom stával na kedysi kľudnej ulici pri okraji mesta. Bývalo na nej zaparkovaných len pár áut. Teraz z nich boli trosky – niektoré ešte stále horeli. Zo svojho miesta nevidel zvyšok ulice. Sedel schúlený v rohu už celý deň. Bál sa pohnúť. Nikdy predtým nemal taký strach. Strach o svoj život. Aj vtedy keď na školskom výlete v noci niekto obchádzal chatky a trieskal do ich okien, on bol jediný kto vyšiel z bezpečia a šiel to preveriť. Ostatný ležali v posteliach s prikrývkami komicky natiahnutými cez hlavu. Teraz sa od strachu ale naozaj nedokázal pohnúť. Možno za to mohla krv na zelených stenách obývačky. Možno za to mohli telá ľudí rozsiate po ulici. Kedysi videl jeden horor...horor ktorý bol teraz podobný realite. Krkavce v ňom mali hostinu z mŕtvych tiel. Tu však žiadne neboli. Nič nezostalo živé. Pozoroval mŕtvu tvár dvoch vojakov. Kedysi sa zaujímal o armádu. Jeden vojak bol celkom mladý, mal v rukách spálenú vlajku s ktorou ešte včera tak hrdo mával a kričal na mužov za ním aby ho nasledovali do boja a nemali strach. Ležal na bruchu, vytŕčal spod neho kúsok jeho čriev. Ešte včera...stále to má pred sebou. Skryli sa s rodičmi v pivnici. Otec chcel odísť. Chcel nasledovať vojakov. Chápal ho. Aj v ňom sa všetko búrilo a chcel ísť tiež. Chcel brániť svojich milovaných a blízkych, miesta kde vyrastal. Už ho nikdy viac nevidel. Nedokázal tam ale zostať s plačúcou matkou...vybehol do obývačky, aby sa k nim pripojil aby uvoľnil v sebe nahromadenú zúrivosť a strach, no ona ho chcela zastaviť. Vtedy jeho domovom otriasol výbuch ktorý mu vzal matku. Doslova vzal – nezostalo po nej vôbec nič. Odvtedy sedel v kúte a nepohol sa. Sledoval ešte vojakov, slávnu armádu, v tejto bohom zabudnutej krajine . Videl mužov ktorý sa štverali cez kopček a boli zhadzovaný tlakovými vlnami výbuchov naspäť. Noc sa zmenila vďaka svetliciam a výbuchom na deň. Ranených nikto neošetroval. Boli okamžite odpísaný, aj zdravotníci museli do boja, nikto im nepomohol. Nebol na to čas. Videl zdravotníka ktorý so zúrivosťou v očiach liezol cez kopček miesto ošetrovania a starostlivosti o ranených. Najprv mu ustrelili lekárničku z chrbta. Tým zúrivejšie sa štveral do nízkeho svahu. Potom dostal zásah do ramena a nohy ale zdolal svoju prekážku. Už však nemohol ďalej. Prevrátil sa na chrbát a vytiahol svoju pištoľ. Vtedy zásah do hrude ktorý spôsobil priestrel pľúc ukončili jeho život. Taký krik ešte nikdy v živote nepočul, bol to neľudský krik, ktorý pomaly dusivo utíchal keď spotreboval vzduch z pľúc. Bol to krik toho čo musel uzrieť samotné peklo. A to všetko len 50 metrov od neho. Muži preskakovali jeho mŕtve telo, hnaný slepou zúrivosťou voči nepriateľom do boja. A proti nim vyrážali oni. Keď si ich zase vybavil prebehol mu po celom tele mráz a telo mu oblial lepkavý pot. Roztriasli sa mu rod strachu ruky. To oni boli príčinou prečo tu sedel takto dlho v smäde a hlade bez pohybu. Vyzerali tak bezbranne oproti trénovaným profesionálom ktorý ich chceli zastaviť. A predsa vyhrali. Je len otázkou času kedy ho nájdu a prídu si preňho. Zostal posledný. Už nemal nič prečo by tu mal zostať. Ostatne mal niečo prečo by mal zostávať aj pred tým? Dvoch rodičov s ktorými sa hádal a schádzali sa len pri jedle? Kamarátov ktorý si ani nespomenuli na jeho osmenáste narodeniny aj keď sa o tom ešte pred pár týždňami v škole rozprávali? Alebo pre ňu aj keď ho už nechcela? ...áno...vtedy pre ňu, bolo prečo zostať. Už ho nechcela...nechápal...ešte pred týždňom a týmito piatimi dňami bolo všetko v poriadku. Bolo to však jedno – on ju stále však nosil vo svojom srdci. Ale to už je preč. Uvedomil si realitu a stisol silnejšie čeľuste aby sa ovládol a nerozplakal sa nad tým čo videl. Ona bola už asi tiež preč...zrejme niekde ležala tak ako tí na ulici. Prezeral si črepy z obrazovky televízora. Keď už chcel utiecť mal to urobiť a ísť za ňou aby ju chránil a zomrieť vtedy. Kus omietky spadol zo stropu na jeho ruku. Zostal sám...posledný. Pred chvíľou sa ešte bál pohnúť. Bál sa aby nič nespozorovalo jeho pohyb aj keď bolo prítmie. Teraz už nie. Postavil sa a začal zo seba oprašovať prach a kúsky omietky. Je posledný - nezomrie krčiac sa v kúte a dúfajúc v milosrdnú smrť. Možno je úplne posledný žijúci človek. Ukáže im svoju hrdosť, ktorú pred sebou ešte nosil pred piatimi dňami, pred dňom keď skolabovali inžinierske siete a obloha sa zastrela šedými mrakmi. Ukáže im že dokáže premôcť strach...že dokáže byť taký za akého ho považovali ostatný! Hrdo vykračuje na ulicu. Cíti v sebe len zlosť, nič iné tak ako mnohokrát predtým. Pristúpi k zdravotníkovej mŕtvole a berie si jeho pištoľ, znovu ju nabije. Berie si aj jeden granát. Predsa len sú to zábavné hračičky. Tá jeho záľuba v armáde ho aspoň niečomu naučila, prišiel čas to zúžitkovať. Veď toto vždy chcel nie? Možno kedysi...keď bol mladý a hlúpy. Keď veril že ľudia sú dobrý a zlý. Ale teraz už nie. Teraz už mal relatívne rozum. Už pár mesiacov. Za posledných pár týždňov ho dostal ešte niekoľkokrát viac ako ho mal predtým. Má to vôbec zmysel? Začne si prehadzovať pištoľ v rukách. Čo si tým dokáže? Je tu predsa uprostred kopy mŕtvych vojakov, ktorých pre boj cvičili a nič nedokázali. Nanajvýš dostane jedného...ak bude mať obrovské šťastie dvoch. Ale chce to urobiť? Prečo ich chce zabiť a vziať so sebou? Áno...kvôli pomste. Ako sa im však chce pomstiť keď o nich nič nevie? Čo ak to nechceli urobiť ale museli? Uvedomí si že už tára sprostosti. Zabili jeho kamarátov, rodičov, dievča na ktorom mu záležalo a urobili dieru na stene v obývačke ktorú tak otrocky maľoval! Tak! Je rozhodnuté! Budú trpieť! S tou stenou sa naozaj nadrel! Po tvári mu prechádza úsmev šialenstva ktoré sa mu začína zrkadliť v očiach. Odisťuje pištoľ. Zrazu postrehne pohyb tam, kde kedysi bývali jeho susedia. Je tam. Čas sa zastavil. Zdvíha pištoľ a mieri. Strieľa bez rozmyslu. Trafil dvakrát , na hrudi sa jej zrkadlia dve malé ranky. Vystrieľal skoro celý zásobník. Telo padá k zemi. Prichádza k telu. Prezerá si mŕtvolu jediného človeka na ktorom mu záležalo. Prežila...a zabil ju až on. Telo mu oblieva studený pot. Narovná sa a hlavou si preženie posledný náboj zo zásobníka v pištoli.