Stratiť

Myslela som si, že to bol celkom obyčajný deň ako pár stoviek dní pred tým. Mýlila som sa!

Sedím na lavičke, okolo mňa pobehujú holuby s hladným pohľadom a slnko ktoré sa mi pred pár minútami smialo do tváre nehybne stojí za zástupom mračien. Obraciam list po liste nevnímajúc pohyby naokolo. Nevnímajúc nič. Ani tieň, postava ma nedonútili zdvihnúť oči od príbehu, ktorý sa nie veľmi líšil od môjho vlastného.

„Čo to čítaš?“, ozvalo sa výrazným hlasom z pravej strany lavičky. Aj keď neochotne, predsa som zodvihla oči...Vedľa mňa sedelo dievča. Na pohľad celkom obyčajné...nohy, ruky, hlava, na tváry úsmev.
„Ja som Táňa...a ty“- ohúrila môj mozog premýšľajúci o deji knihy ďalšou otázkou. Mlčala som. Moje ticho ju neodradilo, mala som dojem, že jej naopak vyhovuje.

Ďalej pokračovala v monológu, ktorý som jej nemala v úmysle kaziť. Neviem odkiaľ to dievča prišlo, nikdy predtým som ju v parku nevidela. Po hodine som sa pobrala domov. Na moje prekvapenie dievča, prepáčte Táňa išla so mnou. Keď som sa otočila, s prosbou aby ma nechala, len sa letmo usmiala a razila si cestu ďalej. Nerobila som si ťažkú hlavu. Veď ju to raz prejde, stále som si v duchu opakovala. Viete čo bolo na tom najzvláštnejšie? Neprešlo! Bola milá, nemohla som ju nechať na ulici. Poznám veľa ľudí, ale ani jeden mi nepoložil toľko otázok ako Táňa.

Bolo to ako nočná mora, sedela so mnou pri stole, na lavičke, pri posteli, dokonca aj v kúpelni...Kedy si bola naposldy v knižnici, ako dlho sa učíš hrať na flaute, prečo nemáš priateľa...Kedy? Ako? Prečo? Nezvládala som to, trvalo to viac než rok, najdlhší rok v mojom živote.

Nemohla som spať, jesť, nesústredila som sa ani na tie najmenšie a najbežnejšie veci, ktoré som predtým brala ako samozrejmosť. Jedného letného dňa som sa rozhodla ujsť. Zašli sme do obchodu za rohom, kde každý deň chodím nakupovať. Skúsim to! Teraz alebo nikdy...Rozbehla som sa, ako som vládala, moje pľúca kričali od vyčerpanosti. Konečne som zahla do ulice kde som sa predklonila so snahou chytiť dych. Zalial ma pocit šťastia, konečne som mohla zdvihnúť hlavu bez obavy zo zbytočných otázok. Stála tam, oproti mne, neustále sa usmievala a.....pýtala.

Po viacerých neúspešných pokusoch úteku som to nakoniec vzdala. Je to môj osud. Zapáčila som sa jej, asi som v niečom predsa výnimočná. Prešiel ďalší rok. Vtedy sa to stalo. Išla som, prepáčte, išli sme do obchodu za rohom. Kedy si kúpiš psa? Ako sa dostaneme na druhú stranu? Prečo sú rožky z múky? Na rohu stála žena s gitarou v ruke. Nebolo na tom nič zvláštne, až na Tánin výraz, keď ju zbadala. Mala v očiach tie isté iskričky ako keď sa díva na mňa. Zastala pri nej a s letmým úsmevom na tváry spustila:“ To je gitara? Ako sa voláš, ja som Táňa...

Prišla som domov...po dvoch rokoch opäť sama. Sadla som si na stoličku, otvorila dva roky nedočítanú knižku a po pár slovách som sa rozplakala. Myslíte si, že od šťastia?!?