V moldavskej stepi 12.

Miesto: Študentská kaviareň v Iasi. Čas: Večer. Počasie: Také ako včera. Kvázispolustolovníčky: Ana Maria a Natalia. AM: Operátorka na helpdesku a N: Študentka informatiky. Ora exacta: A fost ora douazeci.
Uvelebený v rohu pod akýmsi retro-kinoplagátom študoval som svoj mobil. To isté robili aj dve dievčatá oproti a ešte asi zopár tuctov mladých ľudí. Medzičasom odtrhli zrak od displeja a upili si s pestrou prúžkovanou slamkou coly. Aktuálna klasika ako vyšitá v celej Európe, na celučičkom svete a komplet i v galaxii, možno i v tých susedných.
- Nu va deranjati. Oslovil som AM. Venovala mi krátky pohľad a riekla:
- Uhm, spuneti. Otočila sa ku kamarátke a ukázala jej niečo na sociálnej sieti. Obidve so záujmom, sústredeným zrakom, preskakovali z fotky na fotku podľa všetkého z nejakej vydarenej párty.
- Este, uhm, ciudat. Acum nu stiu, uhm, cine? Bavili sa spolu o niekom.
- Unde e Viorica? Uhm, o suni? Nu, doar, vine. Aspoň jedna veta nakoniec, hoc krátučká, bez neskutočne častého „uhm“.
To, čo som sa pred chvíľkou chcel spýtať, bolo nateraz zažehnané. Cez početný ľud, usadený na dlhej čalúnenej lavici, predierala sa vzrastom nižšia, útla dievčina so zapletaným vrkočom. Ako posledný v poradí som ju pustil ja. Sadla si a spustila:
- Ohm, am intarziat la prelegere. Incredibil interesant. Položila na stôl popísané hárky z prednášky a vzdychla:
- Mi-e sete ca un cal. Prehodila a unavene sa zatvárila na kamarátky, venujúc mi takisto letmý okamih. Vystrelil som z miesta a s otázkou: - Ce va fi? Nečakajúc na odpoveď trielil som k baru pre colu.
- Nepijem colu! Stačí minerálka. Natiahla za mnou ruku a so sympatickým úsmevom dodala.:
- Aj dve! Ďakujem. Hneď sa otočila k N. a vzdychla naozaj zhlboka:
- Je tu miesto ešte pre môjho Nelu? Pomknime sa. Medzičasom prichádzal vysoký chlapík v okuliaroch.
- Mal ísť dnes na tú laserovú operáciu očí, ale ako vidím, nebol. Poznamenala.
Myslel som si, že je „smädná ako kôň“, tak, ako povedala. No, ale ona chcela dve minerálky pre seba a pre frajera. Uf, to som si dal, no, nič, stáva sa. Nedal som na sebe znať rozčarovanie a postavil som na stôl poháre s bublinkami. Zapozeral som sa do mobilu, keď ma vyrušilo jemné štuchnutie z opačnej strany:
- Vidím, že si cudzinec. Odkiaľ si, ak sa smiem opýtať? Položila mi otázku dievčina, patriaca k druhej skupinke študujúcej mlade hneď od vedľa.
- Od Dunaja, u nás je široký len takých tristo metrov. Ihneď pochopila tón reči a zakontrovala pohotovo:
- Ten váš Dunaj nie je voľajaký málo mokrý?
- Ako sa to vezme, málo mokrý i málo modrý. Dokončil som myšlienku a nechtiac zavadil o plný pohár rukou. Šumiaca voda rozliala sa po stole a zasiahla plastový obal s popísanými riadkami linkovaných áštvoriek. Rýchlo som ho zdvihol a utrel na svojich prsiach o tričko, aby sa voda nedostala dovnútra.
- Vidím, že vám hudobné vedy prirástli k srdcu. Povedala nato majiteľka fascikla. Skontrolovala obsah svojej kabelky a vytiahla papierový obrúsok. Prešla ním párkrát po svojom imaní a pofúkala ho ešte navyše.
- Lidia, prosím, prines kolu! Na môj účet. Zvolal Nelu, môj nový sused zľava na barmanku, ktorá nespúšťala z nášho stola oči. Postavila pohár pred neho a on ho posunul smerom ku mne.
- Je tvoja, to je ok. Stávajú sa veci, Houston, no problem. Zažartoval a venoval sa naďalej svojej priateľke.
- Môžem sa opýtať, čo konkrétne študuješ? Volám sa Peter. Prejavil som záujem o možnú nádejnú tému rozhovoru.
- Paraschiva. Riešim, asi ťa to prekvapí, folklór. Autentický, nie ten mafiánsky infiltrát. Upozornila na vedeckú podstatu veci a podala mi pravicu na zoznámenie.
- Všimol som si v texte celkom náhodou jedno slovo: „Ha tikva“. To nie je rumunsky? Zapochyboval som v predtuche nadchádzajúcej hlbokej analýzy poslednej prednášky hore, na vrchu štósiku hárkov.
- V našom jazyku je to „Speranta“. Hymna štátu Izrael. Pomohla mi Parascheva, alebo Keeva, ako ju volali ostatní.
- Čo máš tým na mysli, učíte sa o hymnách sveta? Máte predmet „hymnológiu“ asi? Hľadel som ruzuzliť jemnú niť rozhovoru trochu primitívnym spôsobom.
- Hymnológiu si vysvetľuješ nesprávne. Je to náuka o duchovnej piesni, nie o štátnych hymnách. Vrátila mi to úprimne i spravodlivo. Potom pokračovala bez toho, aby čo len raz zaváhala, vyjadriac to štýlovým „ehm“:
- Je o tom veľa povedaného, ale málo istoty vo všetkom. Naftali Herz Imber, rodák z takzvaného „mesta básnikov“, zo Zoločiva na Ukrajine, tu u nás v Iasi napísal text, vtedy ešte báseň, ktorá bola súčasťou jeho zbierky „Barkai“, v preklade „Zornička“. Hudobný skladateľ Samuel Cohen, rodák z moldavského Ungheni, ktorého 150. výročie narodenia si tohoto roku pripomíname, skomponoval melódiu a po rokoch priznal, že použil nápev rumunskej ľudovej piesne „ Carul cu boi“. Avšak existuje aj verzia, že autorom prepisu inej, podobnej ľudovej piesne „Cucuruz cu frunza-n sus“ bol Guilelm Sorban, ktorý uverejnil v roku 1900 vo Viedni „Album de compositii romanesti“ a ten obsahuje spomínanú transkripciu. Či ide o ľudovú, alebo zľudovelú tvorbu, ťažko dnes povedať, pretože napríklad navlas podobný, renesančný taliansky madrigal „La Mantovana“ bol s obľubou interpretovaný po celej Európe a čerpal z neho pravdepodobne i český hudobný skladateľ Bedřich Smetana pre poému „Má vlast“, menovite druhú časť „Vltava“. Napodiv názov je v nemeckom jazyku „ Die Moldau“ a to je samo o sebe dosť veľavravné, nie? S otáznikom na konci vety ukončila svoj výcuc z lektúry Keeva.
- Ďakujem, zaujímalo ma to. Nikdy by som si nebol myslel, že ste tu takí svetoví. Povedal som s uznaním a doplnil:
Pravda, iba nepochopiteľná nevedomosť nevie uchopiť tému. Tento kraj vôbec nemá miesto niekde na periférii. Iba ak my ostatní v pomyselnom srdci Európy si neuvedomujeme, že to srdce je najskôr voľajaké čudesné, nie až tak životaschopné minisrdiečko, scvrknutá miniatúra.
Keeva napokon dodala:
- Československí Židia pred vstupom do plynovej komory v Auschwitz - Birkenau, v tom istom srdci Európy, bití spievali túto našu melódiu…