V moldavskej stepi 17.

Išiel som stepou ako po rovnej dlani. Nikde ani pahorok, ani krík, nieto už strom. Nebo viselo nízko a fŕkal drobný dáždik. Zatiaľ som nebol mokrý, to kvôli vetru od chrbta. Poháňal ma neúnavne vpred a nebyť batoha na chrbte, určite by si to odniesli moje citlivé kríže. Závany sa stávali čoraz zriedkavejšími až kým splynuli do jednoliateho, nepretržitého vanutia. Doposiaľ náhlymi poryvmi rozvlnená tráva sa teraz ohýbala jedným smerom, ktorý sa strácal v úbežníku ďaleko na obzore.
Kedysi sa tu preháňali početné stáda antilop. Jediné exempláre antilopy Saigy prežívajú dnes v neveľkej prírodnej rezervácii Lunca Prutului v župe Botosani. Tur divý, alebo pratur, ako ho svojho času definoval rektor univerzity vo Vilniuse, L. H. Bojanus, je známy z pôvodného erbu Moldavského kniežatstva. Bol vyhubený ešte v sedemnástom storočí a dnešný rôznorodý tur domáci je súčasťou čried hovädzieho dobytka.
Na druhý deň som nastupoval do rýchlika v Romane, rodisku to, hudobného skladateľa židovského pôvodu Richarda Steina, autora prekrásnej „Ruže z Moldovy“.
- Ekológia sa končí všade tam, kde sa začína „egológia“? Nastolila otázku do pléna dáma v rokoch vo vlaku, na ceste do Suceavy. Asi táto téma v kupáku už bola skôr na pľaci.
- Čakala som od mladej generácie, že bude citlivejšia na negatívne trendy ohrozenia trvalej udržateľnosti života na tejto planéte. Počmárané budovy sú len jasným odrazom ich bezmocnosti? Je to naozaj také priehľadné zúfalstvo? Alebo nevedia čo s tým a voľkajú si v tej bezbrehej nevedomosti rovnako, ako my, starigáni? Poťažkala si a vzápätí na to jej zazvonil telefón. Dala sa do rozhovoru s dajakou priateľkou a ostatní cestujúci v okolí bez záujmu o tému, krátili si čas, každý po svojom. Inokedy by azda niečo ťažké viselo vo vzduchu, ale tentoraz - kde nič, tu nič. Skorú rannú hodinu bolo príjemnejšie v polospánku predriemať.
- Aj tam u vás, skade ste, na všetko kašlú? Položila mi nezodpovedateľnú otázku, keď konečne dotelefonovala.
- U nás je to v kompetencii republikového ministerstva životného prostredia. Odpovedal som neurčito, zato náležito korektne.
- Čo k tomu dodať? Sme na jednej lodi, či nie? Pokračovala v kladení otáznikov, na ktoré sa nedá, leda kývnuť hlavou.
V rannom opare nad riekou Suceavou sa objavila dominanta mesta, kláštor sv. Jána Nového s kláštorným chrámom sv. Juraja, vedeným v zoznamoch UNESCO.
- Nezabudnite si pozrieť na tej biserike tamto, exteriérovú maľbu „Pád Konštantínopolu“. To k téme. Aj tam si onehdá mysleli, že všetko bude ok. A veru nebolo. Ukončila neopätovaný príhovor, stále veľmi pestovaná žena, vo veku málo po šesťdesiatke.
- Viorica. Som Viorica. Zdôraznila opakovane.
- Lepšie si zapamätáte, čo som povedala, keď poznáte moje meno. Niekto musí hovoriť, všetci nemôžu mlčať. Dopovedala myšlienku a vystúpila spolu so všetkými cestujúcimi z vozňa. Čerstvý chladný vzduch udrel do zúžených nozdier a jeho osviežujúci, blahodarný účinok nás všetkých prebral z letargie a driemot.
- Ďakujem za dobrú radu. Kývol som panej a pobral sa tade nahor.
Nádherná, dominantná strecha a početné iné striešky samy o sebe, vykladané farebnými škridlicami, zastrešovali klenot nevídanej krásy. No, ak som nebol dnu celé hodiny, tak ani malú chvíľu.
- Nedalo mi to. Keď som videla, že idete hneď sem, musela som za vami, nemajte mi to za zlé. Začul som známy hlas spovedľa mňa.
- Oceňujem vašu snahu i ochotu. Dám si záležať, aby som bol pozorným poslucháčom vášho výkladu. Otočil som sa k nej s úsmevom.
- Viete, bývala som turistickou sprievodkyňou, to okrem iného. Chápete ma teda. Začala svoj výklad skutočná znalkyňa miestnych reálií. Dozvedel som sa veľa a skončila, až keď sa ozvalo bitie kladiviek o zavesenú vodorovnú, znelú dosku, z vnútra veže. Pozrela sa na hodinky a povedala na rozlúčku:
- Nezabudnite, svätý Ján Nový je patrónom Moldavska. Preto Suceava nikdy nebola a ani nebude žiadnym provinčným mestom, ale je duchovným centrom nielen Bukoviny, no i celého „plaiul natal moldovenesc“, keďže sú tu uložené pozostatky a relikvie tohoto nášho národného mučeníka z Cetatea Alba. Stiskom ruky si potvrdila našu obapolnú vzájomnosť a zaželala mi príjemný pobyt v kedysajšom hlavnom meste mocného kniežatstva.
Večer som sa za mestom usalašil na návrší s iným, tiež gotickým kláštorom, zvaným Zamca. Neďaleko vstupnej brány s klenutým oblúkom som sa len tak pod širákom oprel chrbtom zvonka o kamenný múr opevnenia v spacáku a dlho nie a nie zaspať. Znova a znova objavoval sa pred mojimi očami živý erb mesta so svätým Jurajom v boji s drakom, na pozadí hradieb pevnosti, nad ktorými sa vynímala panovnícka koruna, celkom hore s hlavou tura a zlatou hviezdou medzi jeho rohami.
Lúčil som sa, na neurčito, s milovanou stepou, tou moldavskou. Zaiste, východoeurópska step siaha až k podnožiu prvých alpských končiarov nad Neziderským jazerom. Toto mierne slané a plytké, pravé stepné jazero, mi bude pripomínať spolu s Balatonom rovnako malebné jazero Brates, ležiace medzi ústiami Siretu a Prutu do toku Dunaja.
Už bolo šero, keď ma vyrušili kroky na ceste, vedúcej okolo kamenných stien. Dve postavičky prišli bližšie a pozdravili sa.
- Posiela nás babka. Tu máte trochu na ochutnávku: mamaliga cu branza si smantana. Dievčatko sa krátko uklonilo, podalo mi plastový tanier s teplým jedlom a chlapec mi ponúkol vystrúhanú drevenú variešku.
- Viorica. Povedalo dievča a poznove iba máličko sa uklonilo. Sotva som stihol poďakovať, boli preč. Nevedel som, či sa mi predstavila a či je to vari meno tej jej spomínanej babky. Nakoniec som s určitým zadosťučinením skonštatoval fakt, že vnučka i stará mama sa môžu volať rovnako, tým viac, ak sa jedna druhej podobá. Nezriedka, to i to, tak býva...