Modlitba

Šiel som tam naspamäť a vôbec nie sám. Tieň sa za mnou vliekol ako sivý zákal a robil tak všetko pre to, aby som ho chcel zradiť. Nakoniec som sa ocitol dosť ďaleko od Slnka aby som sa ho konečne nadobro zbavil. Vesmír sa javil ako príjemné nič a nič nenasvedčovalo tomu, že bude plakať so mnou. Plač bez tieňa v pätách je odľahčený o neustále obzeranie sa dozadu, či so mnou niekto nesúcíti. Tak sa to dokonalé súznenie konečne odtrhlo od tej dvojice v online zdieľaní a už som sa neľutoval, aby som sa vzápätí nestal obeťou vlastných pohľadov úkosom. Ak by sa mi hlava roztočila ako naschvál, nechal by som si to ľúbiť a s priznanou odstredivou silou by som ju prinútil hľadať svoj vlastný tieň, kým by ho nedobehla v rotačnom ošiali z predpeklia klasickej fyziky. Tak či onak, čo iné by vás napadlo, keby ste boli v mojej úlohe nekonečného tuláka po preddefinovaných rozchodoch s vlastným ja?
Ony to v podstate jasne povedali. Vraj som sám na to prišiel, že ony sú v tom nevinne a majú naponáhlo. Tak som súhlasil, nech sa poberú po svojom. Avšak hneď keď zmizli za rohom, som si uvedomil, že mi vzali viac ako dostali. Dal som im vtedy „Zbohom“ a ony si vzali Boha, akoby celé lúčenie nebolo formálne. Zavolal som, že - Čo je vám, zle? Stenali pod ťarchou bremena, ale boli na to dve a uháňali na západ. Ohlušené rockovou hudbou zo slúchadiel sa striedali v určovaní tempa.
Na čo je toto všetko dobré? Povedal som si a upadol do odkiaľsi odkukanej letargie. Naraz som sa vzpriečil, vyskočil na rovné nohy a poďho za nimi!
Ibaže na západe boli tiene práve dlhé, pretože akurát zapadalo slnko, za mnou bolo akoby pred búrkou a ja som letel bezhlavo za nimi, neuvedomujúc si fakt, že slnko nie a nie zapadnúť aj s tými svojimi dlhokánskymi tieňmi, čo sa stelú po zemi. Umorený a napokon aj porazený som sa zastavil, padol do žltého piesku a slnko konečne zapadlo za obzor. Zbadal som Večernicu a s pocitom neskutočnej ťažoby na viečkach zaspal.
Snívali sa mi. Až tak sa mi snívali, že som sa uprostred sna prebudil pokrytý snehovými vločkami. Vstal som, okolo všade bielo, iba podo mnou tma. To som ešte netušil, že som sa zobudil ako vlk. Keď som si uvedomil, že stojím na štyroch nohách, mi to došlo. Pocítil som hlad a nástojčivo som sa začal zaoberať myšlienkou na nejakú korisť. Nikde ničoho a oblizovať si čumák by bolo to jediné, čo ma čakalo celú noc. Tieto vlčie premeny som už mal v minulosti veľakrát za sebou, čo ma iba utvrdilo v presvedčení, že musím konať. S plným vedomím svojej prevahy som si začal značkovať svoj revír.
Zavetril som známy pach. Ako je to možné, veď predsa nemohli ostať na polceste tak, ako ja?
Zbadal som ju opodiaľ. Sedela, alebo čupela a v náručí mala bieleho zajačika. Pozerala sa naňho s láskou, ktorú som si prial vtedy ja. Ani nezodvihla zrak, iba čo spievala akúsi známu melódiu z top výberu. Tak som si ju vysníval a teraz ten sen zreálnel, až to zabolelo. Zrazu napriamila šiju, poobzerala sa a spozorovala ma. Obraz náhle zmizol a vtedy som si uvedomil, že korisť bola nadosah.
Pravdaže, boli to ony. Jedna sama sebou a zajac - tá druhá. Vlčí inštinkt nezlyhal, pach tu stále bol. Kam však zmizli tie dve? Chodil som dookola a nespúšťal miesto z očí. Vedel som, že dravý vták na jedli nado mnou čaká tiež na svoj podiel. Akiste videl to isté, čo ja. Roztiahol krídla, pohniezdil sa, ale neodletel. Nevdojak sa ozval ďalší podozrivý zvuk. Levia hriva sa vzápätí objavila na pozadí, zjavne sledujúca pachovú stopu môjho teritória. Silueta nečujne sledovala čiaru, ktorá by mohla znamenať akútne problémy. Som vlčia bytosť a s levom nemám skúsenosť, čo ma primälo cúvnuť do bezpečia v smere vetra.
Pozoroval som leva z úctivej vzdialenosti, vzdávajúc predom akýkoľvek pokus o uhájenie rovnocennej pozície na šachovnici zákonov divočiny. Milostivá noc žiarila tisícimi hviezdami a zo súhvezdia Pegasa sa akosi mimovoľne začala oddeľovať ďalšia súcnosť, tentokrát konská. Vývoj udalostí vcelku zábavný azda niekde na monitore, ale toto nie je klip, to je predsa skutočnosť!
- Ako viem, že je to skutočnosť? Lebo sa modlím, aby som neustále nemyslel na hlad, čo ma trápi. Zavýjam do noci svoje modlitby k Bohu, ktorého mi ukradli a hľadím si iba svojho. Tiahle vytie sa rozlieha prázdnou pustatinou. Už niet nikoho, všetky sýte zvieratá sa stiahli do svojich dúpät a nastražené uši mám iba ja, večný tulák. Teraz, keď som stratil aj poslednú nádej na lásku, lásku k tým dvom neskutočným sestrám, ktorá sa zhmotnila do persóny so zajacom, nasleduje úlet v pravom zmysle slova. Naspäť do vesmíru, kde sa láska neponeviera, nechodí po špičkách okolo obete, neprelepuje ústa, keď treba povedať – nie. Áno, boli dve, naraz a nekompromisne dve. Čo z toho, že si si mal rozmyslieť, ktorá bude vpravo a ktorá vľavo?
Tieň rozhodol za mňa. Vo večernom svetle zapadajúceho slnka vrhol šeď na jednu z nich. Ona to považovala za znamenie, vystrela ku mne ruku, ale z neba za ňou sa nato zablyslo. Na krátky okamih môj tieň padol na tú druhú, na opačnej strane, čo ona rovnako poznala ako znamenie, voľbu nebies. Ó Bože, čo si počať?
Šiel som tam naspamäť a vôbec nie sám. Tieň sa za mnou vliekol ako by som ho chcel. Žiadna z obidvoch sestier ma nenasledovala. Akiste nepovažovali za znamenie plač, ktorý ma úplne znemožnil. Druhý by si bol dávno vybral a basta. A punktum.
Vesmír sa javil ako príjemné nič a nič nenasvedčovalo tomu, že bude plakať so mnou. To druhé nič, akože "Nič pre nič", sa naozaj ale rozplakalo.