V moldavskej stepi 23.

Pešinka pozdĺž asfaltky sa tiahla predo mnou, súmerne zatienená stromoradím s dobiela zospodu ovápnenou kôrou kmeňov stromov. Kukuričné pole sprava šelestilo v sotva znateľnom pohybe horúceho vzduchu svojimi veľkými hnedastými, suchými ohnutými listmi a vysoké topole vrhali skúpy tieň na chodca, ktorý sa pridáva svojím dielom k stovkám predchodcov, meravších rovnakým monotónnym pochodom túto vzdialenost z bodu A do bodu B pod úpekom poludnia.
Prechádzal som popri rodinke, čo si bola postavila z ohybného kukuričného materiálu príručné poľné obydlie v tvare rovnostranného trojuholníka, pred ktorým pripravovaný obed príjemne rozvoniaval zo zaveseného kotlíka.
- Haideti copii, sa mancam! Zvolávala drobizg svižná, ešte mladá mať, oháňajúca sa varechou nad parou z napohľad veľmi dobre vyzerajúcej polievky. Decká sa vynorili z jednoliateho kukuričného „lesného“ zástoja a očividne už vyhladnuté nahrnuli sa k maminej sukni.
- Vei lua ciorba cu noi? Otočila sa ku mne a naznačila rukou, aby som odbočil z cesty dolu. Ciorba je niečo, čo za žiadnych okolností nemožno odmietnuť. Nadvihol som svoj slamený klobúk na pozdrav a s úsmevom prijal pozvanie. Deti sa trochu zarazili, nedôverčivo pokukovali svojimi veľkými hnedými očami po mojom zjave, ale keď som nečakane vypustil z dlane jojo a začal s ním stvárať kúsky, ožili a v mihu boli pri mne.
- Waááu! Zaznelo netypicky, nerurálne z úst mladšej dievčinky, hádam tak štvorročnej. Hneď by vzala všetko do svojich ručičiek, ale mama ju napravila k nádobe s vodou, z ktorej naspodku trčal otočný kohútik.
- Spala-te. Si tu! Primäla obe ratolesti umyť si poriadne pred jedlom ruky. Opláchol som si dlane aj ja a od tej chvíle sa ma deťúrence viac nepustili. Vážne sa tri razy pokrižovali a uklonili. Až vtedy som si všimol na najbližšom strome zavesenú reprodukciu ikony Matky Bohorodičky s malým Isusom na rukách. Obraz, naklonený k nám, sa pohupoval v miernych závanoch a odieral bokom o vetvu s nalomeným koncom, kde visela ešte pestrá páskovaná, náramenná taška z ovčej vlny.
Pofta buna, bon appétit! Popriala gazdiná a sama sústredene ochutnávala zo strúhanej drevenej lyžičky polievku, či je dosť slaná. Deti striedavo upierali zrak na moju lyžicu. Každé moje prehltnutie intenzívne prežívali so mnou. Keď ich mama posunkom upriamila na vlastné taniere, až vtedy sa pribrali jesť. Papali s chuťou, lebo v prírodnej scenérii, ako je napríklad táto, nemožno si odoprieť vychutnať každé sústo z prírodných bohatstiev pripraveného pokrmu. Fazuľovica na kyslo, s vytriedenými novými, napoly rozkrojenými zemiačikmi a skvasenými otrubami, bola čosi, čo mi doteraz chýbalo v úplnom vneme naturálneho gusta týchto končín. Vylízal by som tanier dočista, ako to urobili moji noví kamaráti, ale mamička by všetko videla, nuž som ovládol svoje imitačné umenie a radšej ho povytieral s kúskom bieleho chleba.
- Nemusíte po nás umývať riad. Podotkol som a odovzdal svoj tanier ako posledný na kopu.
- Dáte si ešte? Opýtala sa žena a čakajúc na odpoveď ukázala na kotlík nad dohasínajúcim ohňom. Očadený bol a pobadal som na ňom akýsi opakujúci sa vzor.
- Dostala som ho od svojej babky a ona od svojej mamy. Kedysi boli trhy a tam sa ponúkali rozličné veľkosti a materiály. Tento je medený, ibaže ho zvonka neleštím, aby sa nepohubil nakoniec. Vtedy som sa mu prizrel bližšie a jeho zlatavé vnútro bolo lesklé ako zrkadlo.
Ďakujem, stálo to za to. Ste vynikajúca kuchárka. Pochválil som vydarený obed a dodal:
- Mal som šťastie, že som šiel práve okolo. Ona sa uklonila hlavou a povedala:
- Nech vám padne na úžitok. Keby tu bol môj muž, ponúkol by vás z čutorky dva-tri glgy. Nebije sa to spolu, práve naopak. Lenže je v poli. Keď počkáte, príde, zoznámite sa. Poradila mi a deti sa na mňa ihneď zavesili ako na povel:
Ujo, pomôžete nám mlátiť hrach? Upreli na mňa spýtavo oči a nečakajúc ďalej vzali ma za ruky, zašli so mnou za kolibku, kde sa na veľkej plátenej plachte hrbila kopa vysušenej hrachovej vňate. Ušiel sa mi cep a mlátilo sa odušu. Chlapec, asi sedemročný, ma učil dodržať tempo, ktoré udával hlasným počítaním.
- Viorel, daj nášmu hosťovi pokoj, počuješ? Prosím vás, neberte ho vážne, veď máte určite naponáhlo. Prišla za nami žena, hotová sama chopiť sa cepa.
- Prepáčte, nechajte nás. Neponáhľam sa nikam. Pascani je už blízko a vlak mi príde až po siedmej večer. Ubezpečoval som ju a pokračovali sme v práci. Hrach sa sypal, alebo podskakoval na rovnej zemi. Časom sme sa aj zadýchali, lebo horúčava bola čoraz väčšia. Keď bolo po robote, potiahlo ma dievčatko za rukáv a povedalo:
- Poď sa so mnou hrať! Tento hrach budú peniaze a my budeme predávať a kupovať na striedačku, hmm? Dôrazne nastolila našu spoločnú blízku budúcnosť.
- Codruta, nemôžeš sa hrať s bračekom? Napomenula matka svoju dcéru. Chlapec iba nečujne pohýbal perami a zmraštil obočie. Rýchlo som zakročil:
- Ak mamina dovolí, však? Zahráme sa. Vždy som sa rád hrával na obchod, keď som bol malý. Najradšej som predával šumienky a lízatká. Presviedčal som ich naraz obidve a začal zhromažďovať kôpku, akože peňazí.
Slnko bolo už hodne nižšie nad obzorom, keď nás vyrušil hlasný a veselý pokrik:
- Hejže, hej! Zajtra má pršať až bude tráva zo zeme rásť, balíme sa! Z otvoreného okna auta zavolal veselý chlapík, ktorý keď vyšiel, bol vysoký málo pod dva metre. Pozdravil som prvý, lebo deti keď zaútočia na svojho tata, nebolo by už kedy. Za autom bol príves, do ktorého sme naložili vrecká s hrachom a kukuricou. Vodič posadil ma dopredu a predstavil rodinu:
- Bývali sme v hlavnom meste, no, život na vidieku sa nám páčil tiež. Vysvitlo z rozhovoru, aký je to život. Od rána do mrku ako inak, samé pole, chovy, traktor s vlečkou, vrchovato naloženou, tak včelíny v dlhom rade na záhumní, za domom. Opálený v tvári, muž dlhý, že by rukou dočiahol mesiac, muž činu, ktorého minulosť bola za pracovným stolom, kde si oči ničil nad horami objednávok a faktúr. Teraz vymenil štyri steny za štyri svetové strany, voľky nevoľky privykajúc náležite tejto zmene aj svoju polovičku, však jej to, po vôli, lepšie pristane, ako ohýbať chrbát, večne za počítačom.
Keď som vystúpil z auta pred nádražím, dievčatko, podávajúc mi bavlnkou previazané plné vrecúško vymlátenej strukoviny , vyprevádzalo ma slovami:
- Všakže, hrach sú najlepšie peniaze na svete? No, povedz, nezbohatol si?