V moldavskej stepi 14.

Slnko nemilosrdne pálilo. Vzduch nad nesmierne rozľahlou rovinou sa chvel a jediný živý tvor, ktorý sa odvážil sprevádzať ma, bolo malé vtáča, štebotajúce v dohľadnej blízkosti, neustále v povetrí.
- Aké milé, veď má krídla, môže doletieť k prameňu s vodou a priniesť mi v zobáčiku aspoň kvapku. Pomyslel som si s námahou, lebo iba monotónny a rovnomerný krok pomáhal prekonávať vzmáhajúci sa smäd s nádejou, že nakoniec predsa musí byť niekde voda. Akákoľvek a koľkokoľvek, prevarím si ju v ešuse nad pépéčkom a konečne sa napijem, lebo od rána som jej nemal ani hlt.
Niekde tu by to malo byť. Prezeral som si idúcky satelitnú snímku ako jediný navigačný prostriedok, pretože turistická mapa v týchto miestach nevykazovala nič pozoruhodné. Vyznám sa v mapovaní a je mi jasné, že niet dokonalej mapy. Konštatoval som to už nespočetne veľakrát na všetkých mojich, početných peších pochodoch. Ako sa spoľahnúť na letecké snímkovanie, alebo iné rutinné spôsoby záznamu skutočnosti, keď z krídel, alebo z kolies uskutočnené meranie nemá ani poňatia o tom, čo všetko vidí ten, kto ide peši!
Odvykli sme si chodiť, iba sa vozíme a lietame. A okrem toho, všetko posudzujeme výlučne podľa prísnych civilizačných kritérií dostupnosti, ceny a kvality ponuky, či obsluhy. Ak v stepi nie je reštauračné zariadenie, po čo tam chodiť? Nejaký prehnaný romantizmus nie je namieste, ak ti v hrdle vysychá. Dával som teraz za pravdu presvedčivým argumentom analytikov cestovného ruchu, ktorí poznajú deliacu čiaru, po ktorú sa oddá ísť a kam už ďalej neradno ani páchnuť.
Dni a dni sa potĺkam medzi Istratiho „Baraganským bodľačím“, hľadajúc azda posledné zbytky divočiny v tomto „stratenom svete“ Európy. Baraganská step je teraz hodne, ale hodne južnejšie a ešte k tomu na opačnej strane Dunaja, no táto tu nie je nijako zvlášť odlišná. Ba, predsa, neviem prečo, zdá sa mi byť dajaká ázijskejšia, takmer na nerozoznanie podobná stepiam za Kaspikom, či pod úpätiami Uralu pri Orenburgu.
Idem zo zvyšku síl a pozerám sa do diaľky, či neuvidím vyvýšeninu, ktorú tak úporne a úmorne hľadám. Ak som ju nemal dávno nájsť už tisíckrát, tak ani raz. Všetky moje inštinkty a odhady vyšli navnivoč. Čiasi noha mi stúpa na päty, aby som nemohol dôjsť k cieľu a vytrvalo nabáda k návratu, odkiaľ som prišiel, tam, naspäť do civilizácie, kde ponúkajú osviežujúce drinky na každom kroku.
Terén sa začína zvažovať. Poznám to podľa meniaceho sa horizontu, ktorý sa odrazu nápadne priblížil. Žeby to bolo ono? Po štvrťhodinke chôdze sa vynára zo spálenej trávy nevysoká okrúhla oblina pahorku.
- Konečne! Ty jedna, mám ťa! Bol by som vyskočil od radosti, no, hneď aj ustúpil. Pod nohami som mal skrútenú vretenicu. Videla ma a nehybne čakala pripravená k útoku.
- Nieže tak, moja milá, nie. Skúšal som upokojiť plaza s kľukatou čiarou na chrbte. Ani nie meter od nej bola druhá a opodiaľ tretí had.
- No, dovidenia! Čo to má znamenať? Z ľudopráznej stepi, kde nieto živáčka, som sa nevedomky dostal priamo do centra hadieho domicilu. Depresia, v ktorej som sa ocitol, bola citeľne vlhkejšia a vzduch takmer nedýchateľný. Behom krátkej chvíle mi zvlhlo tričko a po chrbte začali tiecť strúžiky potu. Dusnota sa stupňovala s každým nádychom a výdychom… Keď som zase prišiel ku sebe, ležal som na zemi, ničím nechránený a vystavený popoludňajšej páľave.
- Zahynieš, ty blázon, do večera už nebudeš! Preblesklo mi hlavou. Na tele všade som pocítil studený pot. Triaška mnou lomcovala a slnečný úpal sa zmenil na pocit chladu.
Nebolo to prvý raz, čo som pociťoval nedostatok. V odľahlých končinách, osamote, treba rátať so všetkým možným odporom, i s prípadnou núdzou. Mimovoľne mi prišlo na myseľ klasických, biblických štyridsať dní na púšti. Na vlastnej koži, až do kosti precítiť, čo to znamená, byť pod slnkom sám a sám, to ťa pripraví na čokoľvek. Hocičo na svete ťa už potom nemôže hocijako náramne prekvapiť. Chránim a ctím si tieto skúsenosti, pretože jedine ich prostredníctvom, ide o to, vidieť reálny svet taký, aký naozaj je.
Postavil som prístrešok, aby som sa vyhol najhoršiemu a prikryl sa všetkým možným šatstvom, žeby som nevysychal toľme. Hadíci sa raz tu, raz tam plazili dookola a jeden si urobil prechádzku i cez moju nohu. Stal som sa neoddeliteľnou súčasťou stepi, čo teraz pri plnom vedomí prežívam. Panika ako prišla, tak odišla, až uvedomoval som si stále viac a viac pokročilé popoludnie, ktoré mi tu, pod malým tienistým trojuholníkom, pripadalo ako z iného sveta.
Nečakane sa pripomenul môj telefón. Zvuk vyzváňania mi pripadal taký čudný, že som neveriacky pozeral na číslo, čo sa objavilo na displeji a váhal dať na príjem. Ročite stály zákazník si ma našiel aj tu, v sedemdesiatejsiedmej krajine, kde sa piesok lial a vody nebolo. Predsa som ho zodvihol k uchu a ozval sa známy, bodrý hlas:
- Môžem hovoriť? Mal by som nejakú súrnu vec. Stavba sa zastaví, keď to… Signál sa prerušil a telefón zmĺkol. Prekvapene som sa pozrel na displej a skontroloval ho. Všetko bolo v poriadku. No, nech, veď zavolám ja. Aktivoval som číslo volajúceho a čakal, kým sa ozve.
- Sorry, omylom som ťa volal, nič sa nedeje. Zavolám ti, keď budú podklady od statika. Tak čaau, čauú!
- Ok, maj sa… Odzdravil som sa a nastalo opäť ticho, tá zaliehajúca v ušiach, ničím nerušená a nepretržitá stepná tíš.
Zacítil som dym. Nie, nie je to klam, jasne ho cítim. Vystrelilo ma spod plachty a dal som sa pátrať po pôvode nádejného vnemu. Vyšiel som na vŕštek, priam v strede akéhosi ohromného kruhového kráteru. Oproti dole, na druhej strane sa dymilo z ohníčka a stálo tam nejaké, pravdepodobne vyradené terénne vojenské vozidlo.
- Haloó! Zvolal som nie príliš hlasno. Z trávy sa vzpriamila mužská i ženská postava.
- Nenechajte sa vyrušovať! Iba, prosím vás, nemali by ste trocha vody? Zaúpel som prosebne.
- Poďte sem, dáme vám vody, koľko chcete. Ozvala sa odpoveď zdola. Zbehol som z kopčeka a hneď na to s neopísateľnou rozkošou pocítil v rukách nadovšetko príjemnú ťažobu poldruhalitrovej plastovej fľaše.
- Ruky bozkávam, chcel by som povedať. Namiesto toho som dychtivo vypil dlhými dúškami asi štvrtinu z jej obsahu.
- Nemáte náhodou telefón? Opýtala sa mladá žena, tak pred tridsiatkou.
- Jasné, prosím. Podával som jej do ruky svoj mobil.
- Môžeme si zavolať? Opýtala sa nadôvažok a ja som prikývol. Muž vyťukal číslo a po niekoľkých sekundách vzrušeným hlasom oznamoval komusi novinu: - Našli sme to! Je to ono, fakt, ten kráter je tu a máme v rukách dôkaz! Príďte, nie? Nemôžete? Dobre, vraciame sa ihneď nazad.
- Vďaka, podávala mi naspäť telefón žena.
- Som Peter, náhodný cestujúci. Považoval som si za povinnosť. Ešte raz ďakujem, veľmi ste mi pomohli. Zaďakoval som.
- Rodica a Radu. So širokým úsmevom sa predstavili a dali sa baliť veci.
- Nemusíte hasiť oheň, presťahujem sa, ak ste na odchode. Povedal som a po ich súhlasnom prejave odobral sa premiestniť sem svoje veci.
- Tu máte ešte dve fľašky, nebudeme ich potrebovať. Podávala mi drahocenný náklad do rúk Rodica a nasadla do vozidla. Keď sa ozval motor a doteraz číre ovzdušie zaplnil zápach z výfuku, zakývali mi ešte na rozlúčku a auto sa pohlo smerom hore tiahlou terénnou rampou. Zmizlo napokon za uľahnutým pásom vysokej trávy a nastalo ticho, mĺkvo, až mi to, čo bolo iba pred minútkou pripadalo len ako prapodivná a neskutočná spomienka.
- Čo je toto tu za miesto? Kládol som si otázku v duchu. – Alebo jama po výbuchu, a či kráter po náraze asteroidu? Nevedel som si dať žiadnu odpoveď. Som ja ale, prečo ma nenapadlo opýtať sa ich, čo vedia o tom oni? Ibaže by som sa tu utáboril na viac dní a počkal, kým sa objavia znovu.
Telefón potom neskoro večer zapípal, prišla sms. Otvoril som správu a po prečítaní priam onemel. Rodica mi napísala jednou vetou to, na čo by som si nevedel nijakým spôsobom nájsť odpoveď iba ja sám…