V moldavskej stepi 24.

- Ty si mi tu chýbal… Pochopil som z jej nevraživého pohľadu. Sedela na zemi, opretá o polorozvalený múrik, s nohami pokrčenými v kolenách a s kolou v ruke. Keď som sa priblížil na vzdialenosť dohodu kameňom, bola by ho po mne určite šmarila, nebyť skutočnosti, že ho nevládala ani zodvihnúť.
- Nemáš niečo proti bolesti hlavy? Zaúpela a ja som v súcite zmenil smer chôdze bez toho, aby som presne vedel o čo ide.
- V ponuke by bolo toto, iné nemám na sklade. Podal som jej igelitový sáčok s obsahom mojej neveľmi vybavenej pohotovostnej lekárničky.
- Na migrénu, nemáš nič lepšie? Pozrela sa naň znechutene a ubolene. Uvedomil som si, že nejaké krabičky museli odtiaľ prv vykĺznuť do batoha. Vyhádzal som z neho obsah na zem a objavil na samom dne vytratený a pokrčený obal kýženého analgetika.
- Nemáš horúčku? Opýtal som sa, lebo sa mi nezdalo dokopy s ráciom, toto všetko.
- Nikdy v živote. Znela natoľko nepresvedčivá odpoveď, že som nezaváhal a priblížil sa rukou k jej čelu.
- Neznášam dotyky, chcem liek, alebo vypadni! Vychrlila na mňa a odpľula si s očividnou námahou do piesku medzi nohy.
- Ok. Zober si, prosím. Odstúpil som potom, čo obdržala objekt jediného jej záujmu. Vybrala tabletku z blisteru, zapila a odmlčala sa. Sedela nehybne, s privretými očami, hladiac si jednou rukou spotené čelo, držiac v tej druhej otvorenú, spásnu papierovú škatuľku. Aby som neostal v podozrení, vyňal som si proviant a dal sa raňajkovať.
- Chceš? Podvihla ťažké viečka, podávajúc mi plastovú fľašu koly.
- Ďak, ale mám. Vytiahol som z boku vaku plastovku domáceho mlieka, čo som vyčaral včera od jednej gazdinej za ochotu kúpiť si vyšívaný obrúsok z ponuky, zavesenej na dlhej vodorovnej štangli rovno pred jej domom. Okraj tohto krajského mesta vôbec poskytoval zátišia, ktoré sa vidia aj inde, najmä pri výpadovkách. Hneď v susednom dome predával čiperný ujo med, porozkladaný vo dvoch radoch na starej školskej lavici. O pár domov ďalej stáli o múr opreté umne vyrobené drevené hrable a lieskové metly, spolu s pletenými opálkami. Ľudia v staršom veku si azda prilepšujú čo to. Tetuška, podávajúc mi teplé, práve nadojené mlieko, pokrižovala ho so slovami: - Na, som už stará a nemôžem vypiť všetko sama.
- Neznášam pohľad na mlieko, ako to môžeš piť? Vrátila ma do prítomnosti poznámka dievčiny, ktorá ešte stále bez akéhokoľvek hnutia sedela oproti. Otočil som sa chrbtom, aby nevidela slastný výraz na mojej tvári po každom dúšku neskutočne dobrého mliečka. Ako som ho po zbytok predošlého dňa natriasal pri chôdzi v batohu, objavili sa v ňom žlté hrudky masla. Nič lepšieho som už dávno nemal v ústach a zmosta doprosta som sa ohradil:
- Nedám ti z neho ani hlt. Je moje. Lepšie tak?
- Ber si to! Hodila po mne lieky a chcela sa postaviť na nohy. Keď sa jej to s neskrývaným úsilím podarilo, bola by odišla, ale zmohla sa len na niekoľko krokov. Zasa sa posadila a kola sa jej vykotúľala z ruky.
- Stratila som mobil. Povedala. Mohla by som si z tvojho zavolať jedno číslo? Požiadala ma o drobnú láskavosť. Podal som jej telefón a vzdialil sa o niečo.
Hovorila s niekým, kto ju zrejme nechápal a ona opakovala koldokola:
- Nič mi nie je. Len som bola celú noc hore. V klube. No a čo? Ty si sa nezabával, keď si bol mladý? Nič od teba nechcem, oco, len aby si vedel, že nemám mobil. Volal si mi naň zbytočne…
Keď dohovorila, napísala ešte zopár esemesiek a podávala mi ho so slovami.
- Nechápavosť hodná znalca vína. Degustuje, hodnotí, ale kto som ja? Nevie o mne zhola nič! Kašlem na všetky jeho kulinárske destinácie, do bludu! Vláči ma so sebou, že nech sa podučím a budem raz pokračovať v jeho čuchremesle. Odkedy som sa narodila, ani raz sa ma na nič neopýtal a večite melie o sudoch a o fľaškách!
Nevyronila ni slzu, hoci hlas mala plný spravodlivého plaču. Tato si skvostne zakladá na rodovej tradícii someliérov, no dcére takéto niečo nikdáraz ani nezišlo na um! Teraz nech umiera strachom, keď sa jej nemohol dovolať a zájazd má čochvíľa na programe ďalšiu zo zastávok na vínnej ceste.
Teen-turistka v Moldavsku. Nevie čo si počať. Nielen s tatom, ale nateraz ani sama so sebou. Táto krajina jej ostáva naďalej cudzia? Stvorená pohybovať sa v dave, nemá záchytného bodu, keďže jednoliato hladká srsť stepi, hneď za mestom, neposkytuje ničového nič z toho, na čo je navyknutá.
- Čo si zač vlastne? Zadala otázku nečakane.
- Vandrák. A píšem, čo som zažil. Napadla ma neúplná, ale rukolapná odpoveď. Tabletka začala konečne asi účinkovať, lebo sa v náznaku usmiala a pokračovala:
- Napíšeš aj o mne? Som pôvodom odtiaľto, to sa ti bude hodiť. Moji predkovia boli bessarabskí Nemci, majú tu aj hroby. Viac už neviem, ocino sa so mnou o tom nebaví…
Odišla. Najprv trocha neisto, avšak potom už rovno a zabočila do dlhej hlavnej ulice, v strede ktorej bol hotel, ďaleko prevyšujúci priľahlú, sotva dvojposchodovú zástavbu. O minútu sa spoza rohu zjavila opäť, zamávala mobilom v ruke a vzápätí jej nebolo. Našla ho, no, nech sa jej vráti nálada!
Keď som sa okolo obeda zastavil v tieni, pre tunajšiu step takého charakteristického, osamelého letného duba, pípla mi esemeska:
- Ešte pusa. A píš, Zoe