V moldavskej stepi 2.

Taká si, moldavská step! Dnes nie veľmi tichá, ako onehdá a sprava dolieha ku mne tlmený hluk z diskotéky v dedinskom kulturáku, lebo je sobota. Tie isté nové skladby, čo sa hrajú práve v puboch v Los Angeles, frčia aj v Kišineve alebo tu. Dievčatá tancujú vnútri samy, mužská časť návševníctva so záujmom sleduje, čo pripravujú „prikolištii“ pred lokálom a vari bude bitka. Do toho všetkého kŕkanie žiab, aspoň tie komáre menej pištia, lebo sa trochu ochladilo.
Staré dobré hviezdy svietia z neba tak, ako nikde inde ďalej na západ. Povetrie je oprostené od závojov priemyselného dymu. Nachádzam sa v krajine, ktorej zlé jazyky hovoria – Popoluška Európy. Nie tak dávno som sledoval vlog dvoch našich cestovateľov vo veku tridsať rokov, ktorí sa tu tak nudili, že po dvoch dňoch sústavného pobytu v aute na cestách a hľadaní nejakého zaujímavého čohosi, sa vyparili odtiaľto ako ten príslovečný čmud preč. Nafotili len zopár pseudo-eklektických domov lokálnych novopečencov, čo hádam pre nich a ich priateľov doma by ešte stálo za reč.
Dominantnou črtou našej doby je ľahostajnosť. Neskutočná, presvedčivo konečná, vo svojich dôsledkoch tak zadefinovaná ako drvivý dopad asteroidu. Niet úniku pred ňou, nikam a nikedy. Preto som teraz horeznak na tejto, mojím telom zohrievanej hline a takmer sa jej dotýkam ústami. Vai sarmana turturica… nádherne spievala krásna Maria Dragan, keď ju nakoniec opustili tí, čo pre ňu nemali súcitu ani za nechtom, pre zničenú existenciu s takým úžasným stand up-om na začiatku jej umeleckej kariéry.
- Ahoj, Peter. Začul som mäkký ženský hlas, taký nepodobný dnešným sebavedomým a konkrétne cieleným osloveniam.
- Ďakujem ti, že si prišiel na moje obľúbené miesto. Priala som si nespočetne veľakrát, aby sa našiel niekto, čo by bozkal túto zemičku. Ja som ju rukami hladievala a s láskou sa k nej prihovárala. Písala do nej prstom svoje srdečné vyznania. Áno, bozkávala som ju, nie len prešľapala krížom krážom. Vychrlil prúd nežností ten záhadný zamatový a zároveň príjemne zvonivý hlas, podobný slzeniu.
Nemusel som sa pýtať – Kto si? Poznávam hlas. Mám ho vrytý hlboko vo svojej audio-pamäti, oddávna, odkedy som prepadol vášni pre ľudovú hudbu. Odjakživa, kým moji spolužiaci a kamoši z ulice sa nadchýnali „top hudbou“ z vychytených médií, nemal som nič z toho, čomu venovali oni svoj eminentný interes. Tak som sa ocitol na okraji preferovanej kultúry aj s jej príveskami všetkého druhu a duhu - neduhu. Trpne som znášal návaly krvi do hlavy, keď okolo znel iba taký, či onaký rock, pop, metal mix. Pamätám si scénu z filmu „Lautarii“, kde besarabský šľachtic - bojar, ohúrený módnou vlnou hudby, importovanej zo salónov a pódií vtedajšieho kultúrneho sveta, poslal tradičných potulných muzikantov odo dverí svojho sídla kade ľahšie.
- Si to ty, Maria? Vždy som túžil podať ti ruku a objať sa s tebou. Čo to s tebou porobili? Keby som bol vtedy vedel, nenechal by som to tak a stoj čo stoj by som sa nejako už dostal do Balauresti a vytrhol ťa z tej beznádeje. Odrecitoval som komusi do vzduchu viac nado mnou ako vedľa.
Nikto neodpovedal. Vzduch bol pri zemi vlhký a chladný, nasiaknutý pachom vňate od vyoraných zemiakov. Na rozhraní poľa a do diaľky ustupujúcej stepi sa objavili práve teraz nad ránom ovce s pastierom. Pomaly sa blížili ku mne a ja som nehnute ostal ležať, schúlený do ošuntelej mikiny, s nohami v ruksaku. Asi som zdriemol na okamih, lebo keď som sa znova prebral, boli už celkom nadoraz. Jedna sa priblížila pyskom k mojej hlave a fučala mi teplý vzduch z nozdier rovno do očí. Kýchol som na ňu nečakane, ona odskočila, čo hneď upútalo pozornosť strážcu stáda. Podišiel, obzeral si ma pekne zblízka a ja som iba zodvihol ruku a zo zeme mu zasalutoval.
- Salut, baiate, ce mai faci aici? Spýtal sa ochrapteným hlasom. Akiste si myslel, že som z tej ponocujúcej partie z casa de cultura.
- Nu va suparati, mošule. Traiesc cum štiu, sunt strain. Odvetil som v jeho rodnom jazyku.
- Si hladný? Na, syn mi dal viac, ako zjem, vezmi si. Ponúkol ma polovičkou chleba, natretého horčicou s nakrájanou cibuľou.
- Ďe unďe ješť? Hovoril na mňa mäkkým moldavským nárečím. Blízkosť slovanského živlu o niečo vyššie na sever od nás, bolo cítiť v každom jeho slove.
- Din Europa centrala, de pe malul Dunarii. Poznamenal som, akoby sám pre seba.
- Luati loc, mošule. Ati fost acolo? Spýtal som sa ho po chvíli, prežúvajúc domáci chlieb s dosť ostro popaprikovanou nátierkou.
- Najďalej v živote som bol v Nisporeni, pár kilometrov odtiaľto. Ani na vojnu ma nezobrali, pre všelijaké neduhy. Pastierčim takto od svojich štrnástich liet. Aby som písať nezabudol, čmáram do piesku. Ale počítam naspamäť ako komp. Jeden, čo je z dediny a rozumie počítačom, mi povedal, že som vyvolený, či výnimočný, či také niečo. Pochválil sa a oči sa mu rozžiarili v odblesku vychádzajúceho slnka.
- Ovce máš spočítané nesporne. Vysmial som ho nemiestne, ani neviem ako a prečo.
- Naťukaj si do mobilnej kalkulačky 386 krát 683. Je to… je to 263638, však? Nedal sa pastier. Spýtavo sa pozrel raz na môj telefón a potom do mojej tváre.
Postláčal som tie čísla a naozaj, bolo to toľko. Nedôverčivo som zagánil na neho, pretože tým istým zapamätaným príkladom mohol ohúriť už kdekoho.
- Teraz vyskúšam ja teba, ako sa to voláš vlastne?
- Peter, a ty?
- Dimitrie, ale volajú ma Dima. A hneď pokračoval:
- Rýchlo odpovedz, kým napočítam do desať: Koľko je jedenásťcelájedna mínus jednacelájedenásť?
- Deväťceláosemdesiatdeväť. Odpovedal som, keď sa priblížil k zeče.
- Vidno, prepáčim ti to, že si cudzinec a nevieš rumunsky počítať. Zadaj do kalkulačky a uvidíš, že si mimo o celú jednu desatinu. Žiadal odo mňa pastier.
Urobil som to pre zaujímavosť a mal pravdu. Ak to takto bude pokračovať, moja sebaistota sa odparí načisto. Vytiahol som ploskačku cuiky a ponúkol glg.
- Nemalo by sa, ešte ani nezvonili na nedeľnú bohoslužbu. Povedal stiesnene. Práve v tom okamihu sa rozozvučal zvon z ihlanovitej veže cerkvi. Vcelku striedmo vyzerajúci chrám s výrazne nenatretou kupolou, ako je to všade inde tu zvykom, pôsobil dominantne a už dávno nahradil starší drevený.
- Postrážim ti stádo, ak sa chceš ísť pomodliť. Ponúkol som sa ochotne. Nepovedal nič a zdvihol sa s námahou odísť.
- Tu máš, daj za mňa do pokladničky, k ikone. Povedal, podávajúc mi zožmolenú papierovú bankovku.
- Už musím ísť, ovce ma obehli. Nehnevaj sa, je čas, ak chceš ísť na služby Božie. Spievavala tam aj Maria, veď azda vieš, tá, čo bola odtiaľto. Naša Edith Piaf…