03 Ben Löewe

„Svet je krásny,“ povedal Ben Löewe a s úľubou pozeral na golemov okopávajúcich hriadky so zeleninou a na prasa čosi hľadajúce na neďalekom smetisku.
Bol šabat.
Keďže jeho žena Rebeka mu už pred rokmi utiekla s istým benediktínskym mníchom, mohol si ho v kľude vychutnať.
A tak s rabínom len sedeli, občas prehodili nejaké slovo a žmúrili oči do slnka.
Na konci záhrady sa z krovia vynorila vychudnutá starena oblečená do špinavých potrhaných handier a snažila sa pohľadom upútať pozornosť.
Golem okopávajúc mrkvu jej nevšímavo zaťal motykou do nohy.
„Au, prekliati židia!“ zahundrala poludnica: „Neváhali by inoverca zabiť!“
„Mor na vás!“ nenávistne si odpľula tá dobrá nevedomá žena a nikým nespozorovaná opäť zmizla v kroví.
„Mal som sen,“ povedal rabín: „Videl som mesto, ktorého sláva iste hviezd sa dotýka. Bolo plné veľkých domov, domy stáli jeden za druhým zošikované ako oddiely kopijníkov. Muži aj ženy v domoch boli rovnako oblečení do smiešnych pásikavých kaftanov a nohavíc, aké nosia tureckí mamlúkovia.“
„Neverím, rebe, musel si zle vidieť. Žiadny zbožný žid by na seba nedal pásikavé nohavice. Dokonca ani ja nie.“
„Tiež som tomu neveril, ale potom som si všimol, že všetci hrdo nosia na srdci pražský znak našej viery a uveril som.“
„A kde je to mesto?“
„Neviem. Ale viem, že tam musíme ísť. Nie, nie teraz, ale nadíde čas, keď my, naše deti alebo deti našich detí uvidia znamenie a pôjdu do svojho mesta.“
„O akom znamení to hovoríš, ó, rebe?“
„O znamení, že skončila doba, keď deti Mojžišove musia prijímať urážky a ponižovanie
so sklonenou hlavou. O znamení zlomenej pýchy, o zlomenom kríži.“
„A bude to určite dobré znamenie, rebeleben?“
„Určite. Teda myslím si, že áno. Veď prečo by mi inak Hospodin poslal tento sen?“ pokýval hlavou rabín a na chvíľu sa zamyslel.
„Auschwitz,“ povedal zrazu.
„Čo? Kto? Vypotený?“ spýtal sa Ben Löewe prekvapený, že rabín prešiel zo Vznešeného jazyka na niedrigesprache.
„Ale nič, to ma len tak napadlo.“ odvetil rabín a pochytil ho ťažký smútok, ako vždy, keď sa vnáral do tajov kabaly.
V to odpoludnie po nešporoch začal pogrom.
Z hostinca sa vyrojila tlupa opitých tovarišov a inej proletárskej zberby a tiahli uličkou geta. Pokým vykrikovali: „My sme tu doma!“ a vytĺkali okná a dvere na domčekoch židovských obchodníkov a starinárov, stráž sa iba usmievala nad mladíckou bujarosťou. Ale keď sa zhŕkli okolo stĺpa postaveného na pamäť nejakého zabudnutého no dôležitého víťazstva vladárovho predka a začali ho ochciavať a dokonca jeden chasník, asi predtým vdychujúci dym z americkej alebo nebodaj indickej trávy, sa nerozpakoval a nečitateľný nápis o víťazstve ovracal, stráž tvrdo zakročila. Takticky a hlavne rýchlo sa stiahla do neďalekej strážnice a zabarikádovala sa tam..

„Zabili nám Krista!“ zúrivo kričali dôchodkyne a so zdvihnutými dáždnikmi zaútočili na posledný domček.
Darmo sa Ben Löewe bránil, že on sa neholí, lebo britvy sú drahé, rozvášnený dav pošliapal zeleninovú záhradku a chytil prasa vracajúce sa zo smetiska.
Potom pri pečenom mäse a tokajskom, ktorého súdok im Ben Löewe so slzami v očiach vlastnoručne vygúľal z pivnice, spievali nábožné piesne až do hlbokej noci.
- - -
Bola to krásna letná noc. Mesiac v splne osvetľoval krajinu, ticho prerušovalo len vzdialené zavíjanie vlkolakov.
„Ej, vej! Už aby sa to znamenie zjavilo.“ bedákal Ben Loewe, trhajúc si od zúfalstva bradu pri pohľade na došľapané hriadky a váľajúce sa kosti okolo dohasínajúceho ohniska.
V tú chvíľu chcel byť na mieste zvanom Auschwitz...
- - -
Ôsmy deň Boh stvoril Vladárstvo a išiel sa pozrieť, či je to dobré.
Boh bol mimozemšťan.
Kto mohol za to, že prijal podobu prasaťa pasúceho sa na smetisku?