V moldavskej stepi 4.

Na priedomí jednej z roztrúsených usádb v rodnom Liveni neďaleko Botosani, priam v srdci Moldavska, stojí chlapček a cvičí z nôt. Nie, do školy ešte nechodí, ale hudobnú gramotnosť si priniesol kto vie odkiaľ, možno by nám to povedal, nebyť jeho sústredenej hry na husličky – hračku, ktoré mu vystrúhali pre potešenie. Práve hrá valčíkovú skladbu „Dunajské vlny“ od I. Ivanoviča.
Svetoznámy vačík, ktorý by dakto bez váhania pripísal Johannovi Straussovi, vznikol , čuduj sa svete, v Bukurešti, kadiaľ Dunaj zďaleka ani netečie a ani „walzer“ nemá svoju kolísku. Autor venoval skladbu manželke vydavateľa Constantina Gebauera, ktorý bol po starom otcovi rakúskeho pôvodu a v Bukurešti prevádzkoval veľkoobchod s hudobnými nástrojmi.
Mládenčeka volali George a čoskoro začal komponovať. Zarovno so šlabikárom a prvou písankou. Všade naokolo bolo podchvíľou počuť z ulice, či z poľa spoza záhrad píšťalku. Fluieraš sa vždy uplatnil, ak sa zdala chvíľa dlhou a nič sa nedeje. Dnešný svet, ohučaný megafónmi informačných tokov, ktoré nikdy nespia a prekotnej honby za čímkoľvek, s čím je záhodno zvečniť selfíčko, pousmeje sa nad oldies tohoto dávno pozabúdaného obdobia tanečných večierkov pri otrúbených gramofónoch.
Tak ako hviezdy rýchlo padajú z neba, tá Enescova naopak vystrelila do výšky a zažiarila neobvyklým jasom s najväčšou hodnotou magnitúda medzi obidvomi svetovými vojnami. Hneď na začiatku dvadsiateho storočia zaznela na koncertných pódiách Rumunská rapsódia, aby ukázala svetu, že moldavská step vydáva navonok to najlepšie z najlepšieho.
Ešte jeden podobný skvost ďalšieho rodáka z nekonečných, vlniacich sa tráv uvelebil sa na výslní hudobnej scény. „Valčík lásky“ moldavského skladateľa E. Dogu nemá čo povedať iba ak večne upachtenému indivíduu, ktoré nevidí ani napravo, ani naľavo a svetlé zajtrajšky buduje na troskách.
Tráva v stepi mení svoj odtieň podľa toho, či rastie na suchej vyvýšenine, alebo v preliačine. Mnohokrát však terénny reliéf vôbec nie je členitý a predsa trávne trsy v hlúčikoch menia farbu od sýtozelenej po červenkastú, zlatavú až sivobielu. Sú i hnedé plochy posiate čiernymi čiarkami a bodkami, kde uprostred čnejú o dobrý meter vyššie rákosy. Zem je tam za sucha dopukaná a celé oblé črepiny možno zbierať ako mušle, niekde na morskom pobreží.
Slnko mi svietilo napoludnie rovno na hlavu a keď som vypil posledný hlt vody, začalo mi byť jasné, že sa musím poobzerať po nejakej pitnej tekutine. Do večera ďaleko a na obzore nič, čo by pripomínalo blízkosť obydlí. Nakoniec som spozoroval slamenú strechu nejakého bývalého prístrešku. Slama držala pokope, avšak drevené koly pod ňou mali poodlamované dosky a kosodĺžnikový rám okna bez skla visel na poslednom pántiku, kolembajúc sa v prievane. Urobil som si foto na pamiatku a pokračoval som ďalej cestou necestou.
Keď som sa podvečer vysilený úmornou horúčavou konečne zastavil na kýženom okraji asfaltovej cesty do Ribnice, rozhodol som sa stopnúť niečo, aby som sa dostal čím skôr naspäť do civilizácie, lebo od smädu mi vyschlo v ústach tak, že som ich radšej nechal pootvorené a pomedzi zuby nasával vzduch, čo aspoň trochu chladil. Hlava sa mi krútila a so znepokojením som zbadal, ako sa prvé komáre zoskupujú také dva-tri metre nad zemou do hlúčikov, tancujúc pritom roztodivné tance.
Išlo auto oproti. Dokelu, prečo už zastavuje? Ukazujem šoférovi opačný smer, ale on vystrčiac ruku z okna, ukazuje, aby som podišiel. Nuž, čo? Idem, poručeno…
Vidím, že si cudzinec, poď teda, vezmem ťa. Povedal presvedčený o svojej pravde postarší vodič. Keďže som tu už skoro ako doma, rozumiem prázdnym miestam medzi riadkami, nehovorím ani ň a poslúchnem určite dobre mienenú radu. Namiesto toho aby sa spýtal, že kam idem, opýtal som sa ho ja:
- Idete z Ribnice?
- Da. Krátko ale zdvorilo mi odpovedal na otázku. Hneď na to poznamenal:
- Idem na svadbu. Dúfam, že stihnem načas. Počuj, prelez na zadné sedadlo, tam máš oblek. Môj syn má zdravotné problémy, nemohol ísť so mnou. Určite ti sadne…
Celú noc som pretancoval na moldavskej svadbe. Najprv slávnostná „Hora de la nunta“ a s družicou, ktorú mi pridelili som sa musel učiť aj ostatné tance. Stoly sa naozaj prehýbali pod miestnymi špecialitami a dostalo sa mi ponaučenia, čo a ako mám robiť a jesť. Tatiana ma naučila na terase za závesmi, ako prepletať nohami, aby som nebodaj nespadol a nespôsobil rozruch. Všimol som si na Táni, ako aj na ostatných Moldavankách, že majú hrdo vztýčené hlavy s poprsím. Určite nikdy nebudú mať problémy s bolesťami v krčných stavcoch a s mravenčením v prstoch rúk.
Po polnoci mi prišiel môj nový známy, Radu, oznámiť, že musí kvôli synovi odísť. Že sa mu neuľavilo a vezme ho do nemocnice na pohotovosť. Ja že naisto nemám ísť preč, lebo videl, že som si našiel hodnú partiu priateľov medzi svadobčanmi. Opýtal som sa ho, čo s oblekom.
- Nechaj si ho, uži v dobrom. Oblek sem, oblek tam…
Onedlho nasledovala voľná zábava a našli sa speváčky i virtuózi na hudobných nástrojoch. Všetko začalo tak, že malá Margarita na výzvu hostí zaspievala pieseň “Asta-i sarba de demult“. Bravúrny prednes bol taký iskrivý, až podnietil spŕšku najrozličnejších výkonov poväčšine mladých interpretov. Najmä sa nedajú zabudnúť šibalské rýmované výkriky účinkujúcich ako súčasť tanečných kreácií. Keď sa už všetci popredvádzali, Tatiana vyhlásila:
- Teraz príde zlatý klinec programu: Na pódium prosím, majstre. Ukázala na mňa a vtedy by som sa bol najradšej premenil na chrobáčika a uletel. Rýchlo som sa spamätal a vyhlásil:
- Hudobníci, všetci na scénu! Potrebujem sprievod. Vzal som do rúk gitaru, trochu ju doladil a vybrnkal som „Tancuj, tancuj, vykrúcaj“ Nastalo ticho. Do toho sa ozvalo spomedzi zhromaždených divákov:
- len mi piecku nezrúcaj
Muzikanti nevedno odkiaľ poznali nápev a pokračovali už spolu so mnou. Z davu sa vynoril starší muž, stúpol si na pódium a pokračoval:
- dobrá piecka na zimu, na zimu, nemá každý perinu, perinu…
- Trálalala, trálalala… Chytala sa celá sála a nálada naozaj vrcholila.
Odspieval všetky nasledujúce verše a tralalovaniu nebolo konca kraja.
Po vydarenom finále prišiel za mnou a hovorí:
- Som bukovinský krajan. Nepoznal si v Československu pána architekta Rasťa, no, akože sa volal priezviskom, vypadlo mi to z pamäti.
- Pán architekt Janák. Udrel som na správnu strunu.
- Na jeho pamiatku. Pripili sme si.
- Jeho starý otec chodil spolu s mojím dedom do jednej triedy. V Bukovine bolo onehdá veľmi veľa vašich rodákov.
Ráno som so zabaleným oblekom na jednom pleci a so svojím batohom na tom druhom kráčal do tráv. Všimol som si krátko predtým, že jeden, ale vsutku len jeden z mládencov zasmušilo zazerá. Asi kvôli Tatiane.
Akoby chcel naznačiť, že je vyvolená?!…