V moldavskej stepi 9.

Zvlnená pahorkatina za dedinou tajila prekvapenie, o akom sa človeku z ničoho nič len tak neprisní. Poľná cesta viedla popri rieke, rozliatej na niektorých miestach doširoka, inde pretekajúcej v úzkom koryte s nepomerne rýchlejšou vodou. Išiel som proti prúdu a stretával kŕdle bielych husí s načechranými zadkami, tráviace slnečný deň v príjemne chladivej vode. Cesta sa krútila ako had a veľkým oblúkom nakoniec ústila do voľajakého malebného kaňonu v kamennej bráne skál, týčiacich sa k nebu v podobe ležiacich bytostí, vari sfíng.
- Predo mnou som zazrel mladú ženskú postavu, idúcu tým istým smerom, pomaly, z nohy na nohu. Nevdojak som tiež spomalil, lebo som nechcel vyrušiť dievčinu, zjavne začítanú do knižky, ktorú si niesla na rukách ako na podnose. Bol som ihneď spozorovaný a to napriek nepretržitému šumu vody v susedstve komunikácie.
Do cesty sa mi postavila tabuľa náučného chodníka s popisom prírodného skvostu, ktorý za zákrutou otváral svoju náruč, plnú prírodných krás.
Draghište – rieka lásky. Čítal som nadpis nad textom. Popis sa začínal povesťou, zviazanou s týmto zabudnutým čarovným kútom v samej svojej podstate jednotvárneho sveta stepi.
Dragoš Voda postretol tu mladú dcéru miestneho pastiera a požiadal o pohár vody. Medzi mladými ľuďmi vzplanula horúca iskra a neostala bez následkov. Mladá žena zanedlho porodila syna, ktorého volali rovnakým menom, po otcovi. Sĺz, čo preplakala v údolí, bolo toľko, až vznikla riečka s krištáľovo čistou vodou, napájajúcou ako jeden z prítokov mútnu vodu vzdialenej rieky v rovinách.
- No, super, máme vedomosti a môžme sa oblúkom vyhnúť nástrahám nešťastnej lásky. Povedal som si pod dojmom z prečítaného. Lietadlo, vysoko nado mnou, urobilo odrazu výraznú bielu stopu, podobnú varovnému výkričníku. Vzal som to na vedomie ledabolo a pokračoval v ceste do útrob zovretia skalného mesta.
Po oboch stranách sa počali dvíhať príkre trávnaté úbočia s uzučkými vychodenými pešinkami. Oproti modrej oblohe sa rysovali prvé kontúry vybielených, rozorvaných skál, ostro kontrastujúcich s tieňom v rozsadlinách a puklinách. Zvolal som z plna hrdla, aby som sa ubezpečil, či sa môj hlas vráti ku mne v ozvenách.
Spoza brala vynorila sa ľudská silueta a ja som v jase slnka na jej pozadí nemohol rozpoznať žiadny bližší detail. Priložil som si ruku k čelu, aby som si priclonil zrak. Bola tam ona, ale nebola to tá, ktorú som pred bezmála polhodinou stretol na ceste.
- Vitaj! Nechceš sa napiť z prameňa? Ozvalo sa zhora. Neodpovedal som, iba čo kývol rukou na pozdrav. Rozhodol som sa driapať do kopca, hnaný neznámou silou túžby po nepoznanom tajomne.
Stála pri priehlbni, z ktorej vytekal úzky prúžok vody. Načrela vodu do mosadznej misky s prapodivným ornamentom a podávala mi ju. Celý udýchaný váhal som a zohrieval nádobu v dlaniach. Nespúšťajúc oči ako zo zjavenia, priložil som si okraj k ústam a odpil dúšok. Voda z jej rúk bola celkom iná, taká na prvý pohľad obyčajná, ale kto sa z nej napil, musel pocítiť ten záchvev pri srdci a stisnuté hrdlo.
Akoby sa predo mnou zatvorila prítomnosť a ocitol by som sa v dávnominulej dobe príbehov z povestí. Úsmev mala očarujúci a čoskoro podľahol som jej prívetivému fluidu. Oblečená bola celá v bielom, čo by nevesta a prstom ukazovala na darovaný oblek, zabalený v igelitke, visiacej už takmer celý týždeň po boku môjho batoha.
- Dnes je sobota, deň našej svadby, milý môj. Tak túžobne som čakala na tento blažený čas. Objím ma, som navždy tvoja láska. Povedala šeptom a slastne privrela oči.
Ako inak, ovinul som svoje ruky okolo jej ramien a pobozkal ju na pery.
- Teraz sa preobleč, drahý, pôjdeme na obrad. Pomohla mi rozbaliť a narovnať môj svadobný oblek, upravila viazanku a prihladila vlasy. Vkĺzol som doň ako by bol priam prihotovaný na tento slávnostný okamih. Vzali sme sa za ruky a ja som si s obavou uvedomil fakt, že sa vznášame tesne nad zemou, nedotýkajúc sa ničoho na nej.
- Počkaj, máš prstene? Opýtala sa so zasneným pohľadom, upierajúc ho na naše spojené dlane.
- Premkla ma zlá predtucha. Zarazil som sa a dočista onemel.
- Odpovedz, láska. Však ich máš? No, prosím, máš naše obrúčky? Naliehala. Ja som sa odvrátil pohľadom, upriamil ho do zeme a pokrútil hlavou na znak nesúhlasu. Len zalomila rukami, zakvílila a v tej chvíli jej nebolo. Ostal som stáť na mlákovitej cestičke, úplne sám, bez nevesty, oblečený vo svadobnom obleku a ozdobený ako ženích.
Skaly, týčiace sa všade naokolo, kam len oko dohliadlo, sa rozrehotali v šialenom smiechu, pukali v ozvenách až sa z nich sypalo po úšustoch drobné skálie. Zakryl som si zrak oboma rukami a nevedno, či ranou osudu, či od hanby, hodil som sa horeznak do trávy. Tak som ostal ležať, horko nariekajúc nad nešťastím, ktoré ma postretlo. Neviem koľko času prešlo, ale nemohol som sa po celú tú dobu odlepiť od zeme.
- Nestalo sa vám niečo? Začul som po nekonečne dlhom stave bôľu, v neprirodzenej polohe, obrátený tvárou kolmo v zem. Zacítiac jemný dotyk na pleci, ťažko som zodvihol hlavu, obrátiac sa tou stranou, odkiaľ prichádzal zvuk.
- Som rada, že ste pri vedomí. Skúste povedať, či nemáte úraz, niečo zlomené? Povedala ustarostene a vyňala z malého vaku mobil.
- Nie, nič mi nie je. Iba sa neviem rozpomenúť… Zaváhal som a vtedy som si spomenul na dievčinu, čo kráčala ráno po ceste k údoliu predo mnou. Zrazu sa mi rozjasnilo v hlave. Celkom bez pomoci som vstal, oprášil oblek a dal som sa čistiť si hlavu od smietok a páperia z trávy.
Dievča sa tiež bez slova vzdialilo a sadlo si na lavičku pri rieke. Obzrelo sa ešte raz, dvakrát, lebo zaiste nechápala, prečo som bol oblečený tak, ako som bol. I mne to došlo nakoniec a zašiel som za zatáčku, zhodil zo seba všetko a prezliekol sa do riflí.
Keď som sa vracal o pár minút a míňal dievčinu, iba som sa pristavil a stručne sa poďakoval.
- Niet za čo. Odvetila. Zalistovala v akejsi učebnici a nevšímala si ma už ďalej. Predsa len ma premohla zvedavosť a položil som jej otázku:
- Prepáčte, nehnevajte sa, ale čo tu robíte? Zdvihla oči od knižky, premerala si ma v mojom bežnom odeve a povedala:
- Učím sa na skúšku. Chodím sa sem učiť, lebo tu mi to lepšie páli. I keď dnes to už asi zabalím. Je sobota a kamoška sa mi vydáva. Povedala, vkladajúc knihu do malého batoha.
Išli sme spolu smerom dolu popri riečke a po tom, čo som sa predstavil, porozprávala mi o štúdiu na vysokej škole, aj o tom, ako jej už z toho všetkého šibe, lebo by najradšej študovala niečo celkom odlišné.
- Musím študovať to, čo ma uživí. Ekonómia nie je to, kvôli čomu som na svete. Dušovala sa a ja som sa počas celého nášho vzájomného rozhovoru nemohol zbaviť pocitu, že ma niekto z diaľky sleduje.
Rozlúčili sme sa letmým priateľským bozkom na líce a s prianím všetkého dobrého, hlavne zdravia, ako je tu zvykom.
Prechádzal som dedinou, v strede ktorej vyzváňali zvony na cerkvi a po ulici prechádzali sviatočne odetí ľudia. Vo dvore jedného z domov sa dávalo dokopy početné zhromaždenie a hudobníci si ladili svoje nástroje. Okoloidúcich ponúkali chlapci s maľovanými čutorami upiť si svadobnej pálenky.
Neminulo ma zopár hltov a nálada sa mi pomaly, ale iste, začala vracať. Pridal som do kroku a zanechal za sebou ten mne už dobre známy, tradičný obrázok veselej moldavskej svadby…