V moldavskej stepi 16.

Ráno som sa prebudil na tlmený, rovnomerný dupot konských kopýt. Vyzrel som spod prístrešku a zahliadol siluetu koňa s jazdkyňou v klobúku. Museli ma vidieť, lebo oblúkom sa vyhli môjmu ležovisku, aby ma azda nevyrušili zo spánku. Za nehybnou, hustou trávou pomaly vzďaľovala sa dvojica na rannej pochôdzke a bola čoraz menšia a menšia. Povystieral som si ruky a nohy, zívol preukrutne a už som nezaspal, nedalo sa mi. Ten zjav bol sugestívny a zatúžil som sa ešte chvíľku pokochať v scenérii začínajúceho sa dňa v stepi s kontúrami ikonickej „fantasy“ jazdkyne na svojom šľachetnom koni. V diaľke sa dlho neustále črtali splývavé obrysy vo chvejúcom sa vzduchu pred ohromnou panorámou neuchopiteľnej voľnosti.
Stepi v okolí Čierneho mora boli v minulosti domovom divokých koní. Tarpan sa preháňal v stádach po trávnatých planinách a dožil by sa dneška, nebyť tých niekoľko fatálnych negatív, ktoré drasticky zmenšili jeho životný priestor napokon v celej východnej časti Európy. Terajší „konik polski“ je domestikovaná pôvodná krvná línia stepného a lesného koňa. Tento jednoduchý kôň stratil napríklad stojatú hrivu svojho predka, ale Poliaci predsa len s pomocou súčasných vedeckých metód konzervácie, rekonštrukcie včítane, priblížili sa k názornej ukážke, takmer vernej podoby Equus ferus. Od tohoto koníka nie je už ďaleko k Equus caballus ferus gmelini, čo je vyhynutý poddruh koňa tarpana.
Moldavské deti už v škôlkárskom veku s obľubou tancujú tradičný „calutul moldovenesc“. Oblečú sa do vyzdobenej konštrukcie, napodobňujúcej koňa a cválajú, pravda, tanečným krokom do kruhu rytmický ľudový tanec. V priľahlej hornatej Bukovine v zime chodí mládenecká „Ceata lui Jianu“ koledovať o Vianociach v bielych konských prestrojeniach a „joc de caiuti“ doprevádza potriasaním zvončekov.
Dnes je v Rumunsku celková populácia koní v počte iba o málo menej ako milión kusov zvierat. Táto skutočnosť je dozaista zaslúženou pýchou krajiny, pretože inde už niet toľkého a všadeprítomného, konského potomstva. Pochopiteľne, nejde o vyberané exempláre, ale v prevažnej miere o úžitkové domáce zvieratá. Popritom existujú početné chovy a žrebčíny na najvyššej úrovni, kde sa dožívajú všeobecného uznania vynikajúce stáda a jedince.
Asi o dve, tri hodinky som opäť spoznával známy obrys, tentoraz približujúci sa po nespevnenej ceste nazad, priamo ku mne. Išiel som oproti a so záľubou pásol sa neuhýbajúcim pohľadom na ladnom vzhľade dievčaťa s príjemným, nevšedným zovňajškom, akiste zriedkavej stepnej jazdkyne. Keď prechádzala povedľa, zastavila koňa a so zhovievavým úsmevom zvolala:
- Buna ziua! Kôň mykol hlavou a fŕkol z nozdier.
- Bine ati venit! Opätoval som jej pozornosť a všimol som si až teraz celkom naplno, s akým pozoruhodným vkusom dbá o svoj jazdecký zovňajšok. Kôň bol navlas taký upravený, hladký a plavý, so živými očami, len neveľmi odhaľujúci zuby s takrečeno rovnako veselým „úsmevom“.
- Of, of, ce suparare
De a avea o fata mare!
Of, of, ce suparare,
Cu o nebuna ce leac n-are!
Recitovala jazdkyňa a keby ja som bol usadený v sedle namiesto nej, určite by som bol spadol od údivu dole.
- Sorry, no nerozumiem, je mi ľúto, že nerozumiem. Zahabkal som zmätene a ona nato bez okolkov predstavila sa, zrejme:
- Chirita. A pokračovala:
- Daca cu o singura fata ai atate suparari, dar cu doua? Cand ai doua cucoare mari ca mine...
- Petru, calator pe campia Moldovei. Predstavil som sa, lebo nič lepšieho mi nezišlo na um. Toto dievča sa tak neuveriteľne autenticky správalo.
- Učím sa text. Už mi z toho hrabe, nečudujte sa mi. Popravila si svoje jazdecké čižmy a v mihu skĺzla po boku koňa a zoskočila. Pod pazuchou mala hrubý scenár, na ktorom zreteľne bolo možné vybadať stopy vysokej frekvencie permanentného používania.
- Vidím, že máte návštevu. Zažartovala asi. Vyzula si obidve čižmy, narovnala bosé prsty na nohách a poznamenala:
- Ste tu peši? Nemáte ani jedno koleso so sebou? Takí ako vy, bývajú zo všetkých najdôveryhodnejší. Môj kôň to vie s istotou. Dal mi vedieť, ešte keď sme prechádzali popri vás po prvýkrát.
Povedala rozvážne, hľadiac pozorne z očí do očí.
- Chodím rád. Je to taký prastarý spôsob cestovania, ako ľudstvo samo. Denno - denne znovuobjavujem to. Sám pre seba. Zdôveril som sa aj ja, pretože zaraz, ihneď po úvode stretnutia, nadobudol som dojem, že toto naše zoznámenie nebola náhoda a že nebesá všetko vidia. V stepných šíravách je nebo oveľa viac nablízku. Bežný chodec sa ho dotýka hlavou a čo potom jazdec? Vôbec by som sa nečudoval, keby schádzal z koňa iba na noc. Tuším, zdá sa, správne, keď si myslím, že po tisícročia to takto spoľahlivo fungovalo.
- Život potrebuje prijateľné praktické riešenia. Spájam si teraz napríklad memorovanie s romantikou. Pripravujem sa na rolu v Alecsandriho komédii „Chirita la Iasi“. Chceme to naštudovať do otvorenia sezóny. Čas uteká a skúšky už klopú na dvere. Povedala „Chirita“ a zaváhal som zároveň, či je to jej reálne meno.
- Určite vám vyschlo v hrdle. Dajte si, mám v termoske horúci čajík. Ponúkol som svoju novú známu. Neodmietla, iba si vyňala spoza pásu vlastný skladací pohár, do ktorého som jej odlial zo svojho zeleného čaju.
- Vasile Alecsandri bol dosť všestranný človek. Niečo som o ňom čítal, no, priznávam, že viem toho zatiaľ veľmi málo. Podotkol som, kotúľajúc steblom po zemi malý zajačí bobok.
- Bol to Moldavan, telom i dušou, najmä básnik, dramatik, ale i politik. Zaznamenával po celý svoj život, okrem iného, moldavský folklór a dnes ho považujeme za zakladateľa zlatého fondu nášho tradičného kultúrneho dedičstva. Oboznámila ma bližšie s týmto velikánom XIX. storočia a rodákom z juhomoldavského Bacau, ktorého som poznal dovtedy veľmi hmlisto, iba, povedzme, ako autora prepisu balady „Miorita“.
- A čo „Trandafir de la Moldova“? Je to tiež azda od neho? Spýtal som sa zvedavo na obľúbenú pieseň, lebo som ju počul v interpretácii súčasnej hviezdy populárnej hudby, Loredany.
- To je skôr mestský folklór. Autor nie je známy a túto zľudovelú pieseň sa pokúša interpretovať mnoho spevákov, viac, či menej úspešne. Napríklad Nicolae Furdui Iancu sa výslovne snažil o kvalitný prednes, čo sa mu aj vskutku podarilo. Ibaže moje moldavské ucho odhalí fakt, že je to Transilvánec. Túto pieseň musí spievať Moldavan, po domácky. To isté platí aktuálne i pre spomínanú hru, kde vystupujú postavičky rýdzo moldavského charakteru.
- Hej, veď bezpochyby prízvuk a čo ja viem, hoc i sprievodný pohybový prejav s mimikou. Pomyslel som si. Dievčina, akoby čítala v mojich očiach, pokračovala:
- Nie je to len to. Musí mu kolovať v žilách tá naša temperamentná krv. Ona sa pri speve prejavuje celkom špecificky, nenapodobniteľne. Keď „Trandafir“ spieva Nelu Hutu, cítiť z piesne originál bezo zbytku. Dofilozofovala, dopila posledný dúšok a vstala, pohladiac tátošíka po hlave. Ten vydal iba neurčitý zvuk a čakal, kým džokejka i herečka v jednej osobe vysadne do sedla.
- Nikdy, ani vo sne, by som neočakával, že sa práve od vás toľko toho dozviem. Ďakujem a cením si to. Raz darmo, rovnako ste tiež originál…