V moldavskej stepi 11.

Dážď sa lial zo sivých oblakov a ja som sa, celý premoknutý, snažil ukryť pred hustým mrholením pod niektorým zo stromov. Z lístia ma však rovnako kropilo a nevedel som si rady. Predo mnou sa z hmly vynorila konštrukcia železničného mostu cez Prut. Pridal som do kroku ale cestu mi prehradil plot s nápisom „Acces interzis“. Ako áno, ako nie, spoza chrbta sa mi ozval čísi pokrik. Otočil som sa na päte a cúvol. Uberal som sa naspäť do nevľúdnej stepi a postretol som pasúce sa ovce, ktorým nijako nevadilo, že z vlny sa im cícerkom leje množstvo pramienkov vody.
Zdvihol sa vietor a prestávalo pršať. Smoklili ešte chvíľami drobné spŕšky, no to najhoršie by som hádam mal už za sebou.
Oprel som sa o palicu a zrakom si premeriaval breh rieky. Pohľad sa mi zastavil na prístrešku, čo sa črtal v popredí a stál mi doslova v ceste. Potešila ma vidina suchého miestečka, kde by som si rozvešal všetku tú mokrotu zo seba.
Bolo tu pusto. No, čo to? Uprostred stál stojanček na plátno a na stolíku boli porozkladané čarbátka.
- Šupito! Ešte batoh na lavičku a konečne som sa mohol trochu povystierať. Miestnosť, ak sa to dá takto označiť, bola z troch strán obitá doskami a iba vpredu sa otváral pohľad na oný most, od ktorého som sa bol vrátil. V kúte sa krčila piecka a keď som sa dotkol platne hore, bola ešte teplá. Otvoril som dvierka a do očí mi zasvietili žeravé uhlíky.
Nič lepšieho som si nemohol priať. Zobliekol som sa. Nahodil som si zopár suchých vecí na seba a sadol čo najbližšie k peci. Do hrnčeka nabral vody z nádržky pod odkvapom a položil navrch. Z kôpky dreva vedľa zmizlo zopár drúčikov a o chvíľu už veselo praskal hrejivý oheň. Z vrecúška som odsypal čajík a čakal, kým voda zovrie. Porozhliadal som sa. Na plátne sa rysoval načrtnutý most. Veľmi sa nepodobal na originál, ale keď som sa zamyslel, odrazu začal vystupovať do popredia jeho duch, akási myšlienka, ktorá mi nebola cudzia a ani mi nepripadala úplne od veci. Naopak, zmocnila sa ma a most som začal vidieť tiež nejaký iný, ako do tejto chvíle.
- Konceptuálne umenie. Blyslo mi hlavou. Ale tvorené klasickou metódou, no, to je vskutku ojedinelé poňatie úlohy zvečniť protirečenie. Ako percipient som z toho trocha zmätený. Akiste ďalší možný stupeň rozvoja osobnosti je dať dokopy všetko so všetkým a stvoriť, čo by antihmotu.
Z myšlienok ma prebralo tiché zaklopanie. Obzrel som sa a na verande zbadal dievčinu. Mohla mať tak dvadsaťpäť a zakrútená bola v kuse jemnej igelitovej fólie proti dažďu.
- Slobodno? Opýtala sa a nepočkala na odpoveď. Vošla, pomohol som jej z toho všetkého, sadla si a dala sa bez slova pracovať.
- Slobodno? Opýtal som sa tentoraz ja a nalial do dvoch hrnčekov vrelý čaj.
- Da. Začul som odpoveď a nastalo tvorivé ticho. Dievča sa sústredene zamýšľalo nad niečím a ja som si zohrieval ruky na horúcom ešuse. Spoza jej pliec som v mojom uhle pohľadu začal vnímať kontúry náznakov svojho rozvešaného prádla, ktoré sa začalo črtať na plátne zľava nad mostom. Nemýlil som sa, hľa, moja interakcia so vznikajúcim dielom! Vzbudzovalo vo mne dojem, že idea prevyšuje jeho prirodzenú estetickú rovinu. Z plochy obrazu sa vynorila dynamika myšlienky a razila si cestu meandrami môjho individuálneho chápania sveta.
Ach, aké je dnes všetko naštylizované do jediného náhľadu na stretnutie dvoch opačných pohlaví osamote! Tu, v čajsi tmavom kúte tohto jednoliato hlúpeho zikkuratu ľudských predsudkov, sa toto zrazu logicky vymklo kontrole dnes všadeprítomnej obsesie využiť príležitosť na lov.
Idea je to, čo dnes neboduje. Boduje výlučne boj. Uniformná parabola prestíže na každom jednom životnom grafe. Preblesklo mi hlavou množstvo myšlienok a voda Prutu ich nečujne odnášala k sútoku s Dunajom.
- Most. Takto ho vníma teraz Floričika. Povedala, oprela sa ľavou rukou o plátno dokresľujúc čosi pod rohom a rozotierala to slinami na prste.
- Je to autoportrét a zároveň tvoj portrét, áno je tvoj. Ubezpečila tie tri steny z dreva a rozhliadla sa. Nepatrilo to len mne, ale aj tým doskám s klincami. Iba že by som bol neoddeliteľnou súčasťou tohoto domčeka na brehu, ktorý bol už ixkrát dopoly zaplavený a stopy po vode boli na ňom vidieť tak, ako na okolitých stromoch.
- Trochu čaju od Petra? Ponúkol som ju a ona si odliala do porcelánovej šálky s oškretým reliéfom anjelika. Zodvihla nápoj k ústam a usrkla si nahlas. Na moju radosť slastne sa zatvárila a pokračovala v mazaní vlhkým prstom.
- Most postavil Gustav Eiffel. Jemu toto venujem, nie tebe. Ále, no, aj tebe, neboj sa. Až po ňom, vieš? Lebo ty si tu a on nie je. Keby tu bol, je to len jeho. Dokončila svoj myšlienkový prúd a odmlčala sa nateraz.
Nevedel som, či sa poďakovať, či nie. Nakoniec vyšlo slnko a začalo byť dusno. Pricapil som na plátne komára a ona, nechala ho tam.
- Podpísal si sa. Je to tvoj podpis. Ja komáre nehluším. Vôbec ma neštípu. Pozrela sa na mňa káravo a rozotrela moju krv z nacicaného tvora po načrtnutých odkvapkávajúcich nohaviciach, visiacich z oblakov sponad mosta na obraze…