V moldavskej stepi 13.

Poľná cesta sa krútila, raz naľavo, potom doprava a nebolo jej vidieť konca kraja. Podchvíľou som prechádzal pomedzi kŕdle husí a moriek, čo sa čľapkali v jazierkach, do priekop stečenej vody. Povetrie bolo vyviate sústavným vetrom, vanúcim od severozápadu. Zvlnený terén sa hral s cestou na schovávačku, chvíľami sa objavovala ako dlhokánsky had, lezúci v úžľabinách, hneď nato mizla na sto, dvesto metrov, aby sa zase objavila pod miernym návrším. Ungheni mám už ďaleko za sebou a táto stepná krajina sa vlní do nekonečna, ktoré pretína strieborná stužka Prutu, aby sa ešte viac na západ strácala vo večernom súmraku, sfarbenom do tmavočervena. Voľný priestor bez konca. Vetru nestojí nič v ceste, vytrvalo podúva a hudie si svoju, iba pozvoľna utíchajúcu melódiu, s opakujúcim sa jednoduchým textom o slobode letu bez hraníc.
Na obzore sa niečo zalesklo. Oslnivá žiara sa mi oprela do tváre a oči som v údive odvrátil stranou, aby som sa opäť po niekoľkých sekundách s viacerými čiernymi škvrnami pred očami zahľadel dopredu. Z neusporiadane tvarovanej krajiny sa priamo v jej strede dvíhala odrazu trávnatá pyramída. Trvalo mi takú hodinku, kým som sa zastavil na úpätí kopca, dvíhajúceho sa pod uhlom štyridsatichpiatich stupňov k nebu. Na zarovnanej, úzkej plošinke temena vyvýšeniny s ošliapanou trávou, sa týčil územčistý, nevysoký kríž. I keď nový, pôsobil starobylo, priam tak, ako z úplne starých čias raného kresťanstva, ktoré do týchto končín sveta priniesol podľa miestnej tradície samotný apoštol Ondrej.
Pozrel som sa kolomdokola z vyhliadky a zachytil zrakom posledné lúče zapadajúceho slnka nad vzdialenou, rozsiahlou eróznou plošinou, tam niekde za riekou. Obrovská červená guľa strácala postupne svoju moc nad celým svetom a ponárala sa do oparu nad zemou. Nad mojou hlavou obloha začala temnieť a Večernica sa rozsvietila s navidomoči rastúcou intenzitou.
Vtedy som si všimol dva opreté bicykle v trávnatom poraste pri skupine trnkových kríčkov. Dve útle postavy sa tmolili neďaleko a zohýbali sa, čosi pozorujúc. Nemohli ma zazrieť, lebo breh sa prudko zvažoval a vysoká tráva na jeho úpätí znemožňovala dovidieť až k bielemu krížu.
- Salut, salut! Pozdravil som z diaľky , aby sa nezľakli. Otočili sa ku mne a spozorneli. Boli to dve deti, vo veku okolo štrnásť rokov. Chlapec s dievčaťom.
- Volám sa Peter a idem z mesta. Dobre som prišiel na „Movila Magura“? Opýtal som sa, keď už pominul prvý moment prekvapenia.
Nedôverčivo si ma premeriavali od hlavy po päty a keď dievča mlčky pozrelo na chlapca, on odpovedal stručne:
- Da. Ai venit corect. Obaja sa mi pozerali uprene do očí, ako to vedia všetky moldavské deti. Nezapreli stáročiami vyvinutý inštinkt pre odhad a hodnotili vzniknutú situáciu s vrodeným, ostražitým pokojom.
- Čo tu robíte, ste z dediny? Spýtal som sa, aby reč nestála a pôsobil viac hodnoverne.
- Strážime mohylu. Odpovedal pár slovami opät iba chlapec. Dievča sa prizeralo.
- Chodíte sem pozorovať zvieratá? Položil so otázku naivne.
- Kdeže, zvieratá. Ozvala sa pobavene zrazu ona.
- Chodia sem vykrádači. Už od vekov sa tu motajú a hľadajú poklady. Obec počas víkendov nás posiela kontrolovať terén. Ukázal chlapec na jamu v tráve.
- Ja nemám lopatku a nemám ani detektor kovov. Ubezpečil som deti. Dievča si hlasne vzdycho a podotklo:
- Vieme, vidíme. Prišli ste peši. A to tí chodia na tereňákoch. A sú viacerí. Vysypalo jedným dychom:
- My už ideme. Postrážite nám to tu do rána?
Na otázku som dal presvedčivo kladnú odpoveď a predstavil som sa:
- Volám sa Peter a som turista. Iba prespím a na svitaní pôjdem preč.
- Kam? Zaznela jednoznačná otázka.
- Do stepi, na východ, hľadať poklady. Odvetil som tajnostkársky.
- Na východ odtiaľto nič nie je. A poklady už vôbec. Pokúšalo sa zistiť dievča, či to, čo hovorím, myslím aj vážne.
- Môžem vedieť s kým sa zhováram? Nastolil som inú tému.
- Ion. A toto je moja sestra Ioana, sme dvojičky. Odpovedal chlapec. Deti si ma museli veľmi dobre zapamätať, lebo po celý ten čas nespúšťali zo mňa oči.
- Tu máš píšťalku. Keď nebudeš vedieť zaspať, môžeš si zapískať na dobrú noc. Dievča mi podávalo do rúk tenký, drevený hudobný nástroj a napokon ešte doplnilo slovami na rozlúčku:
- Môžeš si ju nechať na pamiatku. Odo mňa… Nedokončila vetu.
- Tá píšťalka je poklad. Povedal som ja.
- Našiel som naozajstný poklad, pomyslel som si, keď som sa pozeral z vrcholu kurganu za odchádzajúcimi deťmi na bicykloch.
Strácali sa podchvíľou v meandroch krútiacej sa cestičky. Poslednú tmavomodrú striedala úplne čierna farba, bezodne hlboká čerň na nebeskej klenbe nad týmto miestom stretnutia spriaznených, na veky, duší…