V moldavskej stepi 15.

Galati je mesto na Dunaji, v mieste, kde sa európska veľrieka napodiv iba nesmelo, takmer pod pravým uhlom, dotýka rozložitej moldavskej planiny. Od vekov dve blízke mestá, obidve na ľavom brehu veľtoku, Braila a Galati sa mali k sebe jednak ako dve sestry, inokedy boli rivalkami v prestíži a noblese. Honosné budovy epochy zápolenia elít sú dodnes svedectvom vyberaného vkusu, prispôsobeného dobovým predstavám o honore, svetovosti a reputácii.
Sedel som v príjemnom prostredí súkromnej kaviarničky v blízkosti živého trhoviska, kde som si kúpil niečo poživne, zásob, pre nasledujúce prechádzky po okolitej prírode. Pani trhovníčka mi podala aj kýsi občasník miestnej samosprávy, čoby čítanie na voľný čas. Na titulnej strane ma upútalo nezvyčajné ženské meno, vytlačené veľkými písmenami „Smaranda Braescu“. Letmým pohľadom som preletel mne nič nehovoriace meno a otočil list. Zaprel sa doň prievan a hárky, jeden za druhým, rozleteli sa po dlážke až ku stolíku, kde sedela dvojica mladých ľudí pri vysokých pohároch horúceho nápoja so šľahačkou. Obaja promptne vyzbierali papiere spod svojich nôh a podávali mi ich usporiadané v predošlom poriadku podľa očíslovaných strán.
- Prepáčte, neviete náhodou kto je to? Ukázal som na čiernobielu fotografiu mladej ženy v leteckej uniforme, vytlačenú na prvej strane.
- Je to prvá parašutistka v histórii Rumunska. Majú jej odhaliť pomník tu v bezprostrednej blízkosti. O tom je článok. Oboznámil ma mladý muž s danou témou, ktorá ihneď zasiahla moju zvedavosť priamo do čierneho.
- Mal som tiež predka, letca - priekopníka aviatiky, ešte dávno, na začiatku 20. storočia. Rád by som sa dozvedel viac. Zaujímal som sa a snažil sa odhadnúť, či svojou prílišnou výrečnosťou neruším ich pohodu.
- Sadnite si, porozprávam vám o nej. Je mi to vzdialená rodina. Povedalo dievča a pokračovalo:
- Som Smaranda a toto je môj priateľ Sandu. Podali sme si ruky a pozorná čašníčka počujúc naše hlasy, premiestnila moju kávu zo stolíka na stolík.
- Voláte sa tak ako ona. To je náhoda, či máte na to dôvod? Navodil som so záujmom znovu predmetnú tému, lebo som v nej vytušil začiatok nite, ktorou by sa mohol pohnúť ďalej náš rozhovor.
- Neviem, ale opýtam sa na to svojich rodičov. Otec je letecký konštruktér, zrejme má v tom prsty on. S úsmevom podotkla a dodala:
- Tato ma volá „Mandica“. Údajne aj Smarandu volali rovnako jej rodičia, keď bola malé dieťa. Nikto dnes nevie, kedy presne sa narodila. Jedni udávajú rok 1897, iní 1903, no, kto ho vie. Hlavne, že bola Moldavanka ako sa patrí a pri každej možnej príležitosti, ak nemala práve na sebe leteckú kombinézu, bývala oblečená spravidla v moldavskom kroji. Bola veľmi fotogenická a zachovalo sa množstvo pôvodných fotografií tejto mojej krásnej predchodkyne. S neskrývanou hrdosťou povedala dievčina a upila si zo slamky.
- Teda super, „kráľovná výšok“. Inak doteraz nebolo asi o nej veľmi počuť. Kto ju znovuobjavil po rokoch? Vyjadril som údiv, lebo nie je veľa žien v historickej pamäti, ktoré by v období medzi dvomi svetovými vojnami tak vynikajúco prezentovali všestranné, najmä technické schopnosti a mimoriadne efektívnu podnikavosť.
- Som tiež realistická nátura. Ledabolo prehodila slečna so zjavným porozumením. Mám to asi v podedenej génovej výbave, čo nie je vždy prijaté? Napoly vyčítavo mrkla po svojom proťajšku, ale potom pobavene dodala:
- Zvykáš si, nie? Ona bola tiež z oboch protipólov. Najprv vyštudovala vysokú školu výtvarných umení a potom, div divúci, poďho lietať! Zožeň si pohonné hmoty, nájdi lietadlo, najlepšie s pilotom a kúp si padák, no, nie je to na tú dobu úžasný ženský výkon? Sama neviem, čo tu toľko sedím teraz, rozbehla by som sa do nejakých aktivít, lebo takto nečinne už tu dlho nevydržím. Striaslo ju a čoby v klietke, poobzerala sa okolo, či nie je dačo „ekšn“ naporúdzi. Sandu súhlasne na ňu zažmurkal a požiadal ju, aby už dopila, že je čas ísť na cvičnú jazdu do autoškoly. Hodila zrakom na čas a vyhlásila:
- Dobre, zdvíhame sa. Čo som to chcela, aha, v roku 1932 sa stala majsterkou sveta v zoskoku padákom. Potom si urobila pilotáž a v druhej svetovej bola hrdinskou záchranárkou Bielej sanitárnej letky Rumunského kráľovského letectva.
Po vojne sa dostala do nemilosti a skrývala sa až do smrti na rôznych miestach po celej republike pod vymyslenými identitami. Vysypala zo seba celá nabudená ako nejaká lektorka a vstávajúc zo svojho miesta mi popriala všetko dobré a šťastnú cestu i za priateľa. Ten sotva stačil zaplatiť a už ich nebolo. Čašníčka sa prišla vysporiadať s tým, čo nechali po sebe a prehodila iba:
- To sú ale fofry. A to je ešte len na štartovacej čiare.
- Pousmial som sa, lebo nebolo veľmi čo dodať.
- Je naozaj schopná baba, vyzná sa. Minule tu dala do laty jedného nespratného týpka a keď sa mi predvčerom zasekla pergola, vyliezla hore, jednou rukou ju stiahla po vodiacej lište a nakoniec zoskočila na rovné nohy. A to nie je všetko, viete si predstaviť. Naveľa sa odmlčala a opýtala sa s taktom:
- Páči sa vám v našom meste?
- Áno, je to tu také neporovnateľne iné. Nie ako bárskde inde u vás, akoby sa práve tu, na tomto mieste, stretávali dva svety…