Tretia sestra

Nie je nič prirodzenejšieho ako blúdiť vesmírom hoci nahý. Hviezdy sú rovnako také a čokoľvek iné tiež. Usiloval som sa nerumázgať. Nebolo to jednoduché, pretože plačem celkom rád. Vraj, atyp? Tuto určite nie, lebo vesmír sa mi zdá precitlivelý a plače pri každej príležitosti. Nevedecké, že? A to je dôvod, prečo vesmír narieka, nechce byť totiž taký starý kus, za aký ho považujú všetci tí vzdelaní. Plače teda ako malé dieťa, ktorým naozaj je. Mám s ním často dočinenia a koľkokrát ho vidím, toľkokrát má červené oči. Najviac sa ho dotklo, keď objavili v ňom čierne diery. Nasledoval taký hysterický plač až sa mi zdalo, že to nemôže prežiť. Fyzici sú presvedčení, že - hľa - neživá príroda, nemôže mať citový život.
Nebudem sa prieť. Viem svoje a to mi stačí. Vesmír je životné podstatné meno. Práve teraz plače zase. Neviem, čo mu je, ale budem mu spievať, aby sa utíšil. Keďže nemá rád takzvanú „dobrú hudbu“, zaspievam mu stupnicovú uspávanku. CéDéEeFGéAHáCé, CéHáAGéeFEDéCé. Keď to zopakujem šesť či sedem razy, naskutku zaspinká ako dieťa. Z toho vyplýva, že je to batoľa a potrebuje rodičovskú zábezpeku. Len či to ide vo vesmíre spievať? Ide, pravda, treba vedieť ako na to.
No, to by už stačilo, však? Aj ja som sa obzrel, či sa za mnou niečo nedeje. Planéta Zem bola už veľmi vzdialená a chcelo sa mi spať. Ibaže kde si vo vesmíre nájdeš lôžko? Spať tak akosi bez prikrývky nebolo vábne, to vyzeráte mizerne.
Predsa len ma upútal nepatrný pohyb za mnou. Nebolo to ďaleko, tak na dohod kameňom. Nebudem už sám a preto začínam hľadať tieň, do ktorého by som sa skryl.
- Počkaj na mňa, vlčko uplakaný, nech ti poutieram slzy, povedala, lebo to bola ona, tá tretia. Asi som nedorobený, keď mi tak dlho trvalo, kým som narátal do troch.
- Som sa ponáhľala, ale stratila som stopu. Nie som vlčica, však? Utrúsila medzi zuby a oprela sa o mňa, lebo sa nemala o čo iné.
- Prepáč, nevedel som, že ste tri sestry. Napadlo ma a odmlčal som sa.
- Mala som taký sen, že sa tvoj tieň zastavil na mne, aby som žila. Zachránil si mi život.
Objala ma a nechtom mi začala zoškrabovať vyzrážanú soľ spopod očí. Potom pokračovala:
- Uskutočnili jadrový výbuch a ty si ma zatienil. Nevieš o ničom? Nevadí, ja viem. Prehodila si vlasy za ugh – náramenník zo samých zelených a modrých dielikov, taký, aký sa nosil kedysi pradávno pod pyramídami. Mala oblečené módne kalasiris so šupinatým vzorom a hlavu jej zdobila čelenka v zlate. Podala mi šerpu a bedrový pás s veľkým štýlovým trojuholníkom, aby som si ho obliekol.
- Vlčko, odteraz si zase človekom. Podotkla mimochodom.
- Už len kvôli tomu, aby si sa zosúladil. Pozrela na mňa svojimi hlbokými očami ako Nefertiti a sotva sa usmiala. Vzala ma za ruku a leteli sme naspäť. To som si myslel ja.
- Pyramídy sú nielen na Zemi, môj milý. Keď ti tie ukážem, zaplačeš. Plakať vo vesmíre nie je hanba. Je plný citu, nie ako vy, na Zemi ste presvedčení o opaku. Vy vidíte hviezdy, počítate ich a to je všetko. My sme iní, ale to vy neviete oceniť, pretože celkom myslíte postarom. Ste takí, čo človek, to ostrov. Zamyslene sledovala pás asteroidov, ktorý sa v diaľke objavil po ľavoboku.
- Ako tieto kamene, však? Chápavo som pritakal, ale nielen to. Stisol som jej ruku na znak pozemského ľudského citu.
Pristáli sme na jednom z nich, aby sme si odpočinuli. Bol dosť macatý, ale zároveň útulný, s povrchom plným ženských tvarov. Vynachádzavé, čo?
- Je to vlastne pohrebisko. Pošepla polohlasne.
- To vážne? Oponoval som prekvapene.
- Áno, ale je zvláštny tým, že je to cintorín bývalých lások. Zahľadela sa uprene na jeden bod, ktorým boli, ako som hneď nato zistil, akési hieroglyfy.
- Tu som pochovala sebalásku. Vieš, mala som depresie a tucet ďalších problémov. Našla som si ho , lebo práve tento sa hodil do môjho života. Práve tak, ako ty.
- Ostaňme chvíľu ticho. Cítim, že mi to niečo dáva. Už sa asi nikdy nevrátim do podoby vlka. Zarecitoval som to dôverne, využívajúc genius loci na bravúrny prednes vyznania:
- Neviem, odkiaľ ma napadlo uveriť ti. Si taká, ako tento vesmír. Plná sladkého citového bremena, ktoré ti chcem pomôcť niesť, ak dovolíš.
- Poď, pri pyramídach som doma. Odvetila priamo. - Volajú ma Sfinga..