V moldavskej stepi 26.

Dnes je nevľúdne. Step je rozvalená ako lenivé zviera, nepradie ani nezamraučí, nedá o sebe znať, severný vietor mi pohvizduje rovno do uší, pesničku jednotvárnu a zlú. Jej slová domŕzajú, zakrádajú sa cez zakázané územie mojej spokojnosti samého so sebou.
- Zaliezol si, skryl si sa sem, pred kým však? Čo nesedíš niekde pri pohári piva, v pube, alebo nehráš s elektronickou licenciou, akčnú počítačovú hru s popular contentom v premium edition! Nepriateľská línia na horizonte je výzvou, zdieľaný svet temného alfapredátora a generalissima armád mechanických tvorov ponúka sa ti zmerať si sily na battlefielde v rozhodujúcom, epickom civilizačnom boji. Vízia postapokalyptickej budúcnosti ma natoľko zaujala, že som mimovoľne, naskutku rozhodoval, či chcem hrať najprv sejf, alebo zaraz fajtiť. Hneď na začiatku som dostal zásah, umrel som zo tri razy, nebudem mať dobré štatistiky.
Neekvipnem si zbraň, žiadneho kalacha, ani snajperku, neriešim ovládač na diaľku, či na blízko, nebudem huntiť predsunutých týpkov, ktorí iba na to čakajú, kým im nadbehnem…
Nemusím sa teda alt-om pozerať okolo seba, vyťahovať pištolku, alebo inú gun-u, pokojne sa vláčim sem a tam, hoviem si v nudnom priestore, povysávanom príčinlivým vetrom od výstrelov a detonácií.
Našinec si tu nenájde miestečko, kde by sa mohol cítiť ako doma. Príliš sa odcudzil svojej vlastnej minulosti, keď mnohí jeho dávni predkovia merali vzdialenosti, možno práve tadiaľto, od východu na západ. Tak sme sa vzdialili Orientu, že Európa stala sa našou kolískou, sudbou, hrobom.
Je príliš nebotyčná táto pláň, východ slnka je tu skôr, podnebie viac kontinentálne. Ak si v jej priestoroch pustím z music-appky v smartfóne svetový hit, nedáva žiadnu odozvu. Zaniká o pár metrov v tlmiacich travinách, cudzí je a pritiahnutý za vlasy.
- Ty by si chcel naozaj dookola počúvať len „Lonely shepherd“ v podaní Constantina Moscovici? No, nie je to zlé, ale predsa len dnes to nie je téma dňa. Len prečo by to malo byť aktuálne až také vzdialené od reality, také rovnako nemožné ako staré? Napadlo ma a zhrýzal som sa kvôli tomu.
Neviem, v ktorom okamihu presne, vzniká trhlina medzi novým a tým starým. Nech hľadám koľko hľadám, nikde pádneho vysvetlenia, logika sa mu vyhýba a rozum ostáva stáť. Novorodenec je už pekných pár mesiacov „starý“. Poprípade taká májka sa vyskytuje preto vzácne, lebo jej vývoj prechádza štyrmi až piatimi štádiami – vajíčko, larva jedna, larva dva, kukla, dospelý chrobák. Dnešný mladý človek dvadsať+ je už pekne starý, veď nie tak dávno, v stredovekej Európe sa ľudia dožívali v priemere tridsiatky. Ale povedz to niekomu z nich, že je vari už na odchode!
Pri pochode mierne zvlnenou krajinou som si namiesto komerčnej stanice pustil do sluchátok audioknihu. Po rusky. „Navráteného“ Nabokova nie, ani „Smerťou Achillesa“ presláveného postmodernistu Borisa Akunina, ale Gorkého. Novgoroďana Peškova, Alexeja Maximoviča, ešte na počiatku jeho spisovateľskej kariéry pritiahlo pobrežie Čierneho mora, lemovaného odhora priodesskými trávnatými šíravami-diaľavami, aby si ich čitateľ zapamätal vo skvelom poviedkovom debute „Makar Čudra“.
Apropo, Achillov hrob hľadajú všakovakí nadšenci v neďalekej Delte Dunaja. Tento rodák zdakadiaľ odtiaľto, bol gréckym básnikom Alkaiom spomínaný ako „ Archontas Skyty“, pán Skýtie. Achillov chrám postavený na čiernomorskom ostrove „Insula Serpilor“ bol strážený ženskými bytosťami v bielom, ktoré svojimi krídlami stierali prach z podlahy v jeho vnútri. Oddávna platilo, že prespať na ostrove je životu nebezpečné a netrúfol si to ani kňazský stav. Údajne pri stavbe majáku sa našiel hrob tohoto Titana, dokonca akási krypta. V priamom rozpore s tým sú však najnovšie priebežné zistenia amatérov na neďalekom „ostrove Letea“, ktorý i v dnešných časoch markantne vystupuje z piesku a močiarov v severovýchodnej časti delty. Alternatíva k doterajšej teórii tvrdí, že toto bol kedysi ostrov v mori a v priebehu tisícročí nánosy veľtoku ho zahltili, kým more ustúpilo. Ostal stáť ako posledný obtočník v ceste hohato rozvetvených ramien Dunaja a vo svojich útrobách skrýva jedno z nerozlúštených tajomstiev antiky.
- Nonka, volá sa tak Makarova dcéra. Povedal Maxim, pretrhnúc bezohľadne prúd mojich myšlienok a domýšľavého snenia.
- Čože? Čo je zač tá speváčka „dumiek“ z cigánskeho tábora? Opýtal som sa namrzene.
- Hlupák si, sokolík môj, duračok neokrôchaný a babrák. Na čo ešte čakáš, keď toho toľko nechápeš? Počuješ blízky hlboký hrdelný hlas, určený len a len pre teba? Čaká ťa a spieva. No, ktoré dievča to robí? Žiadne. Z toho, že niečo nemáš a na to nemáš, nevyhrabeš sa sám, bez pomoci, iba čo si prsty skaličíš a na posmech pred svetom dekór svoj obrátiš. Nastav si zrkadlo, ak ťa chce, môžeš si dovoliť ju nechcieť, kopnúť do nádeje? Čo si ty, kapitálny úlovok tetky Kosavie, čabrak pod zadkom, béčko a poprdák zo somárskej lavice v triede!
Dostal som, čo som si zaslúžil. Maxim pozrel na mňa svojimi prenikavými zreničkami uprostred akvamarínovosvetlých dúhoviek. Pokrútil hlavou, potom mávol rukou a pobral sa Puškinovi „navstréču“. Alexander Sergejevič, tiež brúsil v odlesku svojej vychádzajúcej hviezdy hore-dole po Bessarábii, zatiaľ čo neznáma jeho budúca švagriná Asja, Alexandra Gončarovová, učila sa, no prečo asi? naspamäť jeho poémy.
Gorkij sa s Puškinom nikdy nemohli stretnúť, no v mojej hlave hej, ba naistotu. Širokej ruskej duši a sestre stepi je všetko možné, ba prirodzené. Ktovie kde sa to Maxim stretol s Makarom, ako a prečo pri tom došlo k rozprávaniu o príbehu lásky Lojku Zobara a Rady. Možno to nakoniec prezradil Puškinovi, no, o čom by sa rozprávali takíto dvaja?
- Nespieva nádherne to dievčisko? Chcel by si, aby ťa takéto milovalo? Nie? Veľmi správne. Nepokorne záporne pokrútil hlavou Makar a dopovedal presne, čo mal ešte na srdci:
- Skús si to zapamätať, sokolík, ak môžeš a zostaneš po celý svoj život voľný ako vták.
Ibaže Nonka vedela koľko bije, nehodlala ani na chvíľu poľaviť v istých čaroch a ja som prineskoro pochopil, že spev bolo vlastne zaklínanie. Zvuky ako hady rozliezli sa pomedzi trávu, vztyčovali svoje tenké, hladké telá do výšky hrotov stebiel, prehýbali sa a tancovali omamne, vábivo. Načúval som im nepohnute a cítil, že ten divý vinič clivej melódie sa mi obopína okolo drieku, stúpa po hrudi nahor a dotýka sa prvými výhonkami mojich spánkov, zapúšťajúc v nich pavučinové korene, stále hlbšie a sladšie…