Ľúb ma

Sfinga letela čoraz nižšie a nižšie. Mala robustné telo, samý sval a iba poprsie telovej farby, vyklenuté dopredu, čo nebolo veľmi v súlade so srsťou a pazúrmi na labách. Najviac podobná žene bola iba spredu, keď spustila krídla nadol, aby úplne zakryli všetku tú telesnú hrôzu a bizarnú nesúrodosť. Vtedy bola ale nádherná, vznešená a takúto ju ľúbim.
- Mám depresiu. Už to nevydržím, zase sa to vracia. Zaúpela a spadla na kamenný stupeň hore predo mnou.
Realita sa so mnou nemaznala. Šibala chvostom do prachu, mlátila okolo seba krídlami a keď mi zasypala hlavu spŕškami drobného piesku, mal som sto chutí sotiť ju dolu, na to miesto tam, kam patrí. Nestihol som sa ani odvrátiť a bola by ma hádam aj zabila, keby som bol o málo bližšie k drápom, ktoré veľkými oblúkmi krájali vzduch. Odskočil som nabok a z úctivej vzdialenosti nemo pozoroval tú hŕbu nešťastia.
- Prečo práve ja? Čo som komu urobila, že mám toto ohyzdné telo! Z očí jej striekali prúdy sĺz a aj tie boli akési mútne a tiekli z kamenných hrán kvádrov pyramídy ako nejaký sliz.
- Ako môžem milovať toto stvorenie, ak to tvorom vôbec možno nazvať? Položil by si na mojom mieste otázku nejeden.
- Nechceš prestať? Zrúkol som na ňu a hodil po nej kameňom. Ona sa začala smiať ako bez duše, ale mne sa zdalo, že ten smiech vychádza skôr z útrob pyramídy. Kamienok sa odrazil od cieľa a vrátil ku mne v podobe prsteňa. Pristál a navliekol sa mi priamo na prstenník.
- Čo ťa do toho! Robím si, čo chcem. Zaprela sa prednými labami do kamenného kvádra a celý schod predo mnou vychýlila zo svojej polohy. Sotva som uhol, kameň sa začal zosúvať nadol, dostal sa do vratkej polohy a z rachotom sa rútil dole, robiac pritom kotrmelce až sa odrazu rozlomil vo dvoje a ostal nehybne ležať. Keď sa nebezpečie pominulo, pozrel som sa smerom k Sfinge a takmer som skamenel. Za odvaleným kameňom sa dávali do pohybu ďalšie a ďalšie. Ibaže tie mizli, akoby sa prepadávali do vnútra pyramídy. Sfinga musela vzlietnuť, aby z mely vyviazla.
- Heéj! Nič sa ti nestalo? Zvolal som na ňu, aby som sa presvedčil, či je celá.
Iba sa otriasla od prachu a zosadla blízko mňa. Oči mala vytreštené a po depresii nebolo ani stopy. Svojím výzorom ma úplne odzbrojila a to čo som pôvodne chcel povedať, len som rozhodiac rukami ukončil. Ona zostala nehybná a dokonalá. Krásnu tvár pod riavou vlasov mala oslnivo bielu od úžasu. Ak človek zbledne, v takom prípade Sfinga obelie. Prsné bradavky tiež stratili farbu a takrečeno splynuli s pokožkou. V jej hlbokých, rozšírených zreniciach bolo niečo také impozantné, až sa mi zakrútila hlava a bol by som spadol, nebyť polohlasného – Ah! z jej pootvorených úst. Pery sa jej chveli biele ako krieda a iba oči mali farbu. Boli temné, anticky upreté doďaleka, kamsi za obzor, tam, kde sa striedajú v noci známe súhvezdia.
Neodvážil som sa osloviť ju teraz. Neviditeľný zdroj svetla na mňa vrhal jej verný tieň a ja som si konečne s uľahčením vydýchol. Diera, črtajúca sa na pozadí ešte zvýrazňovala kontrast s našimi bledými profilmi. Obaja sme hľadeli do vnútra pyramídy a neodvážili sme sa urobiť ani jeden krok bližšie k otvoru. Za ním sa odkrývala šikmá chodba a mizla v temnote.
Prisadol som si k Sfinge a pohladil ju po mieste, kde sa beloba pokožky tesne pod ňadrami strácala v začínajúcom sa osrstení zvyšného tela. To jej prinavracalo prirodzený odtieň pleti a farbu nadobúdali postupne aj stiahnuté a stále ševeliace pery. Rumenec sa nakoniec objavil aj na lícach, čo ju urobilo takou prirodzenou a ženskou, že by som odprisahal lásku k nej nie raz, ale tisíckrát. Namiesto toho som si neprestajne opakoval: - Bude lepšie, keď nevojdeme dovnútra, načo sa ponáhľať, nič nie je dôležitejšie ako láska.
- Ona podľa všetkého potrebovala teraz odpočinok. Ľahla si do uvoľnenej polohy tak, ako ju vídať v Egypte. Hlava ostala vztýčená, ale jej pohľad nebol napnutý, alebo strnulý. Zaostrila na bližšie neurčený bod na nočnej oblohe. Odrazu sa všetko pozitívne zmenilo na negatív. Biela na čiernu a naopak. Noc obelela a hviezdy sa premenily na miliardy čiernych bodiek. Beľmo na očiach stmavlo a zreničky zasvietili. Pohľad sa zviditeľnil do žiarivých lúčov vychádzajúcich z očí Sfingy. Presúvali sa po oblohe ako naozaj a boli veľmi sústredené. Vedel som, že premýšľa a preto som ju nerušil ani keď zatvorila oči a lúče pohltili privreté viečka. Napočítal som do desať, kým Sfinga už spala. Pravidelný dych pohyboval jej poprsím a ústa sa viac ani nehli. I ja som usnul a sníval sa mi sen, v ktorom bola pri mne žena, krásna od hlavy po päty. Iba krídla, jemné jako pavučina, jej ostali z predošlého mýtického zovňajšku.
To budem musieť vždy počkať až zaspím, aby som ju mal celú. Potom ale – čo je iba sen a čo je naisto pravda a skutočnosť? Ako budem vedieť, čo je z toho reálne? A koho vôbec ľúbim, Sfingu, alebo tú Druhú?!