04 Ihor

Knieža Ihor bol splodený počas jednej romantickej noci, keď kňažnú prepadla tlupa potulných Tatárov.
A zatiaľ čo Tatári rozvešiavali po okolitých stromoch črevá príslušníkov sprievodu, kňažná bola znásilnená agom, jeho pobočníkom a potom postupne vracajúcimi sa členmi tlupy.
Ako najstarší syn bol rozmaznávaný až do dospelosti v kartuziánskom kláštore. Vďaka tomu prežil epidémie čiernych vredov, ktoré sa v priebehu siedmych rokov prehnali Vladárstvom.
Keďže kniežaťu Volodymyrovi pomreli aj všetci ľavobočkovia z podhradia, dal doviezť z kláštora Ihora a pretože Volodymyr už bol značne senilný, privítal ho ako milovaného syna.
O pár dní starý pán pri kŕmení holubov vypadol z okna na najvyššom poschodí donjona.
Ihor si z kláštora okrem mlčanlivosti a striedmeho života priniesol náklonnosť k mníchom.
Vždy mal nejakého v cele v najhlbšej pivnici hradu.
Cez deň bil mnícha on, v noci mních jeho.
Bol horúci letný deň, keď za ním do mučiarne pribehol spotený veliteľ stráží: „Vaša Výsosť, Vaša Výsosť, drak!“
Ihor odvrátil svoju asketickú tvár od mníchovho skrvaveného chrbta: „!?“
„Hlásim, Vaša Výsosť, že na severe v Temných horách sa objavil pred týždňom drak. Najprv zožral pomätenú Johannu aj s mrcinou, na ktorej nahá obchádzala samoty a huckala poddaných povstať do svätej vojny proti akýmsi Britanom. Potom upiekol tú starú čarodejnicu od Stračej nôžky, takže okrem sklamaného inkvizítora nik ku škode neprišiel. Ale predvčerom sa stratil barón de Buta aj s kompániou, s ktorou si vyšiel na lov elfov.“
„Na moje pozemky? Pytliak prekliaty, nech ho parom vezme!“
„Parom to nebol, Vaša Výsosť. Najprv sme mysleli, že elfovia, ale keď sme našli jeho pravú ruku ešte držiacu holbu so zvetraným pivom, pochopili sme, že to bola onakvejšia príšera. Sídli vraj hlboko v horách v nejakej trpaslíckej jaskyni, kde nevedú žiadne cesty, ak nerátame starý pašerácky chodník do Poľska a malú uhliarsku osadu pri ňom.“
„Hm, hm“, dumal Ihor medzi šľahmi: „Priprav ľudí, zajtra vyrážame!“, a vedel, že bude mať veľmi nepokojnú noc, lebo mníchovo telo sa zachvievalo v predsmrtnej triaške.
Alebo sa ten kujon mních smial?
- - -
Ťarchu svojho spontánneho rozhodnutia Ihor pocítil, keď na neho navliekli brnenie, ale cúvnuť mu nedovoľovala jeho česť a rumpál, na ktorý ho zavesili, aby mohol nasadnúť na koňa. Chcel skríknuť Hŕŕ na nich! ale z úst mu vyšlo Őrgh , alebo niečo podobné.
- - -
continue...