01 Samo

Hospodin stvoril Vladárstvo a zdalo sa mu to dobré. V nepreniknuteľných pralesoch sa to hmýrilo hojnosťou všakovakej zvere, vtáctva a inej chamrade. Keď ale počul, ako rusalky opité medovinou pospevujú nemravné pesničky a hýkalovia po nociach rušia jeho božské rozjímanie, nahneval sa a uvrhol na Vladárstvo potopu.
Tak vznikli rozsiahle bezodné močiare a šúry plné pijavíc, bahenných hadov, vodníkov a potrestaných rusaliek premenených na bludičky.
Potom stvoril človeka a povedal mu: „Choď a v pote tváre vyrábaj chlieb pre pánov svojich, ktorých som ti dal.“ A opäť si z nejakého dôvodu myslel, že to bolo dobré.
No ľudia, keď uzreli, akú zem im Pán zasľúbil, spyšneli a začali sami seba nazývať Sklávmi.
To v ich reči znamenalo Vyvolení ľudia.
Hospodin preto na nich poslal božích služobníkov Avarov a keď prišli do Vladárstva, nastal v radoch Sklávov veľký nárek, lebo kto z nich sa protivil, bol po práve posadený na kôl, alebo jeho hlava zašitá do čerstvej kože. Ženy Sklávov boli brané, aby rozmnožili plemeno Avarov, deti vhodné na prácu sa stali otrokmi a starci a malé deti boli vyhnané medzi divú zver.

Ale keď bedákanie Sklávov bol už preveľké a Hospodin videl, že ich pýcha spadla a všetci naokolo volajú svojich rabov sklavmi, uľútostilo sa mu ich i povolal veľkého bojovníka z Východnej marky menom Šemuel ben Jahagobh (obchod s tovarom všetkého druhu, kvalita zaručená, tisíce ďakovných dopisov), ktorého Sklávovia nazvali Samo.
A Samo vybojoval s Avarmi mnohé víťazné bitky.
Preto ho Sklávovia prosili, aby bol ich kráľom a vládol im. A dali mu svoje dcéry za manželky.
Avari, hnevajúc sa, že Pán od nich odvrátil svoje tváre, zaútočili na Východnú marku, odkiaľ prišiel Samo a preliali veľa krvi, kým boli opäť vyhnaní tam, kde žijú levy.
Frankovia, pozerajúc na spúšť a mŕtvoly, ktoré zanechali za sebou Avari, ukazovali prstom na Sama: „Ty za to môžeš, že naše osady sú zrumené. Ty za to môžeš, že naše ženy viac mužov nemajú. Podrob sa nám a my ťa potrestáme.“
Ale Samo sa im vysmial a poslal im klietku plnú uslintaných škriatkov so slovami: „Ak máte málo mužov, posielam vám ich.“
To Frankov a ich vodcu Dagoberta tak nahnevalo, že zhromaždili vojsko nevídané a tiahli na Sklávov ničiac všetko, čo sa im postavilo do cesty.
Samo sa utiahol na hrad Vogastisburg, postavený dávnymi obrami z juhu, ktorý bol chránený z dvoch strán riekami Waag a Donau. Keď Dagobert dorazil k Vogastisburgu, Samo vyľakaný tou záľahou vojska zobral svojho najmladšieho syna a odišiel s ním do posvätného hája. Tam položil syna na oltár pred sochou Pána vyrezanou v prastarej lipe, o ktorej Sklávovia verili, že je matkou všetkých stromov, vytiahol nôž a padol na kolená: „Pane, kľačí pred tebou kráľ Sklávov, otrok otrokov. Dal si môjmu ľudu túto zem, aby ju užívali k tvojmu prospechu. A oni tak činia. Dal si môjmu ľudu zákony, aby podľa nich žili v spravodlivosti. A oni tak činia. Prečo chceš trestať ten národ holubičí za hriechy, ktoré majú na svedomí iní? Prečo má trpieť za činy, ktoré iní vykonali? Prijmi odo mňa, Svätý, kiež si požehnaný, najmladšieho z môjho rodu, aby svojou krvou vykúpil tento ľud.“
Zodvihol nôž, aby podrezal hrdlo dieťaťu.
Vtedy sa ozval hromový rachot, socha sa rozžiarila svetlom a prehovorila: „Ha, ha, ha, zadrž Samko, nechcem teraz krv tvojho syna. Pobavil si ma, že vraj ctia zákony, ha, ha, ha. Tí tvoji hrdinovia, čo vedia len zo zálohy prepadať obchodníkov a okrádať ich, vraj bohatým berú a chudobným, teda sebe, dávajú, to ako oni sú holubičí národ? Kde na to chodíš?“
„Ale vážne“, soche stále mykalo kútikom úst, ako zadržiavala smiech: „Neboj sa, Frankovia nevyhrajú. Ale niečo za niečo. Sklávovia budú sedemstosedemdesiatsedem rokov slúžiť druhým,
alebo radšej dvakrát sedemstosedemdesiatsedem. A tvoje meno a meno tvojej poslednej manželky dá meno národu.“
Po týchto slovách Pán opäť zmizol v útrobách dreva.

Deň sa prebudil do slnečného rána, ani mráčik nerušil modrosť oblohy. Donau pokojne šumel a prijímal do svojho náručia vody Waagu.
Na stepi, od ktorej bol hrad oddelený mohutnými kamennými hradbami a predsunutými palisádami, boli rozostavaní franskí vojaci v krúžkovej zbroji vyzbrojení mečmi a sekerami, medzi nimi nepokojne poklusávali na malých škaredých koníkoch Avari, prebehnuvší do franských služieb.
Na povel Dagoberta sa vojská pohli vpred.
Mraky avarských šípov zasypávali obrancov. Pod ich temnou klenbou Frankovia niesli rebríky, pomocou ktorých sa chceli dostať na palisády. Sklávovia Avarom oplácali svojimi lukmi a ich oštepy si vyberali krvavú daň medzi Frankmi.
Ale čím viac bojovníkov ležalo mŕtvych, tým Frankovia neodbytnejšie dorážali, až prišli k slovu meče a sekery.
Po dvoch dňoch bol boj o palisády prehratý. Drevo ľahlo popolom a Sklávovia hľadali záchranu za kamennými hradbami.
Keď sa zavrela ťažká okovaná brána za poslednými utekajúcimi, vojaci na hradbách si uľahčene vydýchli. Tu ich mohli obliehať aj rok, hrad by nevyhladovali. Dvíhali sekery nad hlavy a posmešne volali na Frankov: „No, poďte sem, psi, nech vás vymiškujeme!“
Lenže Frankovia zostali stáť mimo dostrel šípov.
Spoza vojakov sa vynorilo sedem čiernych mágov s dlhými trúbami a rozostavili sa proti hradbám. Ako na povel, všetci naraz zatrúbili. Ozval sa zvuk pripomínajúci vzdialené burácanie hromu, prechádzajúce v jakot mlátenej ženy a kamenné múry sa zachveli.
Keď tretíkrát zatrúbili, múry sa prehli ako pod náporom severného vetra.
Keď zatrúbili piatykrát, v múroch sa objavili trhliny a začali z nich padať kamene.
Sklávovia už dávno stiahnutí do vysokej hranatej veže uprostred hradu začali nariekať, že je to ich koniec a maloverne prosili Sama, aby sa podriadil.
Keď mágovia zatrúbili siedmykrát, múry sa posledný raz zatriasli a spadli na zem, akoby boli postavené zo slamy.
Frankovia vedomí si svojho nastávajúceho víťazstva trieskali zbraňami o štíty a radostne kričali tešiac sa na korisť.
Ale predčasná bola ich radosť, lebo vtedy Najvyšší, ktorému sa znepáčilo, že Frankovia používajú nečistú mágiu a temné sily, zakryl slnko a deň premenil na noc.
Otvorila sa zem a povstali z nej nočné bytosti: laktibradovia s dlhými nožmi, strigy s pazúrmi sťa vykovanými z damascénskeho železa, mŕtvi, ktorí sa zaháňali svojimi zlomenými sánkami ako kosákmi, upíri, čo svojím pohľadom vysajú z človeka život. Z lesa do chrbta zdesených Frankov a ich šikmookých spojencov vpadli húfy vlkolakov, stromoľudí, divožienok a iných tvorov.
Priestranstvo pred hradom sa hmýrilo ako mravenisko pred búrkou a ozýval sa iba šialený vreskot umierajúcich.
Sklávovia, vidiac to všetko, padli na kolená a so slzami v očiach ďakovali za záchranu.

Keď Hospodin opäť dovolil slnku osvetliť zem a nočné tvory sa stratili vo svojich príbytkoch, na bojisku zostala len zmes mŕtvol, poodtŕhaných údov, vyvrhnutých čriev a rozdrvených kostí, z ktorých bol vysatý všetok špik.
Uprostred tej hromady mŕtveho mäsa stál ako bájny Herkules bohatier s dlhými zlatými vlasmi a nechápavo sa rozhliadal okolo seba. V rukách držal podivný meč, ktorý horel modrým svetlom a bzučal ako roj rozhnevaných včiel.
Prišiel k veži, zabúchal na ňu a povedal: „Tu stojí rytier, aby silou, ktorú ovláda, chránil ľudí pred temnotou. Ale skutočne nevie, čo pohľadáva práve tu.“
Brána sa otvorila bez prispenia ľudských rúk a rytier vstúpil do veže.
Vystrojili Sklavieni víťaznú hostinu a sedel rytier po Samovej pravici a držal Samo ruku na pleci svojho druha.
A bolo im to obom príjemné.
Veľké pohoršenie zavládlo medzi Samovými manželkami, že Samo je ženou rytierovou a rytier ženou Samovou. Zobrali všetky deti svoje a všetko služobníctvo a odišli na sever až za kniežatstvo Veľkokyjevské.
A ako povedal Pán, na pamäť sa dodnes nazývajú Samojedi.

Samo, odvrhnutý všetkými, pocítiac trestajúcu ruku Všemocného a prelietavosť náklonnosti Sklávov, vymenil korunu za bieleho koňa, na ktorom prišiel predok nášho najjasnejšieho Vladára a spolu s rytierom Jedi odišli do hôr Mordorie medzi škriatkov žiť v súlade s Prírodou.