V moldavskej stepi 3.

Mladý C. Golembiowski sa vo Viedni stretol s Antonom Brucknerom, ktorý sa s ním stotožňoval v obľube jednoduchého vidieckeho prístupu k otázkam života. Čo si ešte rodák z Bukoviny mohol priniesť i s nádejnou kariérou naspäť domov? No, predovšetkým skúsenosť s ohromujúcim rozmachom hudby 19. storočia, priamo od zdroja toho všetkého pohybu vpred v hlavnom meste monarchie na Dunaji. Víno, rozlievané pod bránami v Grinzingu, nebolo teda to jediné, čo mu dávalo aký taký pocit domova, hociako vzdialeného od vodopádu Huk v Šipotele Sucevei, kde uzrel svetlo sveta. Niekedy mu pritom prišiel na myseľ otec Iraclie, ako stojí v popredí dreveného chrámu s bizarnými tvarmi, ktoré sa nikde inde nevyskytujú, pravda, s výnimkou takmer tisícových, redšie obývaných výšok tohoto nemenej bizarného karpatského kúta. Dovysoka čnejúca Bukovina sa spolu s riekou Suceavou smerom na východ rýchlo prepadá do Siretskej planiny, kde sa darí feteaske, muškátu a iným odrodám hrozna.
Golembiowski si napokon navracia starootcovské rumunské priezvisko, ktoré preslávi po celom svete jeho Balada pre husle a orchester. Popri ňom však aj iní slávni interpreti, ibaže samoukovia na hudobné nástroje, obiehajú vtedajšiu nóbl Európu, aby ešte naposledy zažiarili, kým všetko pohltia kontúry blížiaceho sa zlovestného tieňa I. svetovej vojny, čo zadupe romantizmus spolu s klasikou 19. storočia s definitívnou platnosťou do prachu dejín.
- Tomaaááá! Začujem odrazu povedomý hlas Leanky z filmu „Lautarii“ režiséra Emila Loteanu, ktorý svojho času vysoko zabodoval napríklad v Taliansku. Husľový virtuóz Sergiu Lunchevici v ňom bravúrne zahral starnúceho potulného muzikanta z Besarabie Tomu Alistara, ktorý potom, čo na turné vtedajšou Európou zažil neuveriteľný úspech, hľadá teraz, na staré kolená, lásku svojej mladosti a všetky zarobené peniaze je hotový dať za čo len jedinkú informáciu o nej.
- Tomaáá! Zaznie z trávnatého brehu riečky na druhej strane. Zastavil som sa a skúmavo hľadím na postavu dievčiny v kvetovaných šatách siahajúcich až po zem. Zakývala mi. No, najskôr si ma s niekým pomýlila, pomyslel som si a chcel som pokračovať svojou cestou. Ona však zišla z chodníka, čo sa kľukatil popod stromy s hniezdami vtákov, z ktorých s neprestajným krikom vyletovali kŕdle mláďat. Vošla ako víla do rieky a začala sa brodiť vodou krížom ku mne. S obavou som sledoval jej neisté pohyby a skutočnosť, že sa čoraz viac norila do prúdu.
Skočil som do vody a zahodiac batoh z pliec na breh, išiel som jej naproti. Uprostred rieky bol ostrovček štrku a keď som ho dosiahol, zbadal som, že je s ňou zle. Voda jej podmývala nohy a zakolísala sa. Hlavný tok bol predo mnou a ona uprostred neho hľadajúc pevnú zem pod nohami, naklonila sa zrazu nabok a silný prúd stredom rieky ju začal unášať.
- Ajuta-ma! Tomaaa, te rog! Volala na mňa a zúfalo máchala rukami hore dole.
- Bláznivá jedna, streštená… Precedil som pomedzi zuby a vrhol sa naspäť do vody. Nebol problém dostať sa k nej, ale bolo ťažké dostať ju z toho von. Zdalo sa, že vie plávať, ibaže tie šaty sa jej obkrútili okolo tela a nemohla poriadne vystrieť ani nohy, ani ruky. Našťastie nás prúd unášal k ďalšiemu ostrovčeku. Pocítil som pod sebou dno a snažil sa vliecť ju tým smerom. Konečne sa podložie začalo dvíhať a boli sme vo vode tak do pol pása. Prúd tu nebol vôbec prudký a vyplahočili sme sa na suchý a horúci piesok. Opodiaľ ležala zdochlina psa, napoly ponorená vo vode.
Ťažko sme dýchali a ja som po dievčati pozeral asi tak, ako sa hľadí do slnka, keď je po búrke. Celá bola mokrá a tie šaty na nej viseli ako z konárov, všade čurčala voda a do toho všetkého sa miešali závany zápachu rozkladajúcej sa mŕtvoly.
- Tak a je to. Povedal som pekne po našom. Dievčina zmraštila čelo, utrela si ho opakom ruky a neisto poznamenala:
- Nu esti Toma. Sigur, ca nu. Dar multumesc pentru tot. Začala si naprávať šaty, ktoré ju studili na celom tele.
Pozrel som do vody, aby som preskúmal, kade by bolo možné čím prv sa prebrodiť na breh. Našťastie ten okraj rieky, na ktorom ostal povyše ležať môj batoh, nebol ďaleko. Voda tam tiekla pomalšie a tak sme si, držiac sa za ruky, prekliesnili cestu medzi nánosmi všakovakého prútia a bahenných jazierok. Breh bol v oblúku pomerne vysoký a ledva sme sa po psote vyškriabali nahor.
- Asteapta, am bagaje mai sus. Povedal som jej v jej rodnej reči a poďho po svoje veci.
Naučil som sa celkom slušne rumunsky, lebo túto krajinu som navštívil, no, nespočetnekrát. Raz mi povedal jeden spolusediaci vo vlaku, že mám brašovský prízvuk.
Keď som sa vrátil na miesto, kde som nechal svoju spolukúpajúcu sa, nenašiel som nič. Ani stopa, no vôbec nič. Akoby sa nebolo pred chvíľou niečo prihodilo, tráva bola rovná a vysoká, prerastená pŕhľavou a bodliakmi, ktoré sa mi zachytávali na mokrých nohaviciach.
Mimovoľne som zablúdil pohľadom na náprotivný breh a zrazu som prestal dýchať. Išla tam taká mokrá, ako bola predtým a ja som nevedel, čo mám robiť. Zavolať na ňu mi pripadalo akési čudné, pretože mi vŕtalo v hlave: - Ako sa tam, na opačnú stranu, preboha, mohla dostať? Ani sa neobzrela a vzďalovala sa, kým som z nej videl už iba tie mokré vlasy s niekoľkým pramienkami suchších, ktoré jej tancovali vo vetre okolo hlavy. Kráčala niekam v ústrety zdvíhajúcemu sa predhoriu Karpát, až kým nezmizla z dohľadu úplne.
Sadol som si do trávy, vyzliekol zo seba tú mokrotu a rozvešal háby po konároch padnutého stromu. Zdvíhal sa vietor, a od severozápadu sa objavili tmavé mraky, veštiace buďto nečas alebo poriadnu búrku. Z oblohy sa dalo vyčítať, že je po idylke. Keď začalo po chvíli hrmieť, zvesil som polosuché veci z poprepletaných konárov a narýchlo všetko ostatné nahádzal do vaku. Náhle som sa otočil, lebo zozadu na nohe som pocítil akýsi dotyk. Psí čumák sa mi opieral do lýtka a … Pes, navlas podobný tomu v rieke, sa tlačil ku mne a s približujúcim sa dunením hromov sa chúlil, akoby chcel vliezť kamsi do úkrytu.
Niečo som už vedel o miestnych búrkach. Step sa začínala hneď od ľavého brehu rieky. Potľapkal som svojho nového spoločníka po temene a chlácholivými slovami upokojoval, čo sa mi očividne aj darilo. Znezrady sa ohromne zablyslo a udrel hrom.
Veľké kvapky dopadli na zem a začalo pršať. Pes sa rozbehol stranou a uvidel som na vrcholkoch trávy, kadiaľ beží. Utekal som za ním, lebo sa zdalo, že dáky azyl bude nablízku. Do cesty sa mi postavilo prvé stavisko rómskej osady. Pes tam stál a vrtel chvostom. Stará cigánka len kývla, aby som vošiel. Schoval som sa teda trochu zhrbený pod prístrešok a lejak mohol začať.
- Cum te cheama? Opýtala sa, ukazujúc pritom pomerne pekné biele zuby.
- Sunt Petru, si sunt strain. Odvetil som nahlas, kým vonku besnel živel.
- Leana, ma numesc Leanka. Povedala ona a ja som ostal, akoby omráčený.
- Vypozorovala to, zatvárila sa ustarostene a ponúkla mi starú vyrezávanú stoličku s chýbajúcim operadlom.
- Toata tara este deja sub apa. Raurile ies din maluri. Domnule Dunmezeu… Prekrižovala sa trikrát a pobozkala nakrivo zavesenú ikonu na zárubni dverí.
- Sfantu parintele Arsenie Boca, ruga pentru noi, pacatosii…
Aj ja som sa prežehnal tak, ako je v týchto krajoch zvykom. I mafiáni sa križujú…
Rieka zmohutnela a hučala ako vodopád. Horami sa muselo prehnať tornádo, lebo dolu prúdom unášalo množstvo vetiev, ba celých kmeňov. Keď voda začala siahať až k prahu do domu, vzal som starenku na ruky a vyniesol von. Kráčal som hore do kopca, odkiaľ sa cez valiacu sa vlhkú hmlu dalo vidieť až k rozvodnenej riave. Na starenkin domec sa rútil odhora iný, zaprel sa doň, zaprašťalo to a vzápätí to brala všetko voda. Psa nebolo.
Na druhý deň som sa rozlúčil s pani Leankou v telocvični miestnej školy. Nemá sa kam vrátiť. Na mieste jej domčeka je teraz nové koryto rieky, také pokojné a hladké. Starosta obce čosi komusi zavelil a bagre sa dali odstraňovať záľahy trosiek. S mobilom na uchu chodil hore dole a riadil vyprosťovacie práce. Najprv spriechodniť cestu, znela téma práve nastávajúceho dňa…
Taká je step. Aj takáto je. Rovnaká, pri Sirete, Prute, alebo okolo Dnestra. Voda z hôr sa v nej rozleje doširoka, doďaleka, z tých brehov vyvolená…