Nemáš ma - nemám sa

Precitol som, pretože mi bolo zima od chrbta. Spal som na pyramíde a tá je k ránu úplne vychladnutá. Súhvezdia sa strácali v rannom brieždení. Neviditeľný zdroj svetla sa akiste pohyboval po oblohe, lebo keď som vstal na rovné nohy, môj tieň podchvíľou silnel, kým napokon nadobudol ostré kontúry. Sfinga už zase plachtila vysoko nado mnou a vyzeralo to, že má celkom dobrú náladu. Keď zbadala, že som sa postavil, vystrela predné laby a strmhlav sa rútila na mňa.
- Ako sa voláš? Predstavil si sa mi, alebo som tvoje meno už zabudla? Predostrela otázku, len čo zosadla. Keď sa rozvírený prach opäť usadil, dal som sa rozmýšľať, prečo by som mal zopakovať predstavovanie sa. Ani sám neviem, ako sa sfinga volá.
- Som Peter.. Nestihol som dokončiť.
- Vedela som to, tušila. Vždy sa mi snívalo toto meno. Povedala tajnostkársky.
Nečakal som takéto priznanie z očí do očí. Prsteň, ktorý mi bola nastokla včera na prst, ma pritom popálil, nevedno ako.
- Moje meno je Daniela. Sfinga Daniela. Určite smiešne spojenie, niečo ako Genovéva Halušková. Rozosmiala sa na celé ústa. Bola pri tom taááká pôvabná, že som sa na oplátku poznove nekonečne zaľúbil.
Všimla si to a dodala: - Máš také roznežnené oči.
Daniela si sadla na chvostom predom vyzametané miesto. Keď sa uvelebila, povedala rovnako nežne: - A čo teraz? Povedz, však si muž!
Prebehol mi mráz po tele, pretože som si spomenul na jej včerajšie vyčínanie. Všetko, hocičo, len nech ju neprepadne depka. Vstal som a z plna hrdla zakričal do otvoru v pyramíde: - Danieéélaáá..!!
Nestihol som dokončiť a zvnútra sa vzápätí ozvalo: - Miluúújeééém ťaáááá!!
Obaja sme vyskočili ako struny a to ticho , čo sa rozhostilo potom, bolo predzvesťou, ale čoho?
- Kto je tam? Spýtavo šepla, ledva som ju začul. Niekoľkonásobná ozvena v chodbe utíchla a my sme sa váhavo naklonili dopredu. Tma v diere bola nepreniknuteľná.
Odrazu sa z nej ozval chichot, najprv tlmený, ktorý však prerástol v bezuzdný ženský smiech.
- To ste vy? Nahnevane i prekvapene vykríkla Daniela. Zo šera sa vynorili dve postavy s gitarami v rukách. Z úzadia zaznelo úvodné bubnové sólo. Hneď na to začali hrať hudobné nástroje a obidve s lahodným úsmevom vyzvali svoju tretiu sestru, ukazujúc na opretú gitaru, aby sa jej chopila.
- Nebuúúudeem hraááať, budem iba spiééevať! Zanôtila, keď sa spamätala.
- Vždy ste tvrdili, že moje vtipy sú hrozne nudné. Ale tento vtip vám naozaj vôbec nevyšiel. Vysmiala sa im do tváre.
- Ale najväčšia bordelárka tiež nie si, však? Rozhorčene ukázali prstom za seba, na jamu v stupňovitej stene. Potom rozozneli struny a rytmus bubnov sa rozliehal do taktu, určovanom metronómom, ktorý bol vztýčený na pozadí skupiny až po vrchol pyramídy.
- Ste úžasné s tým kyvadlom, naozaj super vynikajúce, nádherné, cool! Vyznal som sa z obdivu k nim úplne spontánne.
Ako tak hrali, Daniela pohybovala obnaženým kolenom do rytmu a ja som pochopil, že to nie je sen. Vynímala sa tam uprostred sestier ako naozajstná sfinga, s výrazom tváre, takým podobným známemu obrazu z učebníc dejepisu, venovaných staroveku. Stála mi zoči-voči a jej sestry tesne pri nej, každá otočená viac ako bokom, takže tvorili akýsi trojlístok. Ibaže, Daniela už nemala telo sfingy!
Bál som sa, že keď dohrajú skladbu, sen sa rozplynie a sfinga opäť obrastie srsťou, zmení sa zo ženy na polo-ženu aj s jej depresiami z toho údelu. Predstavoval som si ju ako sedí na zadných levích labách, držiac v tých predných hudobný nástroj, ktorý by nešťastnica hodila za seba a rozmetala celý ten utešený obraz okolo nej na kusy.
Počas celej skladby som tŕpol a nechcel som sa prebudiť do očakávanej reality.
Tiahle vlčie vytie sa rozľahlo z pyramídy. Videl som si na čumák, ktorý sa objavil v naprostej blízkosti mojich očí. Zavýjal som tiahlo, so zdvihnutou hlavou nahor, až kým neskončili posledné tóny piesne. Doznela ozvena záverečných akordov a do diaľky bolo počuť iba vlčí jednohlas, taký nepodobný ničomu, čo možno uznať za spev..