V moldavskej stepi 6

- Nie sú vyvolení, jediný vyvolený sme My! Ozvalo sa mi za chrbtom, keď som si chcel rozfúkať pahrebu, aby sa chytili nové papiečky a polámaný rákos. Prekvapene som sa obzrel a usúdil, že dnes večer nebudem sám, lebo po troch týždňoch pešieho putovania po stepi mi bol zase v pätách Ten, zo začiatku môjho príbehu.
Tentoraz sa niesol na koni, vznešený, v cisárskom rímskom odeve, s honosným konským postrojom a so zbraňou pri tele. Až teraz, napokon, mi došlo, s kým mám po celý čas tú česť. Tušil som, že ho vláčim všade za sebou ako v závese, i keď sa ani raz počas môjho blúdenia stepou nepripomenul.
- Mal by si sa pokloniť až po zem a vstať až potom, keď odídem, no, bude to? Oslovil ma veliteľsky prísne.
- Na toto teda vôbec nie som zvyknutý. Počuj, duch stepi, či čo si v prestrojení, či v originále, nemám sa ti prečo koriť, nie si mi nič! Odvrkol som a dúchal do pahreby tak či tak sklonený čelom k zemi.
- Máš mnoho zbytočných rečí. Povedal príchodiaci, keď zosadal z koňa.
- Ubezpečujem ťa, že nie som nikto iný, ako Optimus – najlepší! Takto ma pozná celá ríša, ktorú som JA zväčšil natoľko, nakoľko sa to žiadnemu cisárovi nikdy predtým, ani potom už nepodarilo! Stavali sa valy a museli sme ich neustále posúvať ďalej a ďalej na sever až vznikol celý vejár valov od týchto Pontských stepí až po Britániu! Potom som dobyl Arméniu, kolísku ľudstva a pripojil ju k Rímu. Vydal som sa rozdupať a rozniesť na kopytách partský Ktésifón, čo sa mi aj podarilo. Dokončil vo chvíli, keď si unavený sadol vedľa mňa bližšie k ohňu, lebo tu o niečo menej štípali nekonečné roje krvilačnej hávede. Tak ako sa vynoril z tmy, teraz až som si všimol že je zaprášený a zúbožený celkom ako vyslúžilý vojak. Vystrel trasúce sa ruky k zdroju tepla a ťažko vzdychol. Odmlčal sa a oči sa mu leskli odbleskami plápolajúcich plamienkov. Step cvrlikala a bezvetrie na nás dopadlo svojou všeobopínajúcou nehybnosťou.
Bolo tak osem hodín večer, keď najviac dotiera nočný hmyz. Ovzdušie bolo ešte horúce ako za dňa, iba čo rozpálená zem s nastávajúcim súmrakom nenápadne chladla. Čupeli sme pri vatre, ktorá sa dovysoka práve rozhorela a môj prísediaci si začal pohmkávať nejaký, mne neznámy popevok.
- Hladný som, ty nie? Obrátil sa ku mne spýtavo myknúc hlavou. Vtedy som bližšie mohol spoznať jeho rímsky i cisársky profil tváre. Hrdý pohľad, upriamený na jeden jediný bod, náležite pravidelne a bojovne posadený nos a do úzka zovreté pery jasne určovali očividne zásadný rozdiel medzi nami oboma.
- Už to určite vychladlo. Vstal som a podišiel k vojenskému ešusu, z ktorého sa šírila vôňa mamaligy. Pokvapkal som ju ešte olejom a z pahreby vykotúľal zopár sčernetých prepeličích vajíčok.
- Dúfam, že nedostanem teraz aeris malum. Pleskol sa po šiji môj spolustolovník, keď dojedol sústo.
- Tu, v okolí Pontus Euxinus, si vyberala malária svoju daň rovnako ako v Afrike. Tá sa mi preto zdala málo perspektívna, navyše už naozaj prihorúca. Vždy som bol toho názoru, že vývoj vecí mi dá za pravdu. Hlavne som sa rozhodol raz a navždy skoncovať so vzpurnosťou Decebalovou a skvostnú, zlatonosnú Daciu vyrvať z rúk tohoto parazita na tele Ríma. Takú hustotu pevností, aká bola v Podunajsku až po deltu, sme nemali nikde inde. Ad Moesiam, spolu s Daciou Malvensis, Apulensis a Porolissensis - to je moje dielo. Tu, na rieke Porate, (Prut, pozn. aut.) som sa rozhodol postaviť val proti Bastarnom, Karpom a Sarmatom, čo ako kobylky množili sa a zamorovali sľubné žírne černozeme na severe. Ukončil monológ a narovnal sa, založiac pritom ruky v bok.
Pred nami sa terén zvažoval postupne až k údoliu, kde tiekla rieka. Výhľad na tok nám zykrýval ohromný tiahly oblúk navŕšenej zeme do výšky takých dobrých šesť metrov, bez jedinkého znaku erózie. Nedávno sa musel cezeň preryť nejaký buldozér, ktorý val prerazil azda kvôli lepšej poľnej komunikácii po pohodlnej rovine. Vo svetle vychádzajúceho mesiaca sa tajonme leskol, celý zarastený vysokou suchou trávou okolo pešiny, tiahnúcej sa do diaľky po celej dĺžke jeho temena.
- Tak, toto je ten slávny Trajánov val! Zvolal som užasnutý.
- A ja som si myslel, že je to vari nejaká mohutná stavba socializmu. Neveriacky som sa dával postupne presvedčiť.
- Socialistom som bol vždy. Všetky siroty v ríši poznali moju dobrotu a štedrosť. Celé vozy, obťažené mechmi sesterciov som rozposielal na všetky strany, lebo láska ľudu je zárukou oddanosti v ťažkých situáciách. Povedal cisár a patrične vypol pritom hruď.
- Obieham na koni všetky moje prihraničné oporné body. Nasledoval som ťa ku nedobytným bralám Carsia na Dunaji, prechádzali sme spolu cez Troesmis, Noviodunum, Aegyssus, Halmyris i Callatis. Tam, kde sú dnes iba rozvaliny, stáli v mojich časoch ozubené veže a bašty, plné blahobytného života a prosperity. Za tak veľa nám stála táto bohmi obdarená a Rímu zasľúbená krajina! Ukázal vzpriamenou rukou okolo seba Traian.
- Poznal som, že si to ty, Marcus Ulpius Nerva Traianus. Vítam Tvoju vznešenosť v našich časoch. Cítim sa byť nesmierne poctený Tvojou zhovievavou prítomnosťou. Odrecitoval som pasáž, ktorú som sa kedysi naučil naspamäť v ochotníckom divadle.
Traian sa blahosklonne usmial a usadil sa znova na svoje miesto. Postavil som vodu na čaj a rozbalil zopár sušienok, ktoré mali na obale rovnaký názov ako nízke, veľmi svojrázne stepné pohorie v Dobrogei – Macin.
Rozhostilo sa ticho. Bola už úplná tma a komáre dakam načisto zmizli. Bledý mesiac príjemne ozvláštňoval atmosféru mieru a horizont sa kúpal celý postriebrený vo svetle nadchádzajúceho splnu. Zadriemali sme obaja, každý vo svojom svete.
- Požičiam si tú tvoju hračku, dá sa? Opýtal sa ma znezrady cisár a ukázal na môj smartfón. Pozrel som sa zarazene naňho, ako naťahuje ruku po gadžete.
- Naučím ťa, s tvojím dovolením, ako sa s tým narába, hmm? Prisvedčil som ochotne.
- Nebude treba. Naučil som sa to po tých večeroch, keď som ťa po celý čas sprevádzal. Odporoval a vzal tú vec opatrne do ruky. Navolil akési číslo a priložil si telefón k uchu.
Z rozhovoru v latinčine som rozoznal iba toto – Et veni in domum suam. Položil a vrátil ho na miesto. Vzdychol a vzápätí rozhodne zahlásil: - Poďme! Vysadol do sedla, poobzeral sa, zaďakoval a popchol koňa.
- Míňa sa môj alimentačný fond, nejako sa príliš stenčil. Z výnosov primalých úrokov nebude na podpory pre chudobných. Konštatoval ustarostene a bodol vraníka do boku.
- Sanus et felix! Majestátny a múdry odcválal jazdec do tmy.
Ešte dlho som z valu hľadel za ním, až kým sa mi nestratil za obzorom. Mesiac plával už vysoko na nebi a step vytrvalo cvrlikala a húdla svoje nokturno.
Ostal som sám. Teraz ma už nadobro opustil „duch stepi“, pretože povinnosť mu bola nadovšetko. Skutočný imperátor a princeps principes. Doprial by som dnešným „sofistikovaným“ politikom zoznámenie sa s ním.
U mňa zanechal vtedy nezabudnuteľný dojem a ešte čosi naviac. Uvedomil som si, že vyvolený môže byť naozaj iba jeden. Potom, po slove „môže“ však nasleduje hneď slovo „musí“. A to je naozaj to najdôležitejšie z - "byť vyvolený"…